Chodiaci problém

57.

Medzi nami znovu zavládlo ticho, tentokrát už ale nie také napäté ako predtým. Potichu sme čakali na Deanov návrat, každý zahĺbený do vlastných myšlienok. Obaja sme spracovávali nové informácie a ja som sa navyše musela znova pokúsiť zatlačiť svoj strach z Warrena späť do hlbín svojho vedomia. Keď som na to myslela, nedokázala som sa sústrediť na nič iné.

Po nejakej chvíli sa konečne ozval dlho očakávaný zvuk stlačenia kľučky a vchodové dvere sa otvorili. Otočila som sa k dverám do miestnosti a počúvala jeho pravidelné kroky chodbou, až dokiaľ sa vo dverách nezjavil. Zastal medzi nimi a pozrel sa najprv na mňa, potom na svojho otca a znovu na mňa. Obaja sme mu pohľad opätovali. Všimla som si, že vyzeral zvláštne. Jeho oči, ktoré za posledné dni nabrali trochu jasu a životy, akoby boli zasa vyhasnuté a hneď som vytušila, že sa stalo niečo zlé. Niečo určite nebolo v poriadku. Presne taký pohľad mal vtedy, keď som ho spoznala. Prázdny, zamyslený a pritom chladný a ľahostajný. Akoby sa v ten moment uzavrel pred všetkým a pred každým, pretože tomu dokázal čeliť len sám vo svojom vnútri. Pôsobilo to na mňa akoby sa zvnútra lámal. Prepadli ma obavy. Obavy z toho, čo sa mohlo stať, a obavy z toho, či nie sme zasa späť tam, kde sme boli, keď som nastúpila do školy. Zbúrala som hradby. Ale nemyslela som na to, že by si ich mohol vybudovať späť. Ani ma to nenapadlo. Myslela som si, že je to za nami.

Niekoľko minút len mlčky stál a pozeral sa na mňa. Snažila som sa v tých jasných zelených očiach nájsť, čo ho tak trápi. Po tej nekonečnej chvíli odo mňa odtrhol zrak a zabodol ho do zeme. Prešiel tých pár metrov, ktoré ho od nás delili a sadol si vedľa mňa na gauč. Bez jediného slova ma chytil za ruku. Absolútne som nechápala, o čo išlo. Potom si všimol pohár na stole a obviňujúco sa zamračil na svojho otca. Ten s nevinných výrazom zdvihol ruky v sebaobrane a kývol hlavou smerom ku mne.

,,Mal som len jeden pohár, prísahám. Slečna ti to dosvedčí.", bránil sa a spýtavo sa zahľadel na mňa. Bez rozmýšľania som začala úpenlivo prikyvovať a keď som sa pozrela Deanovi do tváre, kútiky jeho úst sa zdvihli v malom poloúsmeve. Možno nie je všetko stratené. Deanov otec sa zdvihol z kresla, vzal pohár do ruky a otočil sa k dverám.

,,Teraz vás už asi nechám.", usmial sa a prefíkane na mňa žmurkol. Začervenala som sa, ale úsmev som mu opätovala, aj keď som si v tej chvíli nebola úplne istá, či chcem s Deanom naozaj ostať sama práve teraz. Nič som však proti tomu nepodnikla, a tak sme nakoniec naozaj osameli. Dean sa díval do zeme a ja som skúmavo pozorovala jeho. Medzi nami sa rozhostilo očakávané ticho, trápna a neforemná forma ticha. Ani jeden z nás ho očividne nechcel prerušiť. Ja som trucovala, nechcela som byť znova prvá, kto sa začne zaujímať, a navyše som chcela, aby sa mi chcel zveriť sám. Nechcela som vyzvedať. On asi len nemal záujem rozprávať sa so mnou v tej chvíli, a ani sa mi zveriť s tým, čo ho trápi. Nakoniec som to vzdala a zmierila som sa s tým, že ak niekto toto ticho preruší, budem to musieť byť ja. Zaujímalo by ma, či raz príde ten deň, kedy sa mi s niečím zverí sám a dobrovoľne.

,,Niečo ťa trápi.", oznámila som, aby mu bolo jasné, že to predo mnou neschová. Znovu sa pousmial a stisol mi ruku silnejšie. Pokrútil hlavou a zostal ticho. Neskrývane som zosmutnela.

,,Dúfala som, že sa mi s tým zveríš.", povedala som potichu a pomaly vyslobodila svoju ruku spod tej jeho. Dnes ma už raz nahneval tým, že má predo mnou stále nejaké tajomstvá. Zamračila som sa na obraz na stene oproti mne.

Nahlas si vzdychol a pretrel si oči. Pozrel sa mi do tváre a vyzeral, akoby úpenlivo premýšľal. Nakoniec vzdávajúc sa znovu pokrútil hlavou a odvetil:,,Bol som za Medveďom."

Ak bol naozaj za ním a nezobral ma so sebou, musel Medveď na niečo prísť. Na niečo, čo by sa mi nepáčilo a nepáči sa to ani Deanovi. ,,Zistil niečo?", spýtala som sa zvedavo.

