Chodiaci problém

34.

Pustil ma a o kúsok odstúpil. Zatváril sa kyslo a pevne stlačil svoju ruku, na ktorej mal poznačenie. Bolo mi jasné, že ho to bolelo. Tetovanie sa pomaly začalo zväčšovať, až sa vyšplhalo po lakeť a zastalo.

,,Čo si urobila s vlkom?", spýtal sa a otočil sa mi chrbtom. Zohol sa po svoj obväz, ktorý ešte ležal na zemi. Očividne sa snažil odpútať od svojej bolesti moju pozornosť. Zostal ku mne otočený chrbtom a rýchlo sa snažil obviazať si ruku. Siahla som do vrecka od džinsov a vytiahla odtiaľ šnúrku s príveskom. Zamávala som ním a odkašľala som si.

,,Nabodla som ho na rúčku od hrablí.", nevinne som zažmurkala a Dean sa otočil späť ku mne. Zdvihol obočie a napodobil moje žmurkanie:,,Čo že si urobila?"

Šklblo mu kútikom úst, akoby sa chcel zasmiať, ale nechcel to urobiť v takej situácii. V tvári mal viditeľnú nedôveru. Hodila som mu prívesok. Jeho postreh bol dokonalý, ako vždy, a s ľahkosťou ho zachytil.

,,Nerobím si srandu. Ako si si myslel, že som sa ho zbavila?", založila som si ruky na prsiach a škodoradostne som naňho žmurkla. Ak si naozaj myslel, že by som sa nedokázala ochrániť aj sama, muselo to byť preňho sklamaním. Alebo možno prekvapením, lebo sa usmial od ucha k uchu a pokrútil hlavou.

,,Neviem. Možno, že si ho zatvorila v sklade a utiekla. Ale rozhodne nie, že by si ho mohla zabiť, kočka.", zasmial sa a prezrel si prívesok. Stačil mu jeden pohľad a úsmev mu z tváre zmizol. Podišla som k nemu bližšie, lebo sama som si nestihla prívesok prezrieť detailnejšie. Potichu zaklial, oprel sa o jednu zo starých lavíc a pritiahol si ma k sebe. Nechala som ho, aby si ma posadil na koleno ako malé dieťa, a objal ma voľnou rukou okolo pásu. Podržal mi prívesok pred tvárou, aby som si ho mohla prezrieť. Na kovovej guľôčke bola vyrazená poľovnícka puška s klobúkom a vlk, ktorého labu držala ľudská postava. Nechápavo som pootočila hlavu k Deanovi.

,,Čo to znamená?", spýtala som sa a on schoval prívesok v dlani.

,,Boli to poľovníci. Zabíjajú na objednávku.", zamračene odvetil a automaticky zovrel môj pás silnejšie. Po hmate som vyhľadala jeho ruku a preplietla som si s ním prsty. Jeho vysvetlenie ma vydesilo.

,,Po kom išli?", šepla som. Možnosti? Išli po mne alebo po Deanovi. Nevedela som, čo bolo pravdepodobnejšie. Ak išli po mne, presne som vedela, kto si ich objednal. Problém bol, že sa mi to na Warrena nepodobalo. Nebol zbabelec. Ak by ma chcel zabiť, prišiel by to urobiť sám, tým som si bola istá.

,,Najpv som si myslel, že idú po tebe. Domyslel som si to podľa varovania, ktoré som dostal.", odvetil mračiac sa na svoju ruku, v ktorej skrýval prívesok, a ja som si znovu predstavila, ako som počula Deanov hlas vo svojej hlave, ked sa mi snažil vysvetliť, ako o našej návšteve vedel. Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal:,,Ale som si istý, že sme boli cieľom obaja."

Po chrbte mi prebehli zimomriavky:,,Niekto nás dal zabiť? Oboch?" Sklonil sa ku mne a pobozkal ma na spánok. Roztvoril prsty na ruke a na dlani sa mu zajagal novo vyzerajúci strieborný prívesok. Tentokrát už na sebe mal vyrazené tvary podobné tým, čo mal Dean na ruke ako poznačenie. Aj šnúrka sa zmenila na striebornú retiazku. Nečakal na nejakú reakciu, pustil moju ruku a pripol mi retiazku na krk.Jemne mi pritom odhrnul vlasy a usmial sa:,,Darček."

Prívesok bol teraz naopak pekný. Dean použil svoje schopnosti, aby ho zmenil. Dotkla som sa ho končekmi prstov a pokrútila som hlavou:,,Nemal si mínať sily na takú blbosť." Svoje schonosti by mal využívať opatrne.

Znovu ma jednou rukou objal:,,To máš ako svoju prvú trofej.", zasmial sa. Robil si z toho srandu, ale keby som toho vlka nezabila a nevrátila sa, už by ma nemal kto srať. Či by vyčerpal všetky schopnosti a došiel mu čas, alebo by ho zabil ten chlap, už bola nepodstatná otázka.

