Chodiaci problém

17.

Prstami som si prečesala rozstrapatené vlasy a striasla som sa. Mala som na sebe len legínsy a tričko s krátkymi rukávmi a vonku začínalo fúkať. Tmavá obloha plná hviezd sa zatiahla a začínalo to vyzerať na dážď. Objala som sa rukami a pritiahla kolená bližšie k telu. Už mohlo byť okolo desiatej hodiny. Už teraz som videla ten mamin pohľad plný výčitiek, až otvorím vchodové dvere. Veľmi som sa naň tešila.

Dvere za mnou sa prudko otvorili a znovu zabuchli. Neotočila som sa. Nechala som ho podísť ku mne a prisadnúť si. Nechal medzi nami len maličkú medzeru. Predo mňa postavil moju tašku. Pozrela som sa naňho a ďakovne som sa pousmiala. On sa neusmial, ale opätoval mi pohľad. Všimla som si, že už na seba konečne hodil tmavomodré tričko. A aj čiernu mikinu na zapínanie. Znovu ma striaslo a on si to všimol. Poodsunul sa a jedným ťahom si mikinu vyzliekol. Chcela som niečo namietnuť, ale skôr, než som to vôbec stihla, prehodil mi ju cez plecia. Trochu neochotne som strčila obe ruky do rukávov a nechala sa do nej zababušiť. Bola som v nej doslova utopená, ale triaška ustala. Sklopila som zrak k zemi, zatiaľ čo on na mňa stále upieral svoj zrak. Prisunul sa späť ku mne.

,,Prepáč mi to.", povedal potichu a ruky zaťal v päste. Musela som sa mu znova pozrieť do tváre. Odfrkla som.

,,Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Prídem si neschopná.", odvetila som. Bola to pravda. Koľko krát ma to už zachránil? Niesol ma zo školy až sem na rukách, lebo som bola hlúpa. Mohol ma tam nechať na zemi. Miesto toho sa rozhodol postarať sa o mňa. Mala som mu byť ľahostajná. Chránil ma aj pred svojím otcom. A teraz ma chránil aj pred zimou. Nepáčilo sa mi byť mu niečo dlžná.

,,Prečo?", spýtal sa, odtrhol odo mňa zrak a prešiel si rukou po vlasoch. Bol to jednoduchý pohyb, ale mne aj tak prišiel ladný a neodolateľný. V duchu som si za to vynadala.

,,Chceš sa mi vyhýbať, ale bez teba by som ešte pred takmer hodinou stále ležala na dlážke v škole s pekným mozoľom od futbalovej lopty na hlave. A to nehovorím o tom, čo by sa stalo, ak by si nezastavil jeho ruku.", mykla som hlavou smerom k dveriam. Mala som sa vyhýbať jemu, ale v skutočnosti by som sa musela najprv začať vyhýbať problémom. ,,Alebo máš slabosť pre slečny v núdzi, a tým ti vyhýbanie značne komplikujem.", ostýchavo som sa zasmiala. Znelo to trochu umelo, ale na druhej strane, ani jeden sme nemali chuť sa smiať. Smutne sa pousmial a pokrútil hlavou. Vlasy mu spadli do očí a schovali ich predo mnou, čo sa mi vôbec nepáčilo. Bez jeho žiaracich zelených očí tam zostala len tma. Všetko potemnelo.

,,Nechcem sa ti vyhýbať, ale pre teba by to tak bolo lepšie.", povedal so sklonenou hlavou, takže tma dodávala jeho hlasu o to väčší chlad. Potešilo ma, že sa mi nechce vyhýbať, ale stále to nič nevysvetľovalo. Skúsila som sa nakloniť, aby som mu mohla hľadieť do očí, pretože bez nich som strácala istotu. Mrazilo ma aj z tej skutočnosti. Všimol si, že sa mu snažím zazrieť oči a pozrel sa mi priamo do tváre. Istota bola späť.

,,Prečo si myslíš, že by to tak bolo lepšie?", nechápavo som sa snažila nájsť v tých očiach odpoveď, lebo som vedela, že on mi odpovie len ďalšou hádankou. On celý bol hádanka, oči mi nič neprezradili. Chvíľu mlčal, akoby zvažoval, čo všetko môže prezradiť.

,,Človek bez budúcnosti so sebou nemôže priniesť nič dobré.", odvetil. Jeho pohľad bol tak upretý, že som pod ním nevládala dýchať. Prestanú ma tie oči niekedy udivovať? Nevedela som, čo myslí človekom bez budúcnosti. Zomieral snáď? Spýtať som sa nemohla. Nechcela som tú chvíľu pokaziť.

,,Človek bez budúcnosti by si mal užívať prítomnosť.", zamrmlala som a nespúšťala som z neho zrak. V dlani som zvierala lem rukávu jeho mikiny.

,,Čo ak si ten človek bez budúcnosti nezaslúži ani prítomnosť?", naklonil sa ku mne a doslova zabáral svoje oči do tých mojich. Premkol ma strach, že pre jeho pohľad nie sú dosť dobré. Chápala som stále menej, ale aj tak som bola odhodlaná túto debatu vyhrať.

