Chodiaci problém

8.

      Takže, hroozne sa ospravedlňujem za tak obrovské meškanie s ďalšou časťou. Verte, že mňa samu pekne hnevalo, že som tak dlho nemala čas písať. Ale s radosťou oznamujem, že mám v pláne všetko vynahradiť a pridávať nové časti minimálne každý týždeň. Ďalej obrovské trblietavé a konfetami obsypané ďakujem za každé prečítanie a každý vote a dúfam, že budete trpezlivo čítať ďalej. Prajem príjemné čítanie :)

                                                                                                          Simsi

,,Ako môžeš hľadieť cez moje oči ako cez dvere,
čo ťa vedú priamo do mojej podstaty,
keď som prázdny, bez duše,
ktorá spí niekde v mraze,
kým ju nenájdeš a neprivedieš späť."
Evanescence

Vyučovanie sa skončilo a väčšina triedy sme sa hromadne pobrali do školskej jedálne, aby sme sa pred odchodom domov naobedovali. Keď som vychádzala z triedy, otočila som sa k miestu, kde sedáva Čudák a znovu ma napadlo, že by som si už mala zistiť jeho meno. Profesori na hodinách ho vôbec neoslovovali, vlastne sa každý tváril akoby tam Čudák vôbec nebol. Zostal sedieť na svojom mieste s rukami prekríženými na hrudi a zatvorenými očami. Zavrhla som nápad, že by som ním šla potriasť, či náhodou nezaspal, a pokračovala som v ceste so Sam a April. Tie dve medzi sebou veselo štebotali o Aprilinom najnovšom úlovku. Ja som sa len tvárila, že počúvam, a dúfala, že sa mi neujde žiadnej pozorosti. Dúfala som zbytočne.
,,Cat! V piatok na večer si nič neplánuj, ideš s nami do Lionu, povinne! Je to dobrá príležitosť, ako spoznať viac miestnych.", strčila do mna April a ja som skoro vrazila do okoloidúceho spolužiaka. Našťastie sa mrštne zvrtol, usmial sa na mňa a pokračoval v chôdzi. Mal hnedé krátke vlasy, tmavé hnedé oči a priemernú vysokú postavu. Zdalo sa mi, že jeho meno bolo Adam.
,,Čo je Lion?", spýtala som sa, keď som znovu nadobudla rovnováhu. Vpadli sme do jedálne a postavili sa do radu pri vydávacom okienku.
,,Black Lion je bar, kam chodíme takmer každý piatok. Nájdeš tam polovicu školy.", vysvetlila Sam a s obedmi sme si šli sadnúť za veľký kruhový stôl v rohu miestnosti.
,,A budeme naozaj radi, ak príjmeš a pridáš sa k našej tradícii.", sadol si vedľa mňa Adam ja som mu opätovala úsmev dúfajúc, že sa tak naozaj volá. Vystrúhala som váhavú grimasu a April sa na mňa varovne zamračila.
,,Nie ako odpoved neprijímam, aby bolo predom jasné!", namierila na mňa prstom. Pousmiala som sa. Možno by bolo načase začať sa znovu baviť. Bola som si istá, že by s tým mama nesúhlasila, ale mohla som skúsiť použiť slová psychologičky: ,,Nová spoločnosť jej pomôže dostať sa z šoku zo straty starej spoločnosti."
