Chodiaci problém

31.

Vošli sme do triedy spolu, stále sa držiac za ruky a zamierili sme hneď ku svojim miestam. Prekvapeným pohľadom sme sa, samozrejme, nevyhli, ale Dean vyzeral, že mu to je jedno. Ja som sa neodvážila pozrieť na Sam a April. A už v tom momente som sa netešila na vlnu otázok a vysvetľovania. Pred tým, než ma Dean pustil a odišiel ku svojej lavici, stisol mi ruku a vlepil mi na líce letmý bozk. Pustil moju ruku a bez toho, aby sa na mňa pozrel, odišiel rýchlym krokom ku svojmu miestu. Zasa sa začal tváriť chladne a takmer okamžite ako si sadol, spustil hlavu na dosku lavice a začal pracovať na svojej zvyčajnej a obľúbenej školskej aktivite. Dospávanie behom vyučovania sa vyplatí. Pod pohľadmi všetkých ľudí v miestnosti som si sadla na svoju stoličku vedľa Sam. Obzrela som sa po triede. V triede ešte vôbec neboli všetci, ale Sam s April už nanešťastie sedeli na svojich miestach a sústredene ma pozorovali. V ich výraze akoby bolo napísané:,,Čakáme na tvoje vysvetlenie."

Vystrúhala som mrzutú grimasu a zaprotestovala som:,,Na vysvetľovanie som príliš hladná!"

Obe naraz zdvihli obočie a pozreli sa na seba. Chvíľu sa spolu mlčky dohovárali pohľadmi. Nakoniec Sam prikývla, zohla sa ku svojej taške a vytiahla z nej veľké červené jablko. Žmurkla na mňa a podávala mi ho:,,Vyriešené."

April mi vyplazila jazyk a ja som zagúľala očami. Zobrala som si od Sam jablko, lebo môj žalúdok už nejakú chvíľu plakal za jogurtom, ktorý zostal doma na stole, rozliaty a nezjedený. Určite aj sám jogurt bol zarmútený z faktu, že už nikdy nezažije cestu mojím tráviacim traktom.

,,Takže, ako sa ti, sakra, podarilo skrotiť toho divocha?", April si k nám pritiahla stoličku, podoprela si hlavu rukami opretými o našu lavicu a prebodávala ma svojimi veľkými očami. Obzrela som sa jeho smerom a môjmu zraku neušlo, ako sa celý napol. Očividne načúval, zvedavec jeden.

,,Máme veľa spoločných vecí.", pokrčila som plecami a otočila som sa tvárou späť k nim. Obe sa naraz zasmiali a Sam hlesla:,,Čo by ste asi tak mohli mať vy dvaja spoločné? Okrem ulice na ktorej bývate?"

,,A vieš, že by si mala ísť do podrobností, žena.", s vážnou tvárou doplnila April, zjavne nespokojná s mojím nekonkretizovaním. Hlasno som si vzdychla. Teraz mal byť ten moment, kedy si vymyslím nejakú krajšiu story, než je rozprávka o troch úchylákoch a princovi na bielom koni, ktorého koníčkom je zabíjanie pomocou jeho sexy kúzelných schopností. Táto rozprávka by vierohodne nevyznela a ja som mala pocit, že musím Deanovo tajomstvo chrániť.

,,Jednoducho sme sa spolu dosť zhovárali. A strávili spolu dosť času.", zdvihla som jablko k ústam, aby som  si z neho odhryzla.

,,Nemáš strach?", spýtala sa Sam. Tá otázka bola na mieste. Normálne by som z neho strach mala, ale len ja som vedela, že len ja som z neho strach mať nemusela.

,,Nie je taký...", začala som, ale prerušil ma náhly hrmot, ktorý prichádzal z Deanovho smeru. Otočila som sa k nemu a prekvapene som zdvihla obočie. Dean sa prudko postavil a v očiach sa mu blýskalo niečo podobné zdeseniu, čo sa okamžite odzrkadlilo na mojej tvári. Povedala som niečo zle? Jeho stolička zaškrípala o podlahu, ako ju odsotil dozadu a so všetkými svalmi napätými podišiel k našej lavici. Všetci ho pozorovali, ale on vyzeral, že ich vôbec nevníma. Bez toho, aby mojim spoločníčkam venoval čo i len jediný pohľad, zaprel sa rukami o lavicu a nahol sa ku mne bližšie. Jeho oči zase nebezpečne žiarili, akoby dravec zavetril svoju korisť. Zostala som nehybne sedieť s jablkom pri ústach a topila sa v jeho očiach. Nahol sa ešte bližšie a odhryzol si z jablka. V jeho pohľade som spozorovala náznak, ktorý akoby hovoril:,,Ideš so mnou von!" Tušila som, že môj pocit je správny, a mala by som s ním von ísť. Z nejakého dôvodu som cítila, že je to dôležité.

