Chodiaci problém

69.

Bolo to šialené. Nemohla som uveriť tomu, že som naozaj znovu hrala pred toľkými ľuďmi. Triasli sa mi ruky, ale aj tak som hrala takmer dokonale. Nenechala som cez seba prekĺznuť ani jedinú chybičku. A za všetko mohol Dean. Keby nepovedal tú vetu, určite by som sa za týmto krásnym klavírnym krídlom zložila a nadobro sa strápnila.

Čakalo ma posledných pár taktov. Usmiala som sa a naplno ich precítila. Toľko slobody som za klavírom necítila veľmi dlho. Dean mi vrátil odvahu. Na všetko som zabudla. Bola som len ja a on a to, čo sa dialo len medzi nami dvomi. Do čerta s tým, že bol Stigmat a prakticky vrah. Nikoho iného som si po svojom boku už nevedela predstaviť. Asi by som sa s úplne obyčajným chlapcom už ani nevedela zmieriť. Ľúbila som Deana so všetkým, čo k nemu patrilo. So všetkou jeho chladnosťou aj nehou, schopnosťami aj temnými stránkami. Predtým som si myslela, že som sa zaľúbila do Warrena, ale ten pocit bol oproti tomuto len slabým roztokom. Toto bolo omnoho silnejšie, intenzívnejšie, skutočnejšie. Škoda, že som Deana nestretla skôr. Nikdy som sa nemusela zapliesť s Warrenom a mohli sme spolu ja a Dean teraz len v pokoji žiť.

Vytiahla som z klavíra posledný tón a nechala ruky visieť nad klaviatúrou, dokiaľ sa ozvena toho tónu úplne nestratila. Ešte pár sekúnd bolo hrobové ticho a potom sa spustil potlesk. Šťastne som zatvorila oči a užívala si ho. Nakoniec sa nám to predsa podarilo a vytvorili sme z dnešného večera skvelý ľudský zážitok. Dokázali sme zabudnúť na všetky hrôzy. Otvorila som oči a postavila sa. S námahou som dostala svoje sukne spopod klavíra a hlboko sa uklonila obecenstvu. Presne som vedela, kam teraz ísť. Ešte stále za potlesku som prešla ku schodom, ktoré viedli z pódia do obecenstva, a pomaly som po nich zišla dolu. Presne som vedela, že na mňa bude čakať. Stál kúsok od schodov a podával mi ruku. Na tvári mu hral jemný úsmev a v očiach sa mu blyšťali zelené iskričky. Skoro som zletela zo schodov. Jeho oči mi stále ešte podlamovali nohy. V momente bol pri mne a zachytil ma skôr, než som si stihla vytlačiť portrét do miestnej podlahy.

,,Nemehlo.", pobavene si odfrkol, chytil ma za boky a z posledného schodu ma zniesol. Zapýrila som sa a nervózne sa zasmiala. Nemohla som si pomôcť, cítila som, ako ma začínajú bolieť líca z toho, ako široko som sa usmievala.

,,Zvládla som to!", vzrušene som ho chytila za plecia a aj keď sa mi z jeho očí točila hlava, vpila som sa do nich ešte viac. Tá veta, ktorú som počula vo svojej hlave...

So smiechom prikývol a silno ma objal. Cítila som v sebe taký nával adrenalínu, že mi išlo explodovať srdce. Schmatla som Deana za ruku a vybrala som sa k východu zo sály. Čo najskôr som s ním chcela byť osamote. Na pódium vyšiel chlap, ktorý ma uvádzal. Pravdepodobne moderoval celú súťaž.

,,Kočka, hovorí niečo o tebe!", smial sa Dean a snažil sa ma zastaviť, ale ja som ho tiahla ďalej k dverám.

,,To je jedno.", odvetila som s maximálnym nezáujmom. Nebola som oficiálny účastník súťaže, takže som aj tak nemohla nič vyhrať, a ani som nič vyhrať nechcela. Stačilo mi, že som zvládla znovu hrať na verejnosti. Myslím, že to už samo o sebe bolo výhrou.

Ľudia nás pozorovali a veselo sa rozprávali, dokiaľ som nerozrazila dvere a nevybehla s Deanom za sebou von. Dvere sa za nami s masívnym žuchnutím zatvorili. Konečne sme boli z dosahu všetkých tých očí. Vrhla som sa mu okolo krku a silno ho objala.

