Chodiaci problém

48.

Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem za ten úžasný kopec prečítaní, hviezdičiek a komentárov!!! Som neskutočne šťastná :3 ♥

Vyskočil z okna rovno do prázdna. Každý pozná ten nepríjemný pocit, keď letíte dolu rýchlešie ako váš žalúdok, a ten akoby sa vám snažil presunúť až do krku. Celý let som mala zatvorené oči. On ma len pevne zvieral, aby som mu nevypadla z rúk. Zrazu sa pád postupne spomalil, až dokiaľ sme neprestali padať. Dopad bol hladký a ladný, akoby vedel lietať. Pravdepodobne len použil schopnosti, aby nás kúsok nad zemou spomalil. Šikovné a určite nenáročné.

Otvorila som oči a hneď som sa stretla s jeho ľadovými očami. Posmešne sa usmieval, od ucha k uchu. Bavil sa na mne, a tak som sa urazene vymanila z jeho zovretia a zoskočila na zem. Už druhýkrát vo svojom živote som sa vykradla z domu oknom. Naposledy to dobre nedopadlo. Dúfajme, že tentoraz sa späť dostanem bez akejkoľvek ujmy, či už na zdraví alebo na psychike. Venovala som oknu ešte jeden pohľad a v duchu sa ospravedlnila rodičom, že im zasa musím klamať. Ale človek by mal byť aspoň trošku rebel, patrí to k životu. Boli príliš zvyknutí, že ako vzorná žiačka a poslušná dcéra nerobím žiadne hlúposti.

,,Veď ma, pán dokonalý.", uštipačne som odfrkla a pokynula mu rukami, aby sa vydal na cestu. Vyceril zuby v ďalšom širokom úsmeve:,,Nabudúce už ma nezastavíš, až ti pôjdem pod oblečenie."

Keď provokovať, tak poriadne. Deanovo motto. Na také veci bolo podľa mňa ešte skoro.

,,Neponáhľaš sa trochu?", zdvihla som jedno obočie a zvedavo som ho hypnotizovala pohľadom.

,,Nepovedal som, kedy to urobím.", tajuppne žmurkol. Myslím, že kedykoľvek by to urobil, vždy by som spanikárila. Mala som tak trochu hrôzu z toho, že by ma mohol vidieť takú, akú ma moji rodičia vyrobili. Bol rovnako neskúsený ako ja, tým som si bola istá, no neskúsenosť bola to posledné, čo bolo v jeho hlase znieť.

,,Nevedela som, že si ešte aj začínajúci úchyl.", štuchla som ho jedným prstom. Pomaly, jeden vedľa druhého, sme vykročili smerom k parku.

,,Nie som úchyl. Ty môžeš za to, že ma priťahuješ.", bránil sa. Na jednu stranu stranu to znelo rozkošne, musela som uznať. Dalo by sa to poňať ako kompliment. Odfrkla som a chvíľu sme mlčky kráčali po kraji cesty. Ticho, ktoré medzi nami nachvíľu nastalo, nebolo nepríjemné alebo trápne, no aj tak som mala potrebu ho prerušiť, a to som nakoniec aj urobila.

,,Čo my dvaja vlastne sme?", spýtala som sa trochu potichu a červenajúc sa. Možno to je trochu hlúpa otázka, no naozaj som nevedela, ako to Dean vlastne berie. A zaujímalo ma to.

Uškrnul sa a jedným okom na mňa žmurkol.

,,Myslel som si, že sme si to už nepriamo vysvetlili.", odvetil. Áno, nepramo by sa dalo pochopiť, že sme vlastne klasicky spolu. Ale predsa som mala potrebu počuť to od neho trocha presnejšie.

,,Nebola som si istá.", pokrčila som plecami a upriamila som zrak na svoje topánky, zvedavá, čo odpovie. Nikdy nemôžte vedieť, čo čakať. Ale cítila som na sebe jeho úsmev, takže som nemusela mať žiadne obavy. Usmievajúci sa Dean... Bola som za to rada. Na začiatku sa úprimne neusmieval takmer vôbec.

,,Ty si to môžeš kedykoľvek rozmyslieť, kočka. Nebudem ti zazlievať, ak nebudeš chcieť byť so Stigmatom. Ale ja som tvoj.", pokrčil plecami a mne sa rozleteli motýliky v bruchu. Automaticky sa mi ústa roztiahli do širokého úsmevu, aj keď som to chcela ovládnuť. Nič si nebudem rozmýšľať. Je Stigmat, no to nič nemení na tom, ako veľmi ma to k nemu ťahalo. Aj za tú krátku dobu som stihla začať byť na ňom závislá. Zostala som hľadieť s úsmevom do zeme a on tiež stále sa usmievajúc uprel pohľad na svoje topánky. Zvyšok cesty sme prešli bez jediného slova a užívali si ticho medzi nami, ktoré ale zároveň nebolo tak úplne tichom.