Položila som nahryznuté jablko na stôl a postavila som sa. Prežúvajúc sa narovnal a vydal sa von z miestnosti, nehľadiac na to, či ho nasledujem. Pohľadom som sa ospravedlnila babám a utekala som za ním. Bol už na chodbe, ked som ho dobehla. Zatvorila som za sebou dvere a otočila sa k nemu, aby som sa ho spýtala, čo sa stalo. Nestihla som ani začať vetu, lebo ma silno schmatol za zápästie a ťahal na koniec chodby. Zľakla som sa tak, že som sa aj zabudla brániť. Chcela som mu teda nakričať, ale vtom ma strhol do výklenku dverí a zakryl mi rukou ústa, aby som nemohla kričať. Nechápavo a už aj nahnevane som ho prebodla pohľadom očakávajúc, že mi vysvetlí jeho divné správanie. Miesto toho pustil moju ruku, objal ma okolo pása a natočil smerom, aby som videla na druhý koniec chodby, ktorá viedla ku vchodovým dveriam školy. Nakoniec zložil ruku aj z mojich úst a oprel si bradu o moje plece. Jeho ústa boli teraz úplne blízko môjho ucha, takže som mohla počuť aj najtichšie šepkanie. Chodba už bola prázdna, lebo na hodinu zazvonilo práve vo chvíli nášho opustenia triedy. Už aj väčšina učiteľov povchádzala na svoje pracoviská. Berger, učiteľ chémie, nás prinajlepšom zabije.

,,Sleduj, kočka.", šepol mi Dean do ucha. Príjemne to pošteklilo. Chcela som sa spýtať, čo mám sledovať, a či mu náhodou nepreskočilo, ale:
a) vravela som už, že som neskutočne zvedavá?
b) s jeho rukami okolo mojich bokov a jeho dychom na mojom líci som sa ledva dokázala sústrediť (s tým vplyvom, aký na mna mal, by som mala niečo urobiť).

A tak som tam len zostala stáť v jeho objatí, skrytá za kusom steny. Chvíľu panovalo na celej chodbe hrobové ticho. Dokiaľ sa neozvalo otvorenie vchodových dverí. Pomalé ťažké kroky sa približovali k miestu, kde sme sa schovávali. Dean ma vtiahol hlbšie do výklenku, aby nás nebolo vidieť. Jeho stisk na mojich bokoch zosílil, ale to čo ma prekvapilo bolo, že sa jemne roztriasol. Bolo to ledva vidieť, ale cítiť to bolo dostatočne.

Kroky sa priblížili oveľa viac a ja som si bola istá, že osoba je približne na úrovni našej triedy. Stisla som Deanovi ruku a nahla som sa spoza okraj steny. Nevedela som, o čo tam išlo, ale nemala som z toho dobrý pocit. V žalúdku ma tlačila nervozita. Vystrčila som hlavu len tak, aby som jedným okom zhodnotila situáciu. Zazrela som vysokého chlapa odeného v otrhaných špinavých veciach a čiernou šatkou uviazanou na oholenej hlave. Nakúkal do našej triedy cez malé okienko na dveriach, cez ktoré nás občas pozorovali školské kontroly. Nevšimol si nás. Úpenlivo niečo pohľadom hľadal v našej triede, ale podľa jeho zúrivého výrazu som usúdila, že to nenašiel. Dean ma opatrne stiahol späť hlbšie do výklenku. Otočila som sa tvárou k nemu. Bol bledý ako stena, ale mračil sa a oči mu blčali ako zelené plamienky. Znovu sa mi zachcelo vedieť, nad čím premýšľal.

Zrazu ale stuhla krv v žilách aj mne. Muž so šatkou na hlave prehovoril nahnevaným, ale aj vyzývavým hlasom:,,Skrývať sa predo mnou nikomu ešte nepomohlo, hrdličky." Jeho hlas bol odporne škrekľavý. ,,Zahráme sa teda na poľovačku. V škole som to ešte neskúšal", dodal a nechutne sa rozrehotal. V momente, kedy jeho štipľavý smiech doznel, zmeravela som aj ja, ale aj Dean. Z druhej strany chodby sa ozval iný zvuk. Bolo to vrčanie niečoho dosť veľkého. Otvorila som ústa a strach ma premkol až do morku kostí. Vedela som, že ten chlap s tým zvieraťom tam bol kvôli nám. Dean to nejako predpovedal a pravdepodobne si myslel, že nám zaistí náskok. Nevyzeral však, že by počítal aj s niečím, čo vrčalo zúrivejšie ako obrovský pes mojej starkej. A že ten si získal naozajstný rešpekt.

Dean ma opäť chytil za ruku a pevne mi ju stisol. Zadíval sa mi hlboko do očí akoby hovoril:,,Žiaden strach. Ochránim ťa."

Prikývla som a opätovala som mu stisk ruky. Nevedela som, čo chcel urobiť, ale verila som mu. A dúfala som, že budem vedieť, čo mám sama robiť.

,,Hra sa začína!",vyštekol chlap a v tom momente sa Dean otočil a vybehol z výklenku aj so mnou v pätách. Na okamih som zazrela chlapov prekvapený úsmev a lovecký nôž, ktorý sa mu len tak, z ničoho nič, objavil v ruke. Potom som otočila hlavu na druhú stranu a paniku som už nemohla zadržať. Z druhej strany nám cestu zatarasil obrovský šedý vlk, s vycerenými zubami a postojom vhodným pre útok, ktorému z papule odkvapkávalo až chorobne veľké množstvo slín.

,,Utekaj!", skríkol Dean a vytrhol ma tak zo šoku. Jediné, čím som si v tej chvíli bola istá bolo, že musíme obaja prežiť. Rozbehli sme sa ruka v ruke rovno do náručia chlapa, ktorý už mal vysoko zdvihnutý svoj lovecký nož a na tvári mal šialený úsmev. Zdesenie som nechala bokom a nechala som Deana, aby ma ťahal za sebou. Stisla som jeho ruku tak pevne, ako som len mohla, a zúrivo som sa rozutekala. Žiaden strach.