Chodiaci problém

9.

,,Dean!", vykríkla som znova a bežala som smerom k východu. Neviem, či von utekal alebo sa vybral iným smerom, ale vyzeralo to, že ho ani nedostihnem. Preutekala som cez zostávajúcu chodbu a vrazila som do vchodových dverí. Je možné niekoho poznať dva dni a už za ním musieť utekať? Nechcela som za ním doliezať, ale podľa toho, ako sa doteraz choval mi bolo jasné, že držať si odstup mu veľmi nevychádzalo. Napadlo ma, že chcel len jednoducho zistiť viac o tom, čo včera počul. To by možno aj vysvetľovalo, prečo sa ma nesnažil ignorovať. Po tom, čo predviedol v ošetrovni, som si myslela, že si ma bude nevšímať tak ako aj ostatných. Potriasla som hlavou, aby som vymietla svoje teórie. Utekala som za ním predsa práve preto, aby som od neho dostala odpovede aj na túto otázku. Aj keď mi utekať za ním vôbec nebolo príjemné. Sama sebe som tým prišla otravná. A nebola som práve najatletickejší typ, takže som z toho nebola nadšená dvojnásobne.

      Rozrazila som dvere a prudko som zabrzdila. Stál pred schodami otočený chrbátom ku mne. Ruky mal strčené vo vreckách od džínsov, čiernu tašku mal ledabolo prehodenú cez jedno plece a hlavu mal pozdvihnutú k oblohe. Náhodní okoloidúci mu nevenovali ani jediný pohľad. Ja som zostala stáť a snažila sa vydýchať. Dvere sa za mnou s tupým buchutím zatvorili, ale on sa neotočil. Vlastne sa ani nepohol. Prechádzala som po ňom pohľadom od hlavy až po päty. Mal naozaj chrumkavú postavu. Keby nebol idiot, už dávno mohol mať ktorékoľvek dievča. Keby nebol idiot, mohol byť skvelým kapitánom školského futbalového týmu.

,,Dean...", nechala som jeho meno visieť vo vzduchu a dúfala som, že sa otočí. Aj keď som bola sebaistejšia, keď som mu do tváre nevidela, takže som mala skôr dúfať, aby sa neotočil. Cítila som sa trochu nepríjemne, keď som na sebe zaznamenala prekvapené pohľady iných ľudí. Pár študentov z našej školy sa neďaleko dokonca pozastavilo, aby si nás dvoch premerali. Ty s ľuďmi musíš naozaj komunikovať len v najnutnejších prípadoch, keď vyzerajú tak prekvapene, že sa s tebou rozprávam, pomyslela som si, ale nahlas som nepovedala nič.

,,Čo je, kočka?", spýtal sa potichu a dvom okoloidúcim dievčatám vystrelilo obočie až na mars, keď ho počuli tú vetu vysloviť. Následne vrhli pohľad na mňa a skúmali môj zjav. Nespokojne som zavrčala, zišla som zo schodov a s krátkym pohľadom do jeho očí som okolo neho prešla. Pochopil, že chcem vypadnúť z dohľadu, a vybral sa za mnou. S ľahkosťou kráčal kúsok za mnou.

,,Nemôžeš ma volať menom?", vzdychla som si a zamierila som do najbližšieho parku, ktorý bol kúsok od našej ulice.

,,To nebude treba. Máme si od seba držať ten spomínaný odstup.", odvetil mrazivo. Snažila som sa ten tón jeho hlasu odignorovať. Vošli sme do parku a na naše šťastie tam bol len akýsi dedko, ktorý sa venoval svojim novinám sediac na polorozpadnutej lavičke. Zamierila som k lavičke na druhom konci parku, kde nebolo ani živej duše.

,,Prečo si chceš od každého držíš odstup? Ja sa nechcem tváriť, že neexistuješ, tak ako sa tvária ostatní.", otočila som sa k nemu a jeho vraždiaci výraz mi znovu jednu vrazil. Mračil sa tak, že by pred ním ustúpil aj kráľ šeliem, a ja som dostala chuť zdupkať do bezpečia za múry môjho nového domu. Ruky mal stále strčené vo vreckách, ale svaly na odhalených rukách mal napäté, akoby vo vreckách zatínal päste. S menšími obavami o seba samu som pred ním o kúsok ustúpila. Všimol si to a jeho tvár trochu zmäkla. Vyskočil na sedadlo lavičky a sadol si na jej operadlo. Ja som zostala stáť.

,,Nezaujíma ma, čo chceš a čo nechceš.", povedal s maximálnym nezáujmom a prezrel si ma.