,,Je to moja prvá a posledná trofej.", odprisahala som a otočila som sa mu tvárou v tvár. Letmo som ho pobozkala na ústa, pričom sa mi motýle rozleteli v bruchu. Prívesok ma na krku príjemne chladil. Dostala som od Deana prvý darček, ktorý bol drahší, než keby mi ho kúpil, lebo mu zobral kúsok z času, ktorý mu zostával. Z nejakého dôvodu som ale mala pocit, že si zásoby, ktoré dnes získal, onedlho znova navýši. Zrazu ma napadla otázka, ktorá bola síce úplne mimo našej témy, ale bola na mieste. Dean spomenul svojho brata, ale nikdy som ho nestretla. Otázku som vypustila z úst skôr, ako som si to stihla rozmyslieť:,,Kam zmizol tvoj brat?"

Zaboril zrak do zeme:,,Netuším. Utiekol a už som ho nikdy viac nevidel.", povedal trochu smutne a sykol, lebo sa mu podlomili kolená a takmer sa hodil k zemi aj so mnou. Pustil ma a prezeral si rany na nohách. Krv mu vsiakala do riflí a bola jej hojnosť. Takisto zle vyzerali aj rany na jeho hrudi. Až teraz som si buchla do čela za to, že som ho nechala posadiťvsi m na svoje koleno. Muselo ho to bolieť a on to nepriznal. Schmatla som ho za ruku a prehodila som si ju cez plecia.

,,Ideme do ošetrovne a neopováž sa namietať. Je to len pár metrov.", tiahla som ho so sebou a on sa zasa zasmial. Nenamietal. Horko-ťažko som ho dovliekla do ošetrovne, ktorá stála len tri dvere od starej učebne na prízemí. Ako prvý krát, nikto v malej miestnosti nebol, a tak som ho posadila na stoličku a zatvorila za nami dvere.

,,Čo urobíme s telami toho chlapa a vlka?", spýtala som sa popri tom, ako som hľadala obväzy a dezinfekciu. On poslušne čakal a pozoroval ma:,,S tým si nerob starosti. Len mi povedz, kde si to zviera zamordovala."

S príslušným vybavením som sa vrátila späť k nemu, pritiahla si stoličku a sadla si. Bližšie som si prezrela rany na hrudi. Rezy cez tričko boli tak dokonalé, akoby ani neboli robené obyčajným nožom. Spomenula som si, s akou ľahkosťou Deanovi rozrezával tričko aj s kožou. Striaslo ma. Praeditusovia boli desiví rovnako ako Stigmati.

,,Dole, v sklade na náradie.", odvetila som a chytila som lem jeho trička, aby som mu ho mohla vyzliecť. Nebránil sa. Zdvihol ruky nad hlavu a ja som z neho roztranú látku pomaly zvliekla. Ako prvé mi, samozrejme, takmer vyrazila dych jeho postava. Nenápadne som potriasla hlavou a sústredila som všetku pozornosť na rany. Bez trička ma rozptyľoval ešte viac ako normálne. Všimol si to a pobavene sa uškrnul. Zapýrila som sa a rýchlo som sa začala venovať dezinfekcii. Navlhčila som prípravkom vreckovku a priložila ju na ranu. Blažený úsmev mu z tváre okamžite zmizol a nahodil bolestnú grimasu. Tentoraz som sa zaškľabila ja. Otočil sa tvárou dozadu, aby som mu do nej nevidela.

Pomaly som mu vreckovkou prechádzala po ranách a snažila sa ignorovať zvyšok jeho tela. Rifle som mu dolu dať za žiadnych okolností nemohla, a tak som sa rozhodla ich len povytiahnuť hore, aby som mu mohla rany po bodnutí vydezinfikovať a obviazať. Postavila som sa zo stoličky a zohla som sa, aby som na ne dosiahla. Začala som mu súkať rifle hore. Zrazu ma chytil za ruky a zdvihol ma hore.

,,To stačí. Postarám sa o seba aj sám.", povedal chladne a ja som zaskočene zdvihla obočie. Prebodával ma pohľadom, ktorý som nevedela rozlúštiť. Hádam, že sa nerád necháva obskakovať. Vytrhla som svoje ruky z jeho zovretia a usmiala som sa:,,Nesmieš ma nechať, aby som sa cítila zbytočná."

Prekvapene zažmurkal a spustil ruky k telu:,,Zabila si vlka a napadla si Preditusa hrabľami, aby si ma dostala z kaše. Už to je viac, než som čakal."

Nič som na to nepovedala, len som s úsmevom pokrútila hlavou a pokračovala v tom, v čom ma vyrušil. Sám dobre vedel o koľko menej vecí som mu mohla ponúknuť ja. To on tu bol vždy ten, čo sa staral o mna. Zostal pokojne sedieť a už sa ma nesnažil zastaviť. S kamenným výrazom ma pozoroval celú dobu, až dokiaľ som mu neošetrila a neobviazala obe nohy.