Chodiaci problém

30.

,,Ak otvoríš svoju myseľ príliš, vypadne ti mozog."

Tim Minchin

Keď som sa ráno prebudila na zvuk budíka, musela som sa sama pre seba usmiať. Dopriala som si päť minút v posteli navyše, behom ktorých som si v hlave premieľala včerajšie udalosti. Po tom, ako som včera zatvorila vchodové dvere, som sa ihneď vybrala späť do postele, aby som dokončila započaté. Nechcela som, aby sa mi znovu sníval nejaký sen, ale bola som príliš unavená na obavy. Nakoniec sa mi však nesnívalo vôbec nič. Spala som tak tvrdo, že som nepočula ani príchod zvyšných obyvateľov domu.

Polovica môjho vankúša ešte stále voňala ako Dean. Jeho vôňu bolo ťažké k niečomu prirovnať, ale bola silná a príjemná. Nie agresívna, ale ani mdlá. Otvorila som oči do zamračeného sychravého rána. Počasie nemalo, narozdiel odo mňa, dobrú náladu. Chytila som do ruky mobil, aby som skontrolovala čas a vypla opätovné budenie. Na obrazovke mi blikala nová správa. Posadila som sa, lebo sila v mojich rukách mi hrozila pádom mobilu na moju tvár. Odosielateľ bol neznámy. Číslo, ktoré v ľavom hornom rohu blikalo, mi nepripadalo nijako známe. Nesmelo som ju otvorila s očakávaním, že to bude Sam alebo April, možno Adam alebo dokonca Dean. Aj keď ma nenapadalo, ako by sa Dean dostal k môjmu číslu. Mohol sa prezvoniť z môjho mobilu, keď som omdlela v jeho spoločnosti, alebo... čoho všetkého boli vôbec Stigmati schopní? Napadlo ma, že by som sa mala popýtať na fungovanie jeho schopností, aby som vedela, čo sa od neho dá očakávať.

Keď sa správa otvorila, vlasy na hlave sa mi naježili ako mačke srsť. Prekvapivo som sa nezľakla, ani nespanikárila. Dalo sa to vlastne očakávať. Maily som prestala kontrolovať a tak Warren prešiel k útokom cez mobilný telefón. Číslo som si ale vymenila krátko pred príchodom do nového mesta. Zamračila som sa na jedinú vetu:,,Pozor na to, s kým sa bozkávaš, kočka!"

Nedokázala som si vysvetliť, ako bolo možné, že získal ako moju e-mailovú adresu, tak aj telefónne číslo. Nechcela som si však kaziť dobrú náladu niečím takým, a tak som telefón položila na nočný stolík a rozhodla sa neriešiť to. Ak na jeho správy nebudem reagovať, možno si bude myslieť, že má špatné kontakty. Nad tým, ako dokázal sledovať moje každodenné činnosti, som mohla uvažovať aj neskôr. Aj tak som sa obávala, že na riešenie tohto problému som nebola dostatočne stavaná. Mohla som si byť istá, že kamery v mojom dome neboli. Taktiež by kamery nemohli byť odpoveďou, keďže veľa toho, o čom sa Warren zmienil v správach, sa stalo mimo môjho domu.

Potriasla som hlavou, aby som to vyhnala z hlavy. Nemalo cenu zaťažovať sa tým tak skoro ráno. Vyskočila som z postele a hodila som na seba úzke svetlé džínsy, staroružové tričko s tenkými ramienkami a šedú mikinu bez zapínania s bielymi šnúrkami na kapucni. Do tašky som hodila pár zošitov, ceruziek a skicár a vybehla som von z izby. V kúpeľni som si opláchla tvár, umyla si zuby, upravila si trochu mihalnice a zbehla som dolu do kuchyne, kde už sedel Ben.

,,Čau, opičiak.", pozdravila som ho a nevenujúc mu ani jeden pohľad som prešla ku chladničke a vybrala z nej jahodový jogurt. Rada som na raňajky jedla jogurt.

,,Dobré ráno.", odvetil vážnym tónom a otočil sa na stoličke ku mne. Sledoval ma pohľadom, až dokiaľ som si nesadla za stôl oproti nemu. Vážne sa dokonca aj tváril. Bol to veľký rozdiel oproti tomu, akú náladu mal včera večer. Otvorila som jogurt a chcela som začať jesť, ale Ben ma neprestal nepríjemne hypnotizovať pohľadom.

,,Čo na mňa tak pozeráš?", zdvihla som jedno obočie so zdvihnutou rukou s náložou jogurtu putujúcou k mojim ústam. Zamračil sa a mne ruka automaticky klesla dolu. Chuť na jogurt ma trochu prešla. ,,Čo sa deje, Ben?"