Chodiaci problém

16.

,,Melinda!!!", zvrieskol ten chlap znovu a schmatol ma za ruku, ktorú som mala predtým narazenú. Sykla som, lebo ešte nebola pripravená na tak tuhé zovretia. Bola som paralyzovaná šokom, takže som ani len nepomyslela na to, že by som sa bránila alebo kričala. Stihla som si len uvedomiť, že jeho stisk nebol pevnejší než ten Deanov, a predsa pôsobil oveľa drsnejšie. Možno to bolo tým vekom. Muž sa na mňa pritisol a ja som tvrdo dopadla chrbátom na stenu chodby. Vyrazilo mi to dych a premkol ma strach. Ak nedám nejakým spôsobom vedieť Deanovi...

Sklonil sa nado mňa a druhú ruku zdvihol do výšky, akoby sa mi chystal vraziť. Vypúlila som oči ešte viac, než som mala, ak to teda vôbec bolo možné, a iba som čakala, kedy rukou švihne. Pár sekúnd sa nič nedialo, len upieral zrak do mojich očí. Bolo z neho cítiť alkohol a cigaretový dym bol hlboko uviaznutý v jeho špinavom oblečení. Pod očami mal až komicky obrovské tmavé kruhy. Ak by sme z toho chceli urobiť grotesku, mohli by sme si predstaviť, že ma napadla zmutovaná panda. Husiu kožu som mala po celom tele a ruka ma v jeho zovretí znovu začala bolieť. V hnedých očiach mal zlosť a pery mal stiahnuté v akomsi nahnevanom úškľabku.

,,Čo ťa donútilo?!", vykríkol a zatriasol mnou. Pri tom nečakanom výkriku som sa až mykla. Bol tak opitý, až si neuvedomoval, že nemôžem byť Melinda. Jeho dotyk mi bol nepríjemný. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale bola som slabšia ako on, takže som nemala šancu.

,,Ja sa nevolám... nie som Melinda!", konečne som sa prebrala z šoku a tiež som skríkla. Dúfala som, že to bolo dostatočne hlasno na to, aby to počul aj Dean. Práve teraz som ho tu potrebovala. Bol ten muž jeho otec? Melindin manžel? Bolo to dosť pravdepodobné. Inak som si tú situáciu nevedela vysvetliť.

Muž akoby ignoroval moje slová a znovu mnou potriasol. Už mi začínal zlosťou drtiť ruku. Bolestne som zvraštila tvár a zatvorila oči, lebo jeho ruka sa napriahla ešte viac. Bola som si stopercentne istá, že sa ma chystal udrieť. Chystal sa udrieť cudzie a ešte stále neplnoleté dievča. A myslel si pri tom, že som jeho mŕtva žena. Udrel by svoju ženu? Udrel niekedy svoju ženu pred tým, než zomrela? Spomenula som si na obľúbenú Haileynu vetu, ktorú vždy používala, keď provokovala chlapcov k bitke:,,Dievča ani kvetom netrafíš, ak si naozaj chlap!" Väčšinou tú vetu použila hneď po tom, ako niektorého chudáka fyzicky napadla. Rada si začínala, hlavne do Daniela.

Potriasla som hlavou, aby som zastavila príval spomienok. Chápala som jeho stav. Prišiel o ženu, o milovanú osobu. Bol na tom rovnako ako ja. Jediným rozdielom medzi nami bol, že ja som bola predsa len tá silnejšia. Aspoň teraz, keď som stála zoči-voči niekomu, koho smrť blízkeho zrazila až na úplné dno, som to videla tak, že som nakoniec nebola až taká slabá. V tej chvíli som bola rada, že som sa smútkom pohltiť nenechala.

Otvorila som oči a znovu som si ho prezrela. Neostrihané vlasy, zarastená brada, otrhané špinavé tričko, tepláky s miliónom fľakov, zápach, alkohol, cigarety, výraz, akoby nespal už týždne. Spomenula som si na prázdne fľaše od alkoholu v kuchyni a na ten neporiadok. Život tohto muža skončil v okamihu, keď oň jeho žena prišla. On už nežil. Len existoval.

,,Prečo, Mel?! Prečo si to dopustila?!", rozčúlene po mne kričal a mne sa do očí takmer nahrnuli slzy, keď jeho ruka švihla smerom k môjmu lícu. V mojej ruke už zasa pulzovala bolesť. Doslova mi ju drtil. Jeho zovretie bolo ako kliešte. A napadlo ma, že keď sa už tak rozbehol, tá rana bude najskôr rovnako silná. Neobťažovala som sa ani s tým, aby som zatvorila oči. Možno nie som Melinda, ale prijmem váš hnev, ak vám to pomôže so všetkým sa vyrovnať, povedala som si v mysli a vypla som hruď pripravená čeliť jeho úderu.