Nakoniec sme sa dostali hlboko do parku, na miesto obkolesené veľkým množstvom stromov. Naoko tam nebolo vôbec nič. Len krásne zelená tráva a vysoké stromy, nespočet širokých kmeňov. Dean zastal a ja som sa začala rozhliadať po nejakých tajných dverách v strome, ako v nejakej rozprávke s lesnými škriatkami. Žiadne som však nevidela a Dean ma v tom nechal, len pobavene sledoval, ako sa sama snažím prísť na to, ako pokračovať v ceste.

Nakoniec sme moju snahu obaja vzdali a Dean mi kývol, aby som šla za ním. Prešiel ku stromu približne v strede malého lesíka a oprel sa oň. Prstom ukázal na zem vedľa stromu. So zdvihnutým obočím som si kľakla k tomu miesti na ktoré ukazoval a natiahla k nemu ruku s úmyslom nahmatať nejaké padajúce dvere alebo niečo podobného charakteru. No moja ruka prešla skrz trávu aj zeminu, akoby som bola duch. Vypleštila som na ten výjav oči a skúsila to znovu a potom ešte niekoľkokrát s rovnakým výsledkom. Neuveriteľné.

,,Výhoda Praeditusa je, že si môžeš vytvoriť úplne čokoľvek, ak máš nadanie. Medveď vie vytvárať dokonalé veci. Toto je vchod a ty tam môžeš vstúpiť, pretože Medveďa hľadáš. Ak by si natrafila na vchod len náhodou alebo so zlými úmyslami, neprešla by si ním. Je to šikovné.", vysvetlil mi a sadol si na zem tak, že nohy mu zmizli v neviditeľnom otvore. Doslova vyzeral ako duch vychádzajúci zo zeme. Žmurkol na mňa jedným okom a nadskočil. V sekunde zmizol celý pod zemou, akoby do nej vsiakol. Zasmiala som sa a taktiež som strčila dnu nohy. Necítila som na nich vôbec nič. Naozaj akoby bola zem na tom mieste len preludom a v skutočnosti tam bola obyčajná jama. Zhlboka som sa nadýchla, keďže som nemala ani poňatia, čo ma čaká tam dole. Svet Praeditusov a Stigmatov začínal pomaly pripomínať krajinu zázrakov, a zdalo sa mi, že by tu vďaka nim pokojne mohli behať aj tie jednorožce a škriatkovia. Môže Praeditus vytvoriť aj niečo také? Pridala som si túto otázku na svoj imaginárny zoznam otázok na zodpovedanie.

Skočila som dnu. Pád bol krátky a neškodný. Ocitla som sa v úzkej tmavej chodme, ktorá nebola dlhšia než desať metrov. Na jej konci boli schody vedúce hlbšie do podzemia. Osvetlená bola LEDkami svetlých farieb po obvode podlahy. Vizuálne to vyzeralo naozaj príjemne. Dean ma už s kamenným výrazom čakal priamo pred schodami. Neváhala som ani sekundu a rozbehla sa za ním. Nemohla som sa dočkať odpovedí. V myšlienkach som sa modlila, aby mi ich Medveď mohol skutočne poskytnúť.

Schody som zbehla rýchlejšie ako Dean. Ten si pomaly vykračoval niekoľko metrov za mnou. Chodba zahla doľava a o niekoľko metrov sa už končila kovovými dverami. Pre zlodeja nepreniknuteľnými tmavými mohutnými dverami. Stála a civela som na ne, až dokiaľ ma Dean nedobehol. Že by som sama zaklopala, nehrozilo.

Odfrkol si a silno zabýchal na dvere stisnutou päsťou. Takmer okamžite sa pootvorili a Dean ich šmahom jednej ruky rozrvoril dokorán. Sťažka zaškrípali. Vošli sme dnu, Dean na čele a ja v tesnej blízkosti za ním. Okamžite som sa pohľadom stretla s tenkým chalanom oblečenom v bielom tričku s obrázkom počítačovej klávesnice a s vlasmi neskutočne dlhými zviazanými za hlavou v tenkom chvoste. Vyzeral ako typický počítačový maniak, čomu nasvedčoval aj kopec monitorov po všetkých stenách miestnosti, nespočet klávesníc a more káblov, cez ktoré sme sa chystali prebrodiť.