Zdvihla som ruky na obranu:,,Dobre, pokoj. Pozriem sa do diára.", žmurkla som na ňu a ona zagúľala očami. Zvyšok obeda som potichu jedla svoju porciu nie veľmi vydareného rizota a rozdávala trochu neúprimné úsmevy vždy, keď sa na mňa niekto od nášho stolu pozrel. Nemala som bohvieakú chuť do jedla, a tak som odniesla takmer polovicu taniera. Počkala som, kým sa najedia aj ostatní a všetci spolu sme sa vrátili do triedy. Čudák ešte stále sedel v tej istej polohe, vlasy mal rozhádzané na všetky možné strany a pery mal tuho zovreté akoby sa snažil ovládnuť hnev. Striasla som sa nad celým tým negatívnym dojmom, ktorý z neho doslova vyžaroval do okolia. Ostatní ho odignorovali, ako obvykle, a pozbierali si svoje veci. Hodila som svoj skicár s ceruzkami do tašky a knihy som si chytila do rúk, aby som ich mohla odložiť do skrinky. Nečakala som na ostatných a vyšla som z triedy. Kráčala som smerom k chodbe, kde som mala skrinku a Adam ma po chvíli dobehol.
,,Kam sa tak ponáhľaš?", spýtal sa s úsmevom a prispôsobil sa mojej chôdzi.
,,Neponáhľam sa.", odvetila som jednoducho, ale úsmev som mu opätovala, aby si nemyslel, že nemám záujem o rozhovor.
,,Moji rodičia robia v nedeľu grilovačku pre susedstvo a pozvaná je aj tvoja rodina. Prídeš?"
Ten diár by sa mi možno aj hodil, pomyslela som si.
,,Jasné, rodičia to dnes ráno spomínali. Aj tak nemám na nedeľu žiadne plány.", zastala som pri svojej skrinke a chvíľu som premýšľala, ako otvoriť skrinku bez toho, aby som musela odložiť knihy a tašku. Adam ochotne nastavil ruky. Poďakovala som sa mu a položila na ne knihy. Aspoň som na našej ulici mala niekoho, s kým si budem môcť pokecať.
,,Je fajn, že budem mať konečne poblíž niekoho normálneho z našej triedy. Dean nie je práve najlepším susedom.", poznamenal a podával mi jednu knihu za druhou, keď sa mi podarilo skrinku otvoriť.
,,Kto je Dean?", spýtala som sa, lebo z kontextu som pochopila, že je z našej triedy. Lenže nikoho menom Dean som v našej triede nezaregistrovala.
,,Náš samotár."
Aha! Takže Dean... V mysli som víťazoslávne vyškrtla zo zoznamu položku: Zistiť Čudákovo meno.
,,Počkaj...čože? On býva na tej istej ulici ako my? Nevedela som, že sa volá Dean.", vypleštila som oči a nemohla som zakryť zdesenie. Všetky moje božstvá, dajte mi trpezlivosť na toho vola, ale v žiadnom prípade mi nedávajte silu, lebo by som ho pravdepodobne zabila. Teraz som sa začala modliť, aby som ho tam nikdy nestretla.
,,A to je prvé a posledné, čo sa o ňom dozvieš. Hej, býva skoro oproti nám, takže asi dva domy od teba.", pokrčil plecami a ja som odložila polednú knihu. Vyhodila som si tašku späť na plece a zamkla som skrinku.
,,To sa vy dvaja neviete baviť na nejakú zaujímavejšiu tému?", zasmiala sa Sam a celá banda zastala pri nás. Zagúľala som očami.
,,Ideme?", Adam pozrel na mňa a pokynul mi smerom k východu. Ale ja som ešte nemala v pláne odísť, a tak som pokrútila hlavou:,, Ja sa musím ešte zastaviť na sekretariáte, takže sa uvidíme zajtra."
Sam ku mne pribehla a objala ma a April s Adamom a dvomi dalšími chalanmi, ktorých mená mi jednoducho vyšumeli z hlavy, mi s úsmevom zakývali. Bez ďalšieho čakania som sa pustila chodbou späť. V skutočnosti som to mala namierené rovno späť do triedy. Aj ked som si tým vôbec nebola istá a bola som viac nervózna ako odhodlaná vyčistiť tomu idiotovi žalúdok, bez premýšľania som vpadla dnu a hodila tašku na zem ku dveriam.