Zreval ako hráč tenisu pri odpale, ale úder neprišiel. Zo zadu jeho ruku zastavila iná, mladšia ruka. Prišiel môj degenerovaný záchranca. Ktorému to mimochodom trvalo pekne dlho, za čo som si ho mala v pláne neskôr podať. Deanove zovretie bolo silnejšie ako mužove, to som si mohla všimnúť na tom, ako sa muž zatváril. Takmer okamžite pustil moju ruku a nechal sa Deanom odstrčiť nabok. Pošúchala som si začervenalé zápästie a poodsunula som sa popri stene o kúsok ďalej od nich dvoch. Dean ho stále držal za ruku, mračil sa tak, ako som to u neho ešte nevidela a ústa mal zlostne skrivené. Celé jeho telo bolo napäté. A ešte stále na sebe nemal tričko! Bol trochu zhrbený, pripravený vykryť každý mužov pokus o únik z jeho zovretia. Vyzeral ako zviera pripravené na útok, z čoho mi po chrbte okamžite prebehli zimomriavky. Vyzeral nebezpečne, no napriek tomu som vedela, že ja sa ho báť nemusím, aj keď sa ma stále snažil presvedčiť o opaku. Nebola som mu ľahostajná. Ani on nechcel ignorovať mňa, tým som si bola istá. Keby so mnou nechcel mať nič spoločné, nebola by som tu. A taktiež by ma neochránil pred svojím otcom, lebo by k tomuto neprišlo. Došlo mi, že on už ma zachránil niekoľko krát. Ja jeho len raz, a aj za to mi vynadal. Nefér. Cítim sa neschopná.

Prirazil svojho otca k stene a druhú ruku zaťal v päsť. Ten len najprv prekvapene a nakoniec naštvane gánil na svojho syna. Chvíľu sa pokúšal aj vytrhnúť, ale s Deanom to väčšinou ani nehlo.

,,Neopováž sa jej ešte niekedy dotknúť, otec!", zavrčal tak chladne, až to takmer schladilo aj vzduch naokolo a znovu napol svaly po celom tele. Cítila som, ako ma oblial rumenec. Páčilo sa mi, ako sa ma zastal. Hľadel mu priamo do očí. Očividne to myslel smrteľne vážne. Jeho otec len odvrátil tvár a začal sa spúšťať po stene k zemi. V tvári mal beznádej a smútok. Dean pustil jeho ruku a on sa zviezol na zem. Zaboril tvár do dlaní a prestal si nás všímať. Bol úplne mimo. Začala som sa cítiť naozaj nepríjemne a pohľad na jeho otca ma presvedčil o tom, že by som už mala odísť. Zdvihla som pohľad k Deanovi. Aj on pozoroval svojho otca a jeho výraz bol utrápený.

,,Ja... asi by som už mala ísť.", povedala som potichu a on sa ku mne so smútkom v tvári otočil. S neskrývaným smútkom. Jeho zlosť pominula tak rýchlo, ako vzplanula. Prestal napínať všetky svaly a pomaly prikývol.

,,Počkaj ma vonku, pôjdem pre tvoje veci a prídem za tebou.", odvetil a prešiel popri mne späť smerom do obývačky, odkiaľ prišiel. Nechcela som byť s jeho otcom znovu sama v jednej miestnosti, a tak som ho poslúchla a rýchlo som vypochodovala hlavným vchodom von z domu. Jeho otca som nechala samého ležať na zemi a nevenovala som mu už ani pohľad. Zatvorila som za sebou dvere, aby som bola pokojná, prešla som po malej terase a sadla si na schodík. Mala som blbý pocit. Dean žil prakticky sám. Potriasla som hlavou a uviazala svoje myšlienky na uzdu. Nechcela som nad tým teraz uvažovať. Cítila som v kostiach, že sa odpovedí čoskoro dočkám. Možno nie hneď, ako Dean vyjde z domu von, ale už to nepotrvá dlho. Chcela som byť jeho bútľavou vŕbou.

Dúfam, že sa vám časť páčila a o chvíľu bude na scéne ďalšia, tak si to užite, lebo už len dve-tri časti a sám Dean nám odhalí svoje najväčšie tajomstvo... ;) Simsi