,,Ďakujem.", zašepkala som mu do ucha a ešte silnejšie som sa k nemu pritúlila. Nebránil sa a tiež ma silno stisol. Popravde, chvíľu až tak silno, že mi popukali všetky kosti v chrbtici a ja som so zafučaním v jeho náručí úplne ochabla. Zasmial sa. Odtrhol ma od seba a vyhodil si ma na ruky. Úplne poľahky, akoby som vôbec nič nevážila.

,,Nečakané. Keď som sa rozhodol, že si sem spravíme výlet, myslel som že ma skôr zabiješ. A ty mi naopak ďakuješ.", zdvihol obočie. Áno, aj ja som si zo začiatku myslela, že ho zabijem. Názory sa menia.

Zaškerila som sa tak, ako to robí on sám. ,,Prekvapivo som sa celkom bavila."

,,Čo si slečna praje robiť teraz?", spýtal sa a zvodne na mňa žmurkol. Už som nemala chuť zdržiavať sa medzi toľkými ľuďmi. Pozrela som sa na hodiny. Čas utekal neprirodzene rýchlo, bolo už jedenásť hodín. Zaklipkala som očami.

,,Zmiznime skôr, než nás Max s Evelyn znovu nájdu.", stále som sa naňho žiarivo usmievala a nevedela to zastaviť. Chcela som s ním ísť niekam, kde sa budeme môcť sami dvaja porozprávať o tom, čo povedal v mojej hlave pri mojom vystúpení. A on to presne vedel, aj napriek tomu, že sa mi vôbec nedarilo tváriť sa zmyselne. Prikývol a vybral sa chodbou na odchod. Aj po schodoch dolu ma niesol na rukách a ľudia nám venovali samé nechápavé pohľady. Trochu som sa hanbila. Vôbec sme tam medzi tých ľudí nezapadali. Dean každého len prosil, aby nám uhol z cesty a pomaly sa so mnou v náručí prebojoval až k vchodovým dverám. Škoda, nestihnem sa rozlúčiť s Mikom a tetou, ale oni sa s tým zmieria. Vyšli sme s malého paláca na nádvorie. Oboch nás ovalil čerstvý nočný vzduch. Bolo teplo a obloha bola krásne jasná. Z vnútra k nám ešte stále doliehali zvuky slávnosti. Orchester, klavír, hluk davu. Vďačila som Deanovi za naozaj pekný večer, ale už bol čas ísť.

Ešte stále ma nepustil na zem. Zišiel spolu so mnou aj z posledných schodov a preniesol ma až na parkovisko. Bez toho, aby ma pustil, sa mu podarilo odomknúť auto, prešiel na stranu spolujazdca a posadil ma doň. Potom sám prebehol na stranu vodiča a nastúpil. Naštartoval motor a kolesá zaškrípali o štrk, keď zaradil jednotku a pridal plyn.

,,Chceme sa ešte niekde zastaviť, než pôjdeme ku mne?", spýtal sa a mne takmer zabehlo.

,,K tebe?", zopakovala som prekvapene a v bruchu sa mi rozleteli motýliky. Vyceril na mňa zuby v prešibanom úsmeve.

,,Dnes nebudeš spať doma.", odvetil a mne sa razom zatočila hlava. Preboha, čo mal ešte dnes v pláne? Nebodaj...? Mama sa zblázni. Ani nevie, do čoho ma dostala. Začervenala som sa a odvrátila od neho pohľad, aby to nevidel. Zadívala som sa radšej do tmy lesa, ktorý sme míňali.

,,Tak čo?", so smiechom dodal. Mám sa báť alebo nemám sa báť? Viem, že mám už takmer osemnásť, ale... bojím sa.

,,Nechám to na teba.", odpovedala som rýchlo, tak, aby som sa od nervozity nestihla zakoktať. Všimol si, ako veľmi som znervóznela a zaškeril sa. Načiahol za mnou pravú ruku a schmatol moju ľavú. Preplietol si so mnou prsty. Dobre. Nebudem nič riešiť. Všetko nechám na neho a nech sa stane, čo sa má stať. Keď sa nevieš rozhodnúť, nechaj veciam voľný priebeh.

Budem spať u Deana. Nemám so sebou pyžamo, ani náhradné spodné prádlo, ani normálne oblečenie. Tipujem, že ísť si domov pre veci mi nedovolí. Preboha, preboha, preboha! Ja zomriem! Ruky sa mi od nervozity hrozne potili. Určite to cítil. Nič však nepovedal, len sa naďalej škeril a stískal moju dlaň. Čo na mňa mal ešte dnes nachystané?