Už nesedel tak ako predtým. Sedel bokom, otočený mojím smerom, jednu ruku mal prehodenú cez operadlo stoličky a druhú mal položenú na lavici. Zamračene na mňa upieral pohľad. Zamrzla som na mieste. Aj on zostal bez pohnutia a čierne vlasy mu stále odstávali na všetky strany. Pohľad naňho bol komický, ale aj tak som sa nedokázala usmiať. Nechápala som, prečo ma vždy tak paralizovalo stáť mu tvárou v tvár. Aj strapatý vyvolával rešpekt.
,,Čo tu ešte robíš?", spýtal sa chladne a ani pri tom nežmurkol. Nasucho som prehltla a hľadala ten hnev z rána, ktorý som mala v pláne naňho teraz vypustiť. Nebolo ho.
,,Prišla som za tebou.", povedala som potichu a sama sebe som poriadne nerozumela. Si trdlo, Milesová.
,,Viem.", pokrčil plecami akoby na tom vôbec nič nebolo. Stav mojej mysle bol žalostný. Odplata za jeho ranný útok sa stále nekonala.
,,Nejdeš domov?" Dala by som si facku za takú hlúpu otázku. Nechcem predsa konverzovať, chcem mu vynadať!
,,Nie."
,,Zostávaš tu?", zdvihla som obočie.
,,Nie."
,,Nepovieš mi, kam ideš."
,,Nie."
,,Je ,,nie" tvojím obľúbeným slovom?"
Zostal na mna chvíľu len pozerať a potom sa pousmial:,,Nie."
Ten úsmev ma zamrazil. Nebol nepríjemný, ale nevyzeral úprimne. Jeho oči zostali stále chladné.  A kedže naša naozaj zmysluplná konverzácia vyzerala ukončená, mohla som prejsť k téme, kvôli ktorej som tam bola.
,,Čo to malo ráno byť?", stále stojac medzi dverami sa mi konečne podarilo naňho zagániť. Úsmev mu z tváre zmizol a postavil sa. Prešiel k lavici, ktorá bola ku mne najbližšie, a oprel sa o ňu s rukami založenými na prsiach. Nespúšťal zrak z mojich očí, čo mi nedovoľovalo odvrátiť pohľad. A musela som uznať, že keby nebol tak nepríjemný, bol by naozaj príťažlivý.
,,Nič.", povedal s maximálnym nezáujmom a ja som sa presunula spomedzi dverí medzi stenu a lavicu, o ktorú sa opieral.
,,Tak vyzerá nič z tvojho pohľadu?", zdvihla som obočie a zhíkla som, keď sa zrazu odrazil od lavice a ja som zistila, že postaviť sa medzi jeho a stenu bol hlúpy nápad. Znovu som bola pritlačená na stene, uväznená tentokrát medzi oboma jeho rukami.
,,Áno, lebo som sa nič nedozvedel.", chladne sa na mňa zamračil a ja som bola zasa v pasci. Dych sa mi automaticky zrýchlil, až som sa bála, že nahlas dychčím. Mohla som sa sústrediť len na jeho oči, ktoré ma zakaždým tak fascinovali. ,,Povieš mi to už konečne, kočka?"
      Pri tom slove ma znovu celú striaslo a naštartovalo to môj hnev. Tá jeho tajomnosť a chladnosť ma tak vytáčala, že som mala chuť naňho naozaj nakričať.
,,Nehovor mi tak!", zatla som zuby a opätovala som mu naštvaný pohľad. Ten môj bol, narozdiel od toho jeho, oprávnený. Znovu sa usmial a ja som svoj hnev zasa stratila. Hrozilo, že ma moje nohy zradia a jednoducho sa po stene zveziem na podlahu. Začala som ľutovať, že som nešla radšej domov.Tá situácia mi až priveľmi pripomínala Warrena.