,,V tom prípade je hlúpy, ak odmieta niečo, čo mu je ponúkané.", rozhodla som sa aj ja zakomponovať do odpovede menšiu hádanku. Ak som ju teda sama vôbec myslela vážne. Naklonil sa ku mne ešte bližšie, až sme sa takmer dotýkali nosmi. Z tej blízkosti by sa mi triasli kolená, keby sme nesedeli. Vietor mu rozfúkal vlasy na všetky strany, ale nevenoval tomu žiadnu pozornosť. Sústredil sa na akýkoľvek môj pohyb. No ja som sa začala báť čo i len žmurknúť.

,,A čo mu je ponúkané?", spýtal sa chladným hlasom, ale v tvári mal jemnosť. Neuniklo mi, že pohľad mu na chvíľu preletel k mojim perám. Túžila som po tom vedieť nad čím presne v tej chvíli uvažoval. Aké myšlienky mu lietali hlavou.

,,Prítomnosť?", neisto som zatiahla a mikinu som v dlani ešte viac zovrela. Bol príliš blízko na to, aby som mohla jasne myslieť. Usmial sa a odtiahol. Takmer som sklamane vzdychla, ale stihla som sa ovládnuť. Ja som predsa aj tak nič neočakávala.

,,Odprevadím ťa k domu. Tvoja mama sa určite strachuje.", postavil sa a vyhodil si na plece moju tašku. Prikývla som a tiež som sa postavila. Jeho mikina mi siahala hlboko pod zadok a ruky sa mi v nej úplne stratili. ,,Sekne ti, kočka.", podotkol a prvý krát na mňa šibalsky žmurkol. Zostala som v šoku stáť ako obarená a chvíľu mi trvalo, než som stihla zareagovať. Vyzeral, akoby mal zrazu oveľa lepšiu náladu. Nestihlo mi ani vadiť, ako ma oslovil. Líca mi oblial rumenec a s našpúlenými perami som naňho zagánila:,,Čuš, čudák!"

,,Čudák?", zdvihol obočie a napol svaly na rukách. Až teraz som si uvedomila, že som to vyslovila nahlas. Zoširoka som sa usmiala a rýchlo som okolo neho prešla. Zdrhala som domov. Pousmial sa a vykročil za mnou. Držal sa len kúsok odo mna. Cesta bola až smiešne krátka, kedže to boli len dva domy. Zastala som pred našimi dverami a začala som si vyzliekať jeho mikinu, ale pristúpil ku mne a a zachytil jej okraj. Zdvihol mi ju späť a zacítila som, že využil príležitosť, aby si ma pritiahol bližšie. Díval sa na mna zvrchu.

,,Vrátiš mi ju zajtra.", povedal potichu a chytil druhou rukou aj druhú stranu mikiny. Nepúšťal ma.

,,To má byť zámienka na stretnutie?", podotkla som tentoraz ja, ale na úsmev som sa sústrediť nedokázala. Znovu bol tak blízko. V ušiach som počula vlastný tep. Bolo to neznesiteľné. To čakanie kým niečo urobí alebo povie, čokoľvek, bolo neznesiteľné. Kolená sa mi podlamovali a mala som čo robiť, aby som zostala vzpriamená.

,,Kašlem na nejaké vyhýbanie, pretože som sobec. Nechcem viac odmietať prítomnosť.", povedal s očami upretými na moje pery. On sám si do pery zahryzol. V ušiach som odrazu nepočula žiadny tep. Koľko úderov v tej chvíli moje srdce vynechalo? Tá chvíľa bola tak intenzívna, že k dokonalosti jej nechýbalo vôbec nič. Čo na tom, že je sobec? Aj ja som sa ním stala. Dokázala som myslieť len na to, ako veľmi som sa mu vyhýbať nechcela. Na to, že ani on sa odteraz nebude vyhýbať mne. Akoby sa vôbec mohol. Akoby som sa vôbec ja mohla. Bolo očividné, že to nešlo. Netušila som síce, prečo je on človekom bez budúcnosti, ale uvedomila som si, že v tomto sme si mohli podať ruky. Obom nám teda zostávalo len prijať prítomnosť a nemyslieť na to, čo by mohlo byť, aj keby to malo jedného z nás zničiť. Aj keby sa Warren rozhodol zničiť nás oboch, bola som rozhodnutá ponechať si ho vo svojej blízkosti. Tento krát, až sa Warren vráti, budem schopná chrániť. Cítila som to tak. Cítila som, že tomu môžem veriť.

      Usmial sa a spustil ruky k telu. Tašku položil k mojim nohám. Otočil sa a vydal sa späť k svojmu domu. Nechal ma tam s nevyslovenými otázkami stáť vo svojej mikine. Aj tak som sa musela usmiať aj ja. Schmatla som tašku. A keď som sa otočila, aby som vošla dnu, nebadane som si priložila ruku k hrudi. Pevne som jeho mikinu zovrela v dlani.