,,Poľovníka si objednal človek v našom veku a aj keď sme boli cieľom obaja, ty si nemala zomrieť. To je všetko, čo zistil.", pokrčil plecami a neviem prečo, aj keď mi to znelo ako pravda, mala som pocit, že to nebolo to, čo ho trápilo. Aj tak som prikývla. Zrazu sa strhol, prudko sa ku mne nahol a pobozkal ma. Aj keď som sa zľakla, nebránila som sa. Bozkával ma náhlivo a keď sa napokon odtiahol, len sa odo mňa otočil, vstal a potichu dodal:,,Mali by sme ísť k tebe."

Mala som z toho celého zlý pocit, ale aspoň nehovoril v jednotnom čísle, takže so mnou cez noc ostane. Prikývla som a tiež som vstala. Nerozlúčili sme sa s jeho otcom, jednoducho sme mlčky vyšli z jeho domu na ulicu. Max ešte stále sedel na obrubníku pod pouličnou lampou, keďže už bola tma, a čítal svoju knihu. Keď sme vyšli, prestal si knihu všímať a neodlepil pohľad od nás ani na sekundu. Pri pohľade naň sa mi vnukol geniálny nápad. Ak mi Dean nechce povedať, kde v skutočnosti a bol (a moja intuícia sa nikdy nemýli, takže nemohol byť u Medveďa), tak sa spýtam Maxa, kam Dean išiel. Viem, že ho určite nesledoval, ale vyzeral byť schopný zistiť čokoľvek, čo bude chcieť. Ak ho presvedčím, mohol by to pre mňa zistiť. Už stačilo len dostať sa na chvíľu z Deanovho dohľadu. A skúsiť na chvíľu vypnúť mód neustáleho urážania toho vypečeného blondiaka. Potreba slovného útoku bola v jeho spoločnosti jednoducho príliš silná na to, aby sa dala ignorovať.

Postavil sa zo svojho útočiska a súbežne s nami sa presunul k môjmu domu. Tam zaujal rovnakú pozíciu a znovu nás pozoroval spoza stránok knihy. Veľavravne som sa naňho zapozerala, snažila sa mu pohľadom naznačiť, že s ním potrebujem hodiť reč. Skôr, než by mu niečo mohlo dôjsť, som s Deanom vošla dovnútra. Pozdravili sme rodičov, Ben nebol doma. Odpochodovali sme do mojej izby a Dean si automaticky sadol na posteľ, ale ja som len schytila svoje veľké čierne tričko, v ktorom som mala v pláne spať, a otočila sa na odchod z izby.

,,Osprchujem sa.", povedala som jednoducho a bez rozmazávania. Čakala som nejakú uštipačnú poznámku alebo dvojzmyselný vtip, ale on len mlčky prikývol a ľahol si. Vyšla som teda von znovu s nechápavým pohľadom a zatvorila za sebou dvere. Modlila som sa, aby mal Max dobrý sluch, pretože okno kúpeľne bolo na vedľajšej strane domu a on sedel zo strany prednej.

Zabednila som sa v kúpeľni, aby nikto, a hlavne Dean, nepočul, že sa s niekým rozprávam. Položila som tričko na práčku a otvorila okno. Tlmene som zakričala jeho meno. Nič. Zopakovala som pokus o trochu hlasnejšie. Pridala som ešte trochu hlasu a skúsila to do tretice. Znenazdajky sa priamo predo mnou objavila jeho tvár a takmer som inštinktívne zvrieskla.

,,Chceš ma zabiť?!", zavrčala som po ňom. Len sa zasmial.

,,Čo chceš?", spýtal sa a ja som sa vyklonila z okna, aby som zistila, ako sa dostal tak vysoko. Samozrejme, naskytol sa mi pohľad na nohy visiace vo vzduchu. Pokrútila som nad tým hlavou a neriešila ďalej zľahčený život Praeditusov.

,,Viem, že sme spolu nevykročili správnou nohou, ale...", začala som a on zdvihol jedno obočie a oba kútiky úst. Zagúľala som očami, pretože mu bolo jasné, že niečo potrebujem, a pokračovala som:,,...potrebovala by som od teba maličkú láskavosť." Usmiala som sa naňho tak úprimne, ako som len zvládla, takže asi ako chorľavý tuleň.

Založil si ruky na prsiach a zdvihol bradu:,,Hovor."

,,Videl si Deana odchádzať na nejakú chvíľu samého?", spýtala som sa a on prikývol. ,,Potrebovala by som vedieť, kde bol."

Zasmial sa a pokrútil hlavou:,,Nesledoval som, kam išiel. Mám pozorovať teba."

,,Ja viem, no... Viem aj to, že sa vieš dostať ku všetkým odpovediam, keď to chceš.", žmurkla som naňho v snahe zostať milá.

,,Nerobím nič zadarmo.", žmurkol pre zmenu on na mňa. Akoby som to netušila. Bolo mi jasné, že za to bude niečo chcieť. Obávala som sa, ale aj tak som chápavo prikývla.

,,S tým počítam. Rozkáž si.", odvetila som odvážne a on sa spokojne, až strašidelne usmial. Upísala som sa diablovi.