Chodiaci problém

50.

Tak tu máte teda tú sľúbenú päťdesiatku. Predom ďakujem za všetky reakcie a ani neviete, ako veľmi si vážim, že sa vám môj príbeh páči. A budem sa snažiť, aby sa páčil aj naďalej.
PS: Nebude všetko také jednoduché, ako sa zdá... Pravé zápletky sa nám ešte len blížia ;) Nechajte sa prekvapiť... Enjoy ♪

Srdce mi takmer vyskočilo z hrude von cez hrdlo, ako veľmi som sa zľakla, keď som zažala svetlo a na svojej posteli som zočila Deana, len v šedých pyžamových teplákoch dlhých po kolená. Zasa bez trička a navyše v mojej posteli. Ležal na nej rozvalený a čítal si nejakú knihu.

,,Sprcha ti trvala strašne dlho, kočka.", mrzuto zamrmlal a obzrel sa na mňa kútikom oka. Potom vrátil pohľad späť do knihy a akoby mu až neskôr docvaklo, že tam stojím len v tričku, hodil pohľad späť na mňa a potichu pískol. Oblial ma rumenec a oborila som sa naňho:,,Čo tu, sakra, robíš?"

Šibalsky sa pousmial a odložil knihu. Posadil sa a ja som sa musela okamžite očami zavesiť na hornú časť jeho tela. Odstránil si obväzy a aj keď už boli rany pomerne slušne zacelené aj za tú krátku dobu, nebol to príjemný pohľad.

,,Myslela si si, že ťa tu cez noc nechám samu? Povedal som ti, že sa od teba ani nepohnem. Noc nie je výnimka.", žmurkol na mňa a prechádzal po mne pohľadom. Automaticky som sa pokúsila stiahnuť si tričko nižšie. To budeme spolu spať?!

,,Ale veď si ma tu samu chvíľu nechal...", začala som vyhýbavo, ale on sa len zasmial.

,,Mal som ísť s tebou aj do sprchy? Tiež som zo seba potreboval zmyť tú krv.", pobavene odvetil a sledoval ma, ako som podišla k jednej zo skríň a vytiahla odtiaľ nohavičky. Prstom som mu ukázala, aby sa na mňa, láskavo, prestal dívať. Zagúľal očami, ale poslúchol. Rýchlo som si ich obliekla, aby som mala na sebe aspoň niečo.

,,Mala by si ísť spať, ak máš zajtra vstať do školy.", povedal akoby len tak mimo reči. Úplne by som na školu zabudla. Dnešok bol tak dlhý, že sa mi zdalo, akoby bol už dávno víkend.

,,Povedal si to, akoby sa to teba netýkalo.", zagúľala som očami pre zmenu ja a snažila sa pohľadom nezavadiť znova o jeho telo.

,,Ja to dospím v škole.", odvetil stroho a pokrcil plecami. To ma ani nenapadlo, no mal pravdu. On to dospí, ale ja nie.

,,Závidím ti, že ťa majú tak na háku.", zasmiala som sa. On sa len pousmial a pokrútil hlavou.

,,Nie je mi čo závidieť. Kašlú na mňa, pretože si myslia, že ako kriminálnik aj tak nemám žiadnu budúcnosť. Čo je vlastne v podstate pravda.", potľapkal po posteli, aby som si už konečne sadla k nemu. Poslúchla som.

,,Prečo by to mala byť pravda?", spýtala som sa nechápavo. Nebol zlý človek a o jeho tajnom zabíjaní iných vrahov sa predsa nemusí nikto nikdy dozvedieť. A on si môže nájsť plnohodnotnú prácu a viesť plnohodnotný život ako úplne normálny človek.

,,Moja budúcnosť bude pozostávať z úsilia prežiť čo najdlhšie. Chcem byť pri tebe tak dlho, ako sa len bude dať.", smutne sa pousmial a položil mi dlaň na stehno. Príjemne ma z toho dotyku striaslo a zacítila som, ako som sa mierne zapýrila. Sklonila som hlavu, aby to nevidel. On to pravdepodobne pochopil ako ľútosť, lebo ma po stehne upokojujúco pohladil. No mňa to vôbec neupokojilo, práve naopak. Očervenela som ešte viac. Po chvíli sa zasmial, akoby ho napadlo niečo smiešne.