Chodiaci problém

27.

Zdravím! Užívate si prázdniny? Ja osobne si užívam to horúce počasie na plné pecky. Osem hodín denne v hale na výrobu áut, kde teplota neklesne pod tridsiatku, v oranžových vestách vyzeráme ako cestári a zo všetkého toho riedidla už pomaly vidím jednorožce. LOVE VW Slowakia! Simsi

Spokojne sa uškrnul:,,Takže... Vieš, aký príbeh chcem počuť." Hlasnejšie som vydýchla a zaborila som tvár do vankúša tak, že som cez naše spojené ruky nevidela do jeho tváre. Jasné, že som vedela. Bola som mu dlžná nejaký ten príbeh, aj keď bol práve tento posledným, s ktorým by som sa chcela podeliť. A tak som sa zhlboka nadýchla, pevne som zovrela jeho ruku a spustila som:

,,Kde bolo tam bolo, žilo jedno naivné dievča zo slušnej rodiny.", začala som dramaticky a Dean sa potichu zasmial. Odtlačil naše ruky o kúsok nižšie, aby na mňa videl a mňa pohľad naňho donútil opätovať mu úsmev. Ešte stále som si nemohla zvyknúť na to, že sa úprimne smial.

Pokračovala som, lebo zvedavosť v jeho očiach takmer svietila:,,To naivné dievča malo po svojom boku zelenookého chlapca, ktorý do obrazu jej rodičov a brata vôbec nezapadal. Brat ju varoval a jej rodičia sa ju od neho snažili odhovoriť, ale dievča neposlúchalo a neprestalo sa s ním stretávať. Miloval zábavu, nenávidel školu, o svojej minulosti nikdy nehovoril a býval úplne sám. Ale nejakým spôsobom si dievča získal, v jej prítomnosti bol milý, starostlivý a myslela si, že aj sám sebou. Získal si aj jej priateľov a začlenil sa do skupiny.", na chvíľu som sa odmlčala. Sústredene ma pohladil palcom po boku dlane a mne sa z toho v bruchu rozletel kŕdeľ motýľov. Najradšej by som už nič nevravela, objala ho a spokojne zaspala v jeho náručí, aj keď ma celkom desila predstava, že by som tam zostala tak bezmocná. Veľmi som si želala, aby bol iný ako Warren.

Nič na to nepovedal, len mlčal a pozoroval ma s vážnym výrazom v tvári. Čakal na pokračovanie, tak som znovu spustila s nádychom rozprávkovej dramatickosti:,,Jedného krásneho letného večera dievčaťu pomohol vykradnúť sa z domu oknom, aby si mohli užiť opekačku v lese s celou ich skupinou. Začiatok bol fajn a dievča po nejakej dobe zaspalo v jeho náručí, lebo sa cítilo až príliš bezpečne. Čo bol klam.", odkašľala som si a odvrátila som od neho pohľad. Teraz mala prísť tá časť, na ktorú som spomínala veľmi nerada.

,,Zobudila sa na zápach dymu a niečoho, čo nedokázala so zatvorenými očami identifikovať. Bola ešte tma, keď ich otvorila, a okolie osvetľovalo len niekoľko plameňov roztrúsených po mieste, na ktorom sa usídlili. Ten chalan bol preč a naokolo bolo príliš ticho. Bolo počuť len praskot ohňa. Tak sa dievča postavilo, aby to preskúmalo a ten pohľad, ktorý sa jej naskytol, ju takmer zrazil späť na zem. Autá, ktorými prišli, boli skrčené ako plechovky od piva a všade sa váľali telá...", znovu som to pred sebou všetko videla, akoby som tam zasa stála. Dean stisol silnejšie moju ruku.

,,Všetci jej priatelia boli mŕtvi, ležali tam v nezmyselných polohách a všade bola krv. To bol ten divný zápach, ktorý cítila. Nedokázala sa ani pohnúť, lebo aj okolo nej bola samá krv. Volala na chalana, lebo dúfala, že aspoň on prežil. A on naozaj prišiel. Vyšiel z lesa úplne vysmiaty a prekračujúc telá k nej podišiel. Priznal sa jej, že ich zabil on a oznámil jej, že sa k nim čoskoro pridá. Chcel ju zabiť hneď, ale dostal lepší nápad a než stihla niečo urobiť, zmizol a nechal ju tam. Nemala sa ako dostať domov a zostala tam až dokiaľ ju nenašli. Po tej noci už nemohla zostať v tom meste. Zničila všetky fotografie a nechala len jednu pre políciu, ale chalana nikdy nenašli. Každú minútu videla pred sebou tú scénu znova a všetko jej to propomínalo. Prestala hrať na klavíry, už nechodila von a jej najlepšou kamarátkou sa stala mestská psychologička. Len raz navštívila znovu školu, do ktorej všetci chodili a opakovane sa zrútila. Preto jej psychologička poradila zmeniť miesto, a tak sa jej rodina rozhodla presťahovať sem, aby si našla nových priateľov a vysporiadala sa so spomienkou na zohavené telá svojich rovesníkov a úsmev v tvári ich vraha, ktorého som mala tak slepo rada. Koniec.", pozrela som sa na Deana. Mračil sa a spracovával môj krátky príbeh. Viac som ho už skrátiť ani nemohla.

