Chodiaci problém

59.

Takže, na svete je nová kapitola a spolu s ňou sa rútime k poriadnej akcii, takže sa tešte. Šesťdesiata kapitola je už skoro hotová, takže je vysoko pravdepodobné (na 99%), že ju zajtra pridám a verte, že to bude masaker (ešte to ale ani zďaleka nie je koniec, aj keď to bude naozaj zábavné)... Takže ENJOY, teším sa na akékoľvek reakcie! ★

Keď som sa zobudila, už pri mne nebol. Miesto neho pri mne sedel Ben. Už v tej chvíli som vedela, že tento deň pôjde do sračiek. Na nočnom stolíku vedľa mňa ležala stará kniha s tmavými doskami. Posadila som sa na posteli, aby som zabránila Benovi vo výhľade na nápis. Aj keď som pochybovala o tom, že by si to dokázal s niečím spojiť. Po bližšom analyzovaní som zistila, že je to Pravá tvár Stigmata z Deanovej knižnice. Chytila som ju do rúk, otvorila zásuvku na nočnom stolíku a chcela ju vložiť dnu. Na moje prekvapenie, tam bolo ďalších päť kníh, keďže zásuvka mala celkom hlboké dno. Aké milé, všetko mi tu takto pripraviť. Niekto chcel, aby som sa vzdelávala.

Pridala som teda Pravú tvár Stigmata medzi tie ostatné a spýtavo sa otočila na Bena. Bolo podozrivé, že stále ešte mlčal.

,,Čo chceš?", spýtala som sa ho narovinu, pretože vždy, keď takto mlčal, chcel niečo dôležité. S vážnou tvárou sa na mňa pozrel.

,,Vieš, rozprával som sa s Maxom o tom tvojom priateľovi, a...", začal, ale nenechala som ho to dokončiť, pretože mi do hlavy okamžite stúpla zlosť. Prečo, došľaka, prečo sa môj brat musí do všetkého miešať?

,,Ben, to nemyslíš vážne! Čo už len on môže o ňom vedieť?", mrzuto som po ňom vybafla. Max je pohroma. Akoby mi nestačilo, že je Ben sám o sebe aj bez neho dostatočne ustráchaný, Max to v ňom ešte živí. Kopla som do prikrývky a tá zletela na zem. Prebodla som Bena nahnevaným pohľadom. Aj Max odo mňa dnes dostane riadnu kázeň.

,,Zdá sa, že o ňom predsa vie viac, než by si čakala. Všetko ma to znepokojuje.", pokrútil hlavou.

,,Nechápem, prečo do toho stále strkáš nos.", zavrčala som po ňom.

,,Bavil som sa o tom aj s mamou..."

,,Zošalel si?!", zvrieskla som a automaticky ho jednou nohou skopla zo svojej postele. Nespadol na zem, uskočil a zostal stáť. ,,Úplne zbytočne znepokojuješ seba aj všetkých okolo mňa! Bež do riti!" Už len to mi chýbalo. Aj bez toho bola mama neustále vystresovaná.