Chodiaci problém

7.

      Zasa sa ozval ten prekliaty zvuk budíka. Mala som pocit, že mi to rinčanie urobí dieru do hlavy. Nemotorne som ho vypla, vydala som zvuk podobný smrti blízkemu mamutovi a prevalila som sa na brucho.

,,Môj Bože, čo je to za odporné zvuky?", ozval sa Benov hlas a ja som inštinktívne šmarila svoj vankúš smerom, odkiaľ prichádzal.

,,Choď do kelu! Čo robíš v mojej izbe?", zjačala som a schovala som sa pod perinou. O sekundu neskôr som ucítila, ako skočil ku mne na posteľ a o dve sekundy som už bola privalená pod ním. Pridusene som pišťala a tĺkla ho voľnou, našťastie tou nenarazenou rukou.

,,Prišiel som sa spýtať, či nechceš odviezť do školy, ale teraz si nemôžem nechať ujsť príležitosť utýrať ťa vo vlastnej posteli!", predniesol poeticky a ignoroval moju snahu vyhrabať sa spod neho späť na slobodu. Metala som sa ako ryba na suchu a s ním to ani nehlo. Zachichotal sa a pošteklil ma na obnaženom chodidle, ktorým som sa ho pokúsila kopnúť.

,,Prestaň tu rýmovať ty štedro vykŕmená opica a nechaj ma dýchať!", zhíkla som pomedzi smiech a lapanie po vzduchu.

,,Ako znie čarovné slovíčko?", pohodil tmavou hrivou a zahniezdil sa, čím mi takmer rozdrtil narazenú ruku. Zaškrípala som zubami a so všetkým zostávajúcim vzduchom vo svojich pľúcach som zjačala ,,Banááán!", keď sa moja noha nejakým zázrakom dostala do výťazoslávnej polohy a ohrozila tým Benovo potomstvo. Znehybnel, vystrúhal porazeneckú grimasu a ja som s úľavou vyslobodila svoju už aj tak dosť dokaličenú ruku spod ťarchy jeho osoby.

,,Dobre, bitku si vyhrala. Hlavne žiadne prudké pohyby.", zasmial sa a opatrne, sledujúc každý môj pohyb, sa zdvihol z mojej postele. Nahodila som najžiarivejší spokojný výraz, aký som zvládla a tiež som sa postavila. ,,A vezieš ma do školy.", prešla som okolo neho von z izby a namierila som si to do kúpeľne.

,,Dávam ti dvadsať minút, inak utekáš pešibusom, ty slonica!", vyplazil mi jazyk a rozutekal sa dole, odkiaľ sa ozývalo syčanie oleja na panvici. Obaja rodičia už boli dole a pripravovali raňajky. Mama prijala prácu ako sestrička v miestnej nemocnici a otec pracoval v nejakej firme niekde blízko. Ben bol už oblečený. Mal na sebe obyčajné džínsy a bielu košeľu s krátkymi rukávmi.

,,Dávaj si radšej pozor na banán, opičiak!", zakričala som mu a zatvorila som sa v kúpeľni. Vybavila som svoju rannú hygienu, hodila na seba špirálu, vlasy som si nechala rozpustené a obliekla som si šedé šaty s úzkymi ramienkami dlhé asi do polovice stehien s lichotivým oblým výstrihom (Boh sa zľutoval nad mojou chrbticou a nadelil mi len menšie pomaranče, takže chváliť som sa nemala veľmi čím) a navrch som hodila krátky čierny svetrík, lebo ráno nebolo až tak teplo. Šaty boli od hora po pás priliehavé a od pásu dole voľne spadali. Ešte raz som sa v zrkadle skontrolovala a celkom spokojná som sa vrátila do izby. Mobil a slúchatká som šmarila do tašky, pridala som skicár a pár ceruziek, aby som sa na hodinách nenudila, a zbehla som po schodoch dolu do kuchyne. Tašku som hodila ku stene v hale a sadla som si vedľa otca za stôl. S úsmevom som ich pozdravila a vrhla som sa na chlieb so šunkou. Mama s otcom veselo debatovali, ja s Benom sme v tichosti zjedli svoje raňajky. Ich debata sa väčšinou točila okolo témy nových susedov a započula som aj zmienku o tom, že k niektorým sme pozvaní na víkendovú grilovačku.

      Keď Ben všetko dojedol, počkal kým som dojedla aj ja a spolu sme sa postavili na odchod.

,,Uži si deň!", vyobjímal ma pri lúčení otec. Neboj sa, oco, budem sa snažiť, dokiaľ môžem, pomyslela som si a hneď ma napadlo, že by som mala prestať myslieť tak negatívne a aspoň trošku sa snažiť nemyslieť na to stále. Tak som sa naňho usmiala, nazula si červené balerínky, schmatla tašku a vybehla von za Benom, ktorý medzičasom už stihol aj nasadnúť do auta.

