Chodiaci problém

4.

Zamrvila som sa. Zdalo sa mi, že cítim dym a akýsi zvláštny železitý zápach. Chvíľu mi trvalo, než som sa rozpamätala, kde vlastne som. Započúvala som sa. Ostatní asi tiež spali, nikde nebolo počuť ani hláska. Stále so zavretými očami som sa načiahla za seba a čakala som, že nahmatám Warrena. Nahmatala som len prázdnu deku. Zvraštila som čelo a chtiac-nechtiac, otvorila som oči. A zarazila som sa. Všetci síce ležali, ako som predpokladala, ale bol v tom jeden háčik. Boli celí od krvi, pokrútení v nezmyselných polohách, niektoré telá dokonca horeli. Aj niekoľko malých plôch trávy okolo horelo. 

      Zrýchlil sa mi tep, zdvihol sa mi žalúdok. Vyľakane som sa pomaly postavila a zostala stáť na svojej deke. Porozhliadla som sa a do očí sa mi nahrnuli slzy. Autá boli rozmliaždené ako plechovky od piva. Rozmliaždené, preboha! Bolo to vôbec možné? Všetky naše veci boli porozhadzované naokolo, akoby sa tadiaľto prehnalo tornádo, zatiaľ čo som spala. Nachvíľu som zatvorila oči, pripravila som sa na to, na čo som sa musela pozrieť ďalej. Zhlboka som sa nadýchla, a pomaly som vydýchla. Otvorila som oči a prebeha som pohľadom po zohyzdených telách. V postave len kúsok odo mňa som spoznala Mitty. V očiach otvorených dokorán sa jej aj po smrti zračila číra hrôza. Naplo ma. Neďaleko od nej ležalo Gredoryho telo, na pol spálené. Vzlykla som. Preskočila som pohľadom ďalej. Abi. Jej havu som nevidela. Na celom tele mi povyskakovali zimomriavky. Daniel, prehnutý cez spadnutý strom, rovnako krvavý a skrúcaný ako ostatní. A kúsok od Daniela ležala moja najlepšia kamarátka. S tvárou zaborenou do trávy a obrovskou ranou na chrbte. Vykríkla som. A potom ešte raz. Hlasno som sa rozplakala a padla na kolená.

,,Je to len sen! Len hlúpy sen! Toto by sa nikdy stať nemohlo!", hovorila som si nahlas a roztriasla som sa. Znovu ma naplo. A niečo ma napadlo. Rýchlo som sa znovu postavila, vystrašená som znovu prešla pohľadom po všetkých osobách okolo seba. A keď mi to došlo, zastavilo sa mi srdce. Jedna osoba chýbala. Warren medzi mojimi mŕtvymi priateľmi nebol, ale nebol ani nikde naokolo. Nebol so mnou. Chcela som sa rozbehnúť a začať ho hľadať, ale zháčila som sa hneď, ako som takmer stúpila do kaluže krvi. Slzy mi úplne zaliali oči a bezbranne som spadla späť na deku.

,,Warren!", vykríkla som z plných pľúc zarývajúc prsty do zeme. Všetci moji priatelia boli mŕtvi. Všetko mi zmizlo.

,,Nie! Nie je to pravda! Stačí sa zobudiť!", skríkla som a spomädzi slzy som uvidela dokráčať z tmy postavu. Zastala na druhej strane tej spúšte. Prestala som plakať, vystrela som sa a snažila postavu identifikovať. Zo srdca som dúfala, že je to Warren. On určite prežil.

,, Zobudiť? Veď si sa práve zobudila.", posmešne sa ozval známy hlas. Warrenov. V tej chvíli by sa mi krvi nedorezal. Ten posmešný ton som u neho nikdy nezažila. Bol ako vymenený.

,,Nie...", vzlykla som a on sa pomaly vydal smerom ku mne. Prekračoval telá našich priateľov, akoby to boli len bábiky.

,,Áno.", usmial sa a kľakol si ku mne. Nevedela som, ako mám reagovať a tak som sa len potichu spýtala, čo sa stalo.

,,Nie som tým, čím si si myslela, že som.", natiahol ku mne ruku a zastrčil mi neposlušný pramienok vlasov späť za ucho. Vystrašene a už aj zhnusene som sa odtiahla, lebo mi to všetko začínalo zapadať do seba. ,,Ale som dobrý herec však? Zožrala si mi to aj s návnadou", zasmial sa, chytil ma za okraj bundy  pritiahol ma späť. Alebo skôr ešte bližšie.

,,Ako si to urobil?", zavrčala som. Nemal na sebe ani kvapku krvi a všetko prebehlo tak potichu. Nebolo možné skrútiť autá na šrot bez toho, aby to narobilo hluk ako na vrakovisku. Pohladil ma po líci. Automaticky mi vyskočili slzy a zrazila som jeho ruku dolu z mojej tváre.

,,Tomu by si neuverila, kočka. No, dobre som sa pobavil a je čas ísť, takže to tu s tebou ukončím, fajn?", žmurkol a vytiahol ma na nohy. Zhrozene som vzlykla. Všetka jemnosť a láska, ktorú som v jeho očiach vídala... nebolo po tom ani stopy. Teraz som v jeho pohľade videla len bezcitnosť  výsmech.

,,To nemyslíš vážne!", skríkla som a odsotila som ho od seba celou silou, akú som v sebe zvládla nahromadiť. Zloba mi s tým dosť pomohla a podarilo sa mi vyslobodiť z jeho zovretia. Zasmial sa a založil si ruky v bok. Vyzeral, akoby premýšľal. Pomaly som začala cúvať, aby som mala nejaký náskok až budem nútená utekať.

,,Vieš čo... dostal som lepší nápad! Urobíme hru ešte zaujímavejšou!", zvolal nakoniec a so šialeným výrazom v tvári rozhodil rukami. Striaslo ma. Nechcela som vedieť, čo tým mal na mysli. Bude ma prenasledovať lesom ako divú zver alebo ma bude týrať? Na moje počudovanie sa mi otočil chrbátom. Dúfala som, že nie schovávačku. Na takú srandu som chuť naozaj nemala. Vystrašene som začala hťadať najefektívnejší smer úteku. Žiadny efektívny smer nebol. Bola stále tma. Nemala som žiadnu šancu utiecť mu v takej tme. Nebolo to možné.

,,Do skorého videnia, kočka!", zvolal so smiechom a rozbehol sa do tmy lesa. Nahlas som vydýchla a nohy ma zradili. Bolestivo som dopadla na zadok, ale bolo mi to celkom jedno. Cítila som sa podvedená. Vlastne som podvedená bola. Do skorého videnia? Mala som sa začať báť?
     
      Zostala som sama v noci v lese a ani som netušila, kde presne som sa nachádzala. Tu som bola prvýkrát. A nikto dospelý nevedel kam sme šli, ani že sme vôbec niekam šli. Nahlas som vykričala všetky nadávky, aké som sa kedy naučila a rozplakala som sa. Bola som bezmocná. Moji priatelia už neboli a chlapec, ktorého som tak milovala, a ktorému som verila, bol vrah. Celou silou som buchla do zeme a vzápätí som to oľutovala. Na mojej ruke som zacítila niečo mokré a lepkavé. Vedela som, čo to je, ale aj tak som sa pozrela a definitívne sa mi zdvihol žalúdok. Po nejakej chvíli dávenia som sa len zvalila na zem a skôr, ako som stratila vedomie, sľúbila som sama sebe, že sa mu raz pomstím. Za seba aj za svojich priateľov.