Chodiaci problém

52.

Ľudkovia! Šesť kilo! Nemôžem uveriť, že sa na tomto príbehu naozaj nazbieralo šesťtisíc hviezdičiek! Som neuveriteľne šťastná a vďačná za to, že ste to umožnili. Je pre mňa veľká pocta, že sa vám moje písanie páči, a práve vy ma poháňate ďalej a spôsobujete, že mám záujem naďalej sa zlepšovať a tým zlepšovať aj kvalitu svojich výtvorov. Takže vám týmto vyslovujem už tisíce obrovské, ligotavé, konfetami obsypané, žiarivé ĎAKUJEM, za každý vote, komentár, ale aj za každé prečítanie, ktorých číslo už presiahlo 50K!

Ako sa očakávalo, Adam aj April už boli v triede. Adamove miesto bolo asi v strede radu u okna a on ležal na lavici tak, aby mu bolo vidieť do tváre. April stála pri ňom opretá o stenu a veselo štebotala, snažila sa udržať jeho pozornosť a zapojiť ho do dialógu. No veľmi sa jej to nedarilo. Nevyzeral, že by sa mu chcelo rozprávať, a dokonca nevyzeral, že by sa mu ju chcelo vnímať. Tváril sa nadmieru nezainteresovane. Pozeral do prázdna a vyzeral skôr zahĺbený vo vlastných myšlienkach. Zamrzelo ma, keď som videla, ako veľmi mrhá Aprilinou snahou. Nebolo to k nej fér.

Dean pozorne sedel na svojom mieste, no ešte nespal. Ostražito sledoval dvere a poľavil, až keď som sa v nich zjavila ja. Jeden kútik jeho úst sa mierne dvihol. Neušlo mi, že to bol pokus o úsmev. Jemne som mu jeho úsmev opätovala a sadla som si na svoje miesto práve vtedy, keď zazvonilo na hodinu. Dean automaticky položil hlavu na lavicu a pustil sa do svojej obvyklej činnosti. Nepochybovala som však, že aj napriek spánku zostane ostražitý a zobudí ho každý podozrivý detail.

Nakoniec prešlo celé vyučovanie úplne pokojne. Nakoniec, škola bola poslednou vecou, ktorá by mi v tomto čase dokázala vyvolať nejaký stres. Udivilo ma, keď sa Dean na jednej z hodín zobudil, aby si mohol napísať písomku. Myslela som si, že ignoruje aj písomky, no keď som si to nakoniec zrátala, spoločnosť ignoruje už nejakú dobu, ale ešte neprepadol ani raz. To znamená, že písomky píše normálne. A ako som sa dozvedela, jeho výsledky sú aj celkom slušné. Po napísaní písomky sa znovu venoval výdatnému spánku a ja som sa snažila nakresliť aj niečo iné, než len jeho mrazivosť. Nakreslila som April, ako sa prihovára Adamovi. Presne tú scénu spred vyučovania.

Nakoniec sme deň všetci úspešne prežili a vybrali sa domov. Dean a ja sme, samozrejme, vychádzali z triedy spoločne, no pri skrinkách sme sa na chvíľu rozdelili. Jeho skrinka bola na vedľajšej chodbe. Akonáhle som však prišla ku svojej skrinke, nálada mi rapídne poklesla. Opretý chrbátom o skrinky stál cukríček Max a žiarivo sa na mňa usmieval. Očividne na mňa čakal. Až na pár jednotlivcov z iných tried sme boli na chodbe takmer sami.

Zagúľala som očami a podišla ku svojej skrinke. Rozhodla som sa ho ignorovať. Aj tak som sa s ním nemala o čom baviť. No jemu to bolo asi jedno, lebo sa s úsmevom dotrepal až ku mne a plánoval mi otravovať život.

,,To bol ten tvoj bodyguard? Ten zlodej?", začal konverzáciu a zainteresovane pozoroval moju snahu neoplieskať mu dvierka od skrinky o tvár. Venovala som mu mrzutý pohľad a otrávene som zavrčala:,,Aký zlodej?"

Pokiaľ mi neušla žiadna informácia, tak Dean nikdy nič neukradol. Tentokrát prevrátil oči Max a zatváril sa, akoby som položila úplne nezmyselnú primitívnu otázku. S povzdychnutím mi vysvetlil:,,Stigmat kradne životy pre svoj čas a svoju silu. Preto zlodej."

Jasné, to dávalo zmysel. Spomenula som si, že už Deana niekto nazval zlodejom. Myslím, že to bol ten chlap, čo sa ma pokúsil znásilniť po ceste z Lionu v ten večer, keď sa mi Dean priznal so svojimi schonosťami. No čo mi zmysel nedávalo, bol fakt, že Max vedel o Deanovi ako o Stigmatovi. Pôvodný plán bol utajiť to pred ním, ale očividne bol rýchlejší ako ja.

,,Odkiaľ si sa to dozvedel?", precedila som pomedzi zuby a hodila naňho pohľad jedným očkom spoza dvierok skrinky. Zazubil sa.

,,Mám na to čuch.", žmurkol na mňa a posunul sa trochu bližšie ku mne. Automaticky som sa so syknutím naježila ako podráždená mačka a on pochopil, že má cúvnuť späť na miesto, odkiaľ sa posunul. V jeho blízkosti som sa cítila podráždená. Možno to bolo spôsobené hlavne tým, že tu bol nechcený, no jeho otravnosť to značne zhoršovala, až sa vo mne prebúdzala takmer neodolateľná túžba hodiť po ňom niečo veľké a ťažké. Sladkosť jeho výzoru vyvažovala slizkosť jeho vystupovania.