,,A čo chceš ty? Z tvojho chovania mi to tak trochu nie je jasné.", zamračila som sa aj ja naňho. Jeho výraz sa zmenil. Na chvíľu som v jeho očiach nevidela len chlad a prázdnotu, ale zračil sa v nich smútok. Zadíval sa do diaľky akoby na niečo spomínal. Po chvíli sa pohľadom vrátil k mojim očiam a znovu nastavil svoju kamennú tvár.

,,V mojom živote vôbec nezáleží na tom, čo chcem.", povedal nakoniec a pozoroval moju reakciu, ktorá bola, samozrejme, absolútne nechápavá. ,,Ako to myslíš?"

      Usmial sa a moje srdce dnes už tretí krát vynechalo pár úderov. Napadlo ma, že keby som si mala dať facku za každú hlúpu reakciu, ktorú vo mne vyvolal, chodila by som stále s monoklami. Jeho tajomnosť bola vyzívavá, provokatívna a tak trochu príťažlivá, ale taktiež ma poriadne vytáčala. Nebola som zvyknutá nedostať sa k odpovediam, ktoré som chcela získať, a on sa dokázal vyhnúť každej mojej otázke. Takže som vlastne nedostávala žiadne odpovede. Naopak som získavala stále nové a nové otázky. Zaťala som päste zvedavá, čím to zahovorí tentokrát.

,,Strácam tu s tebou čas.", vzdychol si, unavene zoskočil z lavičky a podišiel bližšie ku mne. Chcela som namietať, ale priložil mi k otvoreným ústam prst, čo úplne vyrušilo moju schopnosť sa sústrediť aj na niečo iné, než len na jeho prst na mojich perách. Musel si naozaj dobre uvedomovať, ako so mnou jeho maličkosť zametala. ,,Odchádzam a toto beriem so sebou, kočka."

      Zdvihla som obočie do výšin a oči mi takmer vypadli z jamiek, keď mi pred nosom zamával výkresom. Okamžite som ten výkres spoznala. Bol vytrhnutý z môjho skicára. A bolo na ňom moje dielo, na ktorom som pracovala celé vyučovanie. Nebolo to ľahké, pretože som sa snažila na svoj objekt dívať čo najmenej, ale so svojím výtvorom som nakoniec bola nadmieru spokojná. Na výkrese bol zachytený Dean v celej svojej mrazivosti. Bola som hrdá na to, ako verne sa mi podarilo preniesť na papier hlavne jeho oči. Portrét bol nakreslený a vytieňovaný len ceruzkou, lebo obyčajnými ceruzkami sa mi kreslilo najlepšie.

      Ale ja som si veľmi dobre pamätala, ako som uväznila výkres medzi listami skicára a aj spolu s ceruzkami ho vložila do svojej tašky. A už som ho nevytiahla. On nemal ako získať môj výkres. Nemal ani kedy, celú dobu som ho mala na očiach. ,,Ako si...?", rozhorčene som sa mu pokúsila vytrhnúť výkres z rúk. Nechcela som o svoj výtvor prísť. Vyhol sa, vyčaril provokatívny úsmev a nahol sa ku mne príliš blízko. Automaticky som znehybnela, vyvalila oči a prestala dýchať. Zaregistroval to, odfrkol si a zdvihol ruku k mojej tvári. Nervózne som čakala, čo urobí. Ale on mi len zastrčil neposlušný pramienok vlasov za ucho, úsmev z tváre mu zmizol tak rýchlo, ako sa tam objavil, prešiel popri mne a rýchlou chôdzou sa vybral von z parku. Vydýchla som a naštvane som sa za ním otočila, ale už bol takmer vonku z parku. O pár sekúnd mi zmizol z dohľadu v najbližšej z brán.

      Zhodila som tašku z pliec, zúrivo som z nej vydolovala skicár a otvorila ho tam, kde som mala Deana nakresleného s očakávaním, že tam nebude. Ale bol tam. Presne tak, ako som ho tam nakreslila. Výkres bol nedotknutý a bol identický s tým, ktorý držal Dean v ruke. Zaskočene som sa naň pozerala. Tá verzia, ktorou mi zamával pred nosom, nebola kopírovaná, to by som spoznala. Navyše sa Dean ani nepohol z triedy, takže bolo vylúčené, aby mi zobral skicár z tašky, šiel ho prefotiť a potom mi skicár vrátil späť do tašky. Zagánila som na papier a prešla prstom po svojom podpise, aby som cítila ryhy po tom, ako som tlačila ceruzkou. Aj podpis bol identický. Nebolo pochýb. Dean mal kópiu mojej práce, ktorá nemala ako vzniknúť. Zmätene som strčila skicár späť do tašky a zadívala sa do ďiaľky. Mám taký pocit, Dean, že mi dlhuješ stále viac vysvetlení. A každý raz pred tým len utečieš, zbabelec.