Chodiaci problém

11.

      Zaviedla som Adama do obývačky a stále trochu roztrasená som mu pokynula, aby si sadol. Musela som si priznať, že som jeho návštevou nebola zrovna nadšená. Práve v tej chvíli som mala chuť pustiť si nahlas nejakú agresívnu hudbu a vykradnúť chladničku. Odignoroval gauč a vyrazil rovno ku klavírnemu krídlu, ktoré sa v slnečnom svite dopadajúcom cez okno príjemne lesklo. Všetky moje notové zápisy boli odložené v niekoľkých blokoch na poličke skrine, ktorá stála poblíž. Prstom prešiel po pár klávesniciach a ja som zatúžila znovu sa dotýkať klaviatúry, ked sa obývačkou niesol zvuk tých pár jednoduchých nôt. Z jeho pobiehania po klávesniciach vznikla krátka detská melodia.
,,Vieš na tom hrať?", spýtal sa ma, ked ho to prestalo baviť a s úsmevom sa ku mne otočil.
,,Áno.", odvetila som jednoducho a dúfala, že téma je ukončená a začneme sa baviť o niečom inom. Ale nestalo sa tak. Očividne sa mu téma mojej hudobnej stránky zapáčila, lebo v otázkach pokračoval.
,,Ako dlho hráš?", odtrhol odo mna pohľad a sadol si na polohovateľnú stoličku za klaviatúrou. Prešla som ku klavíru a zľahka som sa on oprela rukou.
,,Hrala som osem rokov."
,,Hrala? Už nehráš?", valil na mna dalšie otázky a zjavne si neuvedomoval, že nemám chuť odpovedať, aj ked som sa mu to snažila naznačiť. Otrávenejší pohľad som nahodiť už ani nemohla. Alebo som si len myslela, že vyzerá otrávene, a skutočnosť bola iná?
,,Dala som si pauzu.", dúfala som, že stručná odpoved mu napovie, aby zmenil tému. Ale kdeže...
,,Prečo?", pozrel na mna so zvedavosťou v očiach a mne nechtiac unikol trochu priotrávený vzdych. Ale Adam Nechápavý si znovu ničoho nevšimol a dalej na mna zvedavo hľadel. Napadlo ma, že keby sme boli v animáči, vznášal by sa mu pri hlave jeden obrovský a tučný otáznik. Položila som na krídlo aj druhú ruku. Mohla som povedať, že mám strach si zan sadnúť? A že vždy, ked začnem hrať, vyvoláva to vo mne pocity a spomienky, ktoré som v sebe chcela radšej pochovať? Mohla som. Ale nechcela som. A tak som radšej zaklamala:,,Mala som klavír dlho v oprave, a ked som ho dostala späť, už som nemala chuť ani čas na nom hrať. A potom sme prišli sem."
,,Prečo ste sa vlastne presťahovali?", začal a ja som od neho automaticky odvrátila pohľad. To si všimol a rýchlo pokračoval:,,Teda... ak sa smiem spýtať."
     
      Nie, nesmieš, chcela som povedať, ale asi by to nevyvolalo napriateľskejšiu atmosféru. Nemohla som sa k nemu správať ako k votrelcovi, čo prišiel otravovať, ak som si nechcela narobiť nepriateľov. Bola som tu len dva dni a už mi bohato stačili napäté vzťahy s čudákom Deanom, takže som si nepotrebovala prirábať nové.
     
      S pohľadom upretým na svoje ruky som teda prikývla:,,Nič zvláštne. Otec išiel za prácou a ja... ja som aj tak potrebovala zmeniť spoločnosť." Klamala som len čiatočne! Aj tak som musela  zmeniť spoločnosť, ked moja už neexistovala, nie?
,,S našou spoločnosťou budeš spokojná. Myslím, že je dobre, že si sa pridala práve k Sam a April. Tým babám môžeš veriť. A Dean... zvykneš si nanho a prestaneš si jeho prítomnosť uvedomovať.", usmial sa na mna takým tým utešujúcim spôsobom a ja som mu úsmev opätovala, aj ked som v skutočnosti nechcela. Je pravda, že Sam s April boli dobrá spoločnosť, alebo sa mi tak aspon zatiaľ javili. Aj Adam vyzeral ako dobrý kamarát. Ale ak sa s nimi začnem kamarátiť priveľa, som si istá, že to Warren použije proti mne. Nemôžem dovoliť, aby sa aj im stalo to, čo Hailey. Boli len dve možnosti. Držať si od nich odstup, nechať ich žiť a bojovať len za seba, alebo nechať všetkému voľnú ruku, mať priateľov a v konečnom dôsledku chrániť pred Warrenom aj ich. Na prvú možnosť je už asi trochu neskoro.

      Rozprávali sme sa ešte asi dve hodiny, kým som ho nevykopla až k jeho domu. Našťastie sme sa ďalej už nerozprávali len o mne. Rozprávať sa mi síce prišlo celkom vhod, ale popravde som sa už nemohla dočkať, kedy zájde do domu a ja sa budem môcť vybrať na menšiu večernú prechádzku osamote. Rozlúčila som sa s ním len slabým úsmevom a bez nejakého väčšieho záujmu som sa vybrala popri ceste smerom k parku, ktorý som dnes už raz navštívila. Chvíľu pozoroval, ako sa vzďaľujem a potom sa s povzdychom otočil a vošiel do domu.