,,Nemohla si tam vnútri zostať ešte dve sekundy? Menší ranný beh by ti vôbec neuškodil.", Ben na mňa provokatívne žmurkol a s úsmevom si zahryzol do pery. Zhíkla som a darovala som mu buchnát do ramena:,,Čo si tým chcel povedať, opičiak?" Nahlas sa zasmial a ukázal na moje stehná. ,,Už nepapaj, slonica"

      V skutočnosti som nemala špatnú postavu, aspoň ja som so sebou nebola až taká nespokojná. Mala som približne 165 centimetrov a 52 kilo. Zavrčala som, otočila som sa tvárou k oknu a zvyšok cesty som ho ignorovala. Odignorovala som ho dokonca aj vtedy, keď som vystupovala a hnala sa príjazdovou cestou ku vchodu do školy. Stále sa mi ešte dostávalo nepríjemných pohľadov okolostojacich študentov. So zrakom zarytým do zeme som doslova vbehla dnu a snažila sa všetkých odignorovať. Pozornosť mi nevadila len do určitej medze. Na chodbe s mojou skrinkou bolo len málo ľudí, našťastie. Vydýchla som si a otvorila som svoju skrinku, aby som si zobrala učebnicu na prvú hodinu, biológiu. Vedľa mňa zastali čiesi nohy. Veľké čierne tenisky, obyčajné džínsy. Očividne mužský rod. Nevenovala som mu pozornosť a ďalej sa venovala svojej skrinke, dokiaľ ma niekto neschmatol príliš silno za plece a neotočil tvárou k sebe. Zjajkla som, lebo to celkom zabolelo a ten niekto ma oprel chrbátom o skrinku. Z jednej strany mi v úniku bránili dvierka skrinky a z druhej ruka útočníka. Vyľakane som sa pozrela nahor, do jeho tváre. Samozrejme to bol Čudák. Znovu ma jeho blízkosť totálne zaskočila a zmohla som sa len na uprený, vyľakaný pohľad do jeho zelených chladných očí. Dokonca ma ani len nenapadlo sa brániť. Gánil na mňa, akoby som mu zjedla jeho raňajky a pery mal pevne zovreté. Na sebe mal čisto čierne tričko a jeho vlasy boli rozstrapatené. Zadržala som dych a čakala, čo sa bude diať.

,,Ako sa volal?", zavrčal bez jediného žmurknutia. Jeho tón ma donútil sa striasť. Ale trošku som nepochopila jeho otázke. Nazbierala som teda nejakú tú odvahu a zdvihla som obočie:,,Č-čo?"

      Zamračil sa ešte viac, až som skoro oľutovala, že som sa vôbec ozvala, ale náhle môj šok úplne vystriedala zlosť. Čo si to o sebe myslí? Napadne ma na chodbe, ani len nepozdraví a potom sa na mňa ešte bude aj mračiť? A v momente, keď som naňho už chcela spustiť príval nadávok, sa ku mne nahol ešte bližšie a precedil pomedzi zuby:,,Ten, kvôli komu si tu. Aké je jeho meno?"

      Prekvapene som vytreštila oči. Napadlo ma, že asi myslel Warrena. Takže toho včera počul viac, než dosť. ,,Prečo ťa to zaujíma? Čo všetko si včera počul", zašepkala som, lebo mi zlyhal hlas. Nechcela som, aby o tom vedel niekto ako on. Mala som z toho zlý pocit.

,,Odpovedz mi na otázku!", tresol rukou do skrinky a ja som sa až mykla. V tom momente ma premkol strach. Bála som sa ho. Chcela som sa od neho dostať čo najďalej. Všimol si, že ma vyľakal, využil to a naklonil sa ešte bližšie, aby na mňa ešte viac zatlačil. Bol tak blízko, že som na tvári cítila jeho dych. Nevedela som, čo robiť, a tak som len zatvorila oči a odvrátila tvár.

,,Neviem, prečo ťa to tak zaujíma, ale nepoviem ti to...", zlomil sa mi hlas a ja som už viac netúžila po ničom inom, len po odstupe. Chcela som ho odstrčiť. Keby som použila všetku silu, azda by sa mi to podarilo. Ale kvôli jeho hlúpej blízkosti som sa nemohla ani pohnúť. Znovu mi na jazyk prichádzali krásne slová, ale skôr, než som ich stihla vysloviť, sa odtiahol, spustil ruku a vzdialil sa. Ja som si s úľavou vydýchla a otvorila som oči. Stále som sa však nedokázala ani pohnúť.

,,Fajn.", povedal posmešne, dokonca sa usmial a otočil sa na odchod. Obočie mi od prekvapenia vyletelo až k vlasom. O niekoľko sekúnd zmizol z dosahu môjho pohľadu a ja som zostala stáť na chodbe sama. Zazvonilo. Fajn? Preboha, čo je to za idiota? Konečne som sa pohla, schmatla som svoju tašku a učebnicu a treskla som dvierkami od skrinky. Zasa som bola naštvaná a hlavne som kvôli nemu meškala . Aj keď to bolo absolútne divné (on bol absolútne divný!), rozhodla som sa to teraz neriešiť a radšej nad tým vôbec neuvažovať. Vyčistiť žalúdok som mu predsa mohla aj po vyučovaní, a tak som sa rozbehla tým istým smerom, ktorým on odišiel.