,,Prečo ti tak nemám hovoriť, kočka?", provokatívne zdvihol obočie a mne sa podarilo odvrátiť pohľad. Zadívala som sa na jeho ruku, ktorú zaťal v päsť a zavrčala som:,, Pretože som ti to nedovolila."

,,Pretože ti tak hovoril on, mám pravdu?", pobavene si odfrkol a nespúšťal zo mňa zrak.

,,Prečo ťa to tak zaujíma?", naštvane som sa spýtala, ale stále som sa pozerala na jeho ruku. On sa mi stále neprestával pokúšať vypáliť pohľadom dieru do hlavy. Chvíľu mi neodpovedal. Nakoniec pohol rukou, ktorú som tak hypnotizovala, a podoprel mi palcom bradu. Otočil mi tvár späť k tej jeho, aby mohol pokračovať v hypnotizovaní mojich očí. Už mi to liezlo poriadne na nervy. Ale ten dotyk ma na koži doslova pálil a nedokázala som sa vďaka nemu sústrediť na nič iné. S vypleštenými očami som ho teda nechala dívať sa mi do očí. Nespustil ruku z mojej tváre a prestal sa usmievať. Moje srdce vynechalo pár úderov, keď sa ku mne nahol bližšie. Automaticky som prestala dýchať.

,,Povedz mi, čo sa vtedy stalo.", znelo to ako rozkaz, ale povedal to potichu. Prisahala by som, že to znelo až jemne. A v tom momente som namiesto jeho tváre videla tú Warrenovu. Premkol ma strach a ruky mi samovoľne vystrelili nahor. Nečakal to, a tak sa mi podarilo odstrčiť ho od seba. Vystrašene som sa naňho dívala a on nahodil prekvapený výraz. Znovu som pred sebou videla Warrenov bezcitný pohľad, ten nezáujem, keď prekračoval telá mojich mŕtvych kamarátov. Zdvihol sa mi žalúdok. Spomenula som si na mail zo včera a musela som si rukami zakryť tvár. Pokrútila som hlavou. Warren bol minulosť, nemohol ma rozhádzať.

,,Najprv mi povieš, aby som sa od teba držala ďalej, a potom ťa zaujíma niečo, do čoho ťa nič nie je! Ako sa od teba mám držať ďalej, keď ty sám si odstup odo mňa vôbec nedržíš? Prečo ťa to tak veľmi zaujíma, keď so mnou nechceš mať nič spoločné?", vykríkla som a prudko som doňho znovu strčila. Znovu mal na tvári kamenný výraz a môj útok s ním ani nepohol. Naštvane som doňho udrela znovu, jeho podobnosť s Warrenom sa rozplynula, ale môj hnev neustúpil. Jeho chovanie nemalo žiadnu logiku. Buď bol úplný hlupák s inteligenciou plávajúcej lodičky, alebo sám nevedel, čo chcel. Nevedela som, čo si o ňom mám vlastne myslieť. Pokúsila som sa ho udrieť znovu, ale zvrtol sa a zastavil moju ruku. Rozohnala som sa teda druhou, ale chytil aj tú. Zovrel mi ich pevne a pozrel sa mi priamo do očí. Naštvane som sa naňho mračila a snažila sa oslobodiť, ale bol oveľa silnejší ako ja. Pritlačil mi ruky k telu a jemne ma od seba odsotil.

,,Máš pravdu.", povedal pokojne, vrátil sa ku svojej lavici a vyhodil si tašku na plecia. Zostala som tam stáť a pozorovať ho. Čakala som, že sa k tomu vyjadrí lepšie.

,,Zabudni na to.", pokrčil plecami a prešiel popri mne smerom von z triedy. Nevenoval mi už ani jediný pohľad. Zmätene som sa za ním otočila. S jeho odpoveďou som vôbec nebola spokojná. Než som sa stihla spamätať, vybehol von na chodbu. Došlo mi, že som nechcela, aby takto odišiel.

,,Dean!", vykríkla som, schytila som tašku a rozbehla som sa za ním. Nemohla som mu dovoliť utiecť bez vysvetlenia. Uvedomila som si, že aj keď ma neustále vytáčal, nechcela som, aby sa mi začal vyhýbať. Ja som sa mu nechcela vyhýbať. Chcela som sa dostať za tú jeho otravne chladnú barikádu. Vedela som, že ak ho teraz nechám len tak odísť, už so mnou neprehovorí. Dnes sa ma tak ľahko nezbavíš, Čudák!