,,A ako vieš, že sa vráti?", spýtal sa po pár minútach ticha trochu ľadovejším tónom, než aký by som čakala. Nemohla som mu povedať, že mi posiela maily. Vedela som, že by sa s tým pokúsil niečo urobiť a to som mu nemohla dovoliť. Musela som mu pritiahnuť vôdzku čo najskôr, ak som ho chcela udržať mimo nebezpečnej zony.

,,Jednoducho to viem, Dean. On nikdy neporušil sľub. Preto by sme nemali byť spolu. Bude stačiť keď zabije mňa, nemôžem dovoliť, aby ublížil aj tebe. Nechcem, aby si sa do toho zamiešal.", pustila som jeho ruku a otočila som sa mu chrbtom. Skočila som na to nejako priamo, ale so mnou ho čakala len jedna možná budúcnosť. Stretnutie s mojím bývalým. Zlé by to bolo aj bez Warrenovej túžbe po niečej smrti. Dean mal síce schopnosti, ktorými sa dokázal ubrániť, ale neboli neobmedzené a napadlo ma, že Warren taktiež mohol byť niečím ako Dean. Dôkazom mohli byť tie autá. Zdvihol sa na kolená, chytil ma za plecia a prevalil ma na chrbát. Rukami sa zaprel o matrac a sklonil sa nado mňa, aby sa mi mohol dívať do tváre. Vyzeral naštvane.

,,Kočka, už som ti niekoľko krát povedal, že nedovolím, aby som sa ťa stratil. Je mi jedno v čom lietaš, ja ťa budem chrániť. Vzdaj to, nezabrániš mi v tom!", zavrčal a jeho zúrivý pohľad ma privŕtal k posteli. Už som sa však dokázala sústrediť na protestovanie:,,Prestaň byť tvrdohlavý! Aj ja sa snažím chrániť teba!", opätovala som mu streľbu, zaprela som sa rukami o jeho hruď a prevrátila som ho na posteľ. Oprela som sa o matrac tak, ako to urobil on a uväznila som ho medzi svojimi kolenami a rukami. Tentoraz som sa ja dívala zvrchu naňho. Ten výpad nečakal a nestihol sa ani brániť.

,,Nepotrebujem, aby si ma chránila!", precedil pomedzi zuby. Jasné, typicky mužské ego. Žena chrániť nemôže. Pokračoval:,,Ty prestaň byť tvrdohlavá! Nepustil som ťa k sebe len preto, aby si ma teraz odohnala!", schmatol ma okolo pása a strhol ma na seba tak, že som na nom celá ležala. Z prekvapenia som zhíkla, ale nebránila som sa. Bolo príjemné cítiť jeho zovretie a musela som priznať, že to bolo aj veľmi pohodlné. Ani netušil, ako veľmi som chcela, aby som ho odohnať nemusela. Pod svojím lícom som cítila tlkot jeho srdca. Hnalo sa mu ako zbesilé, rovnako ako to moje. Pevne ma držal a ja som zovrela medzi prstami jeho tmavé tričko.

,,Nechcem, aby sa ti niečo stalo.", zúfalo som zamrmlala, ale znelo to skôr ako vzlyk. Pohladil ma po chrbte a odvetil:,,Nič sa mi nestane. Ani tebe."

Zdvihla som tvár k tej jeho, aby som mu videla do očí. V jeho očiach sa odrážala istota. Myslel to vážne.

,,Sľubuješ?", spýtala som sa s trochou nádeje. Sľuby by sa predsa nemali porušovať. Zdvihol ruku k mojej tvári a odhrnul mi z tváre pramienok vlasov, čo sa oddelil od zbytku. To gesto mi vo väčšine prípadov prišlo príliš presladené, ale v jeho prípade mi to bolo jedno. Jeho presladenej stránky som sa zatiaľ nenabažila dostatočne. Usmial sa:,,Sľubujem."

Opätovala som mu úsmev, aj napriek tomu, že som nevedela, či sľub bude schopný splniť. Znovu som sa oprela o jeho tričko a zatvorila som oči. Mohol to skúsiť. Ak to bolo jeho rozhodnutie zostať, nemohla som mu v tom brániť. Nakoniec, nemohla som klamať samu seba. Ja som mu v tom ani nechcela brániť. Bolo mi s ním predsa tak dobre. Čo na tom, že nie je úplne normálny, a ešte nenormálnejší chalan by ma rád videl pod fialkami? Bolo mi tak dobre, že som onedlho zaspala. Znovu v náručí nejakého chalana. Tento krát som však tušila, že až sa zobudím, bude stále tu a bude stále taký istý. A že za ten čas, čo ja budem spať, nepovraždí všetko naokolo. Cítila som to v postupnom upokojovaní jeho rozbúreného tepu. Verila som mu. Úplne vo všetkom, nech už to bol akýkoľvek čudák, a nech už skrýval akékoľvek osobnosti za tými prenikavými zelnými očami.