Chodiaci problém

58.

,,Od počiatku vekov,

už ako dieťa som sa nazdala,

že bolesť prichádza, keď nás nemilujú.

Bolesť prichádza, keď milujeme."

Louise Glücková - Prvá spomienka

,,Takže, čo teda chceš?", tiež som si založila ruky na hrudi a snažila sa vyzerať statočne a odhodlane, aj keď som vedela, že sa mi jeho podmienky nebudú páčiť. Nemala som však na výber. Rovnako, ako som vedela, že Max je zlo, som vedela, že Dean mi nepovie pravdu. Spokojne sa zaškeril, ale pokrútil hlavou.

,,Odmenu si zoberiem až neskôr, keď mi to bude najviac vyhovovať.", žmurkol a odvetil, akoby to ani nič neznamenalo, ale... upísala som sa niečomu ešte horšiemu, než je diabol. Tým som si bola istá. Nebude sa mi to páčiť. Už teraz sa mi to nepáči, ale už som sa rozhodla. Dean je dôležitejší. Zhlboka som sa nadýchla, keď som dostala chuť prepichnúť ho nenávistným pohľadom a ovaliť ho prvou vecou, ktorá by sa mi dostala do rúk, aby som sa upokojila a počastovala ho falošným milým a súhlasným úsmevom. Samozrejme, že určite vedel, že vľúdnosť len hrám, ale vzhľadom k tomu, že sa nesťažoval, mi to určite trochu pomáhalo dostať sa k tomu, čo po ňom chcem.

,,Dohodnuté.", prikývla som.

,,Keby náhodou, nikdy som sa zo svojho stanoviska ani nepohol.", pohrozil mi prstom a začal pomaly klesať k zemi. Mala by som sa vlastne cítiť poctene za to, že kvôli mne poruší rozkaz detektíva Steela. Ale vzhľadom k tomu, že to ja som po ňom niečo chcela, dobre vedel, že to naňho nenažalujem a ešte budem rada, že som sa ho na nejakú chvíľu zbavila.

Chápavo som zahmkala, to už on bol takmer pri zemi, a zatvorila som okno bez toho, aby som sa s ním rozlúčila. Úprimne som dúfala, že sa za mnou s informáciami vráti čo najskôr. Zatiahla som závesy, keby mi náhodou mal v pláne pozerať do okna a začala som sa vyzliekať. Vyzliekla som si tričko a šortky a už som si pomaly vyzliekala ak podprsenku, keď vtom dvere rozrazil Dean. Vbehol dnu, ale zastavil sa v momente, kedy ma zbadal polonahú. Skamenel na mieste a len očami po mne prebehol od hlavy až po päty. Ja som taktiež skamenela a len rukami si pritláčala podprsenku na miesto, kam patrila. Chvíľu sme obaja len šokovane stáli a mlčky na seba pozerali. Potom som si uvedomila vážnosť situácie a takmer zvrieskla. V poslednom momente som si uvedomila, že by môj krik začuli moji rodičia a v tom prípade by mohli nastať dve variantu. Za a: Dean by sa nevyparil, rodičia by vybehli hore, našli ho so mnou v kúpeľni a zabili ho. Za b: Dean by sa vyparil, rodičia by vybehli hore, našli ma tam samú a označili ma za blázna, pretože by som nemala pripravenú žiadnu kryciu výhovorku. A tak som sa mu len otočila chrbtom a precedila pomedzi zuby jediné slovo:,,Vypadni!"

,,Počul som, akoby si sa tu s niekým rozprávala, a tak... Prepáč.", vysvetľoval, zatiaľ čo ja som si spytovala svedomie nad tým, prečo som tie dvere vlastne pre istotu nezamkla.

,,Choď von!", zavrčala som po ňom, keď sa stále nehýbal, a hodila po ňom jedným očkom. Prikývol, zmizol a zarvoril za sebou dvere. Tentokrát som ich pre istotu už zamkla. Rozdýchala som to a pokračovala v rozrobenej práci. Pod sprchou som stála minimálne pätnásť minút a nechala si horúci prúd vody búšiť na vrch hlavy. Následne som si obliekla dlhé tričko a nohavičky, skontrolovala svoj výzor v zrkadle, prehrabla si mokré vlasy kefou a vyšla na chodbu. Pred dverami do izby som sa ešte raz zhlboka nadýchla, nasadila nenávistný pohľad a vošla dnu. Nenechal si zažlé svetlo, takže jediným zdrojom svetla zostalo to jediné okno v miestnosti, do ktorého svietila pouličná lampa. Inak bola v izbe tma ako vo vreci. Chvíľu mi trvalo, než si moje oči na tú tmu zvykli, a až po chvíli som na svojej posteli rozoznala sedieť Deanovu siluetu. Zamierila som k nemu, ale zostala som pri ňom len stáť. On sa načiahol k mojim bokom a pritiahol si ma k sebe. Objal ma a položil si hlavu na moje brucho. Stuhla som, v bruchu sa mi rozleteli motýliky a nevedela som, čo robiť. Neisto a opatrne som mu prstami jednej ruky zablúdila do havraních vlasov.