Chodiaci problém

78.

Sedela som na svojej posteli, zatvorená vo svojej izbe, a pohľadom som hypnotizovala knihy, ktoré mi tu Dean nechal. Neotvorila som ich, len som na ne civela a premýšľala, čo by som tak asi mala robiť. Ak sa mu niečo stalo, ako to zistím, ako ho vypátram a ako ho zachránim? Kto za tým stojí? Je to ďalší Warrenov krok? A ak sa mu naopak nič nestalo, tak čo sa teda, dofrasa, vlastne stalo?

Pokúšala som sa spomenúť si stále dookola, ale výsledkom bolo, že ma z toho len rozbolela hlava. Dean zmizol a ja som znovu zostala sama so svojím strachom, so svojimi pochybnosťami a miliónom otázok. Chytila som si tvár do dlaní a snažila sa potlačiť slzy, keďže mala Evelyn každú chvíľu prísť a hneď pôjdeme večerať. Nechcela som tam sedieť s uplakanými očami, ale moje vnútro sa rozpadalo na prach. Konečne som pri sebe mala niekoho, pri kom som cítila tie správne pocity, pri kom som sa cítila bezpečne a verila som, žepráve on ma môže uchrániť skutočne pred všetkým. A teraz sa tie predstavy rúcali rovnako rýchlo ako moja nádej, že prežijem.

Chytila som prívesok zavesený na mojom krku do dlane a silno ho stisla. Nie. Musím veriť. Dean by mi tak presvedčivo neklamal. A nakoniec, aj tak som nemala inú možnosť, než veriť. Topiaci sa aj slamky chytá a Dean bol jedinou slamkou v celom mojom šírom beznádejou zatopenom okolí.

Zo zamyslenia ma vytrhol zvuk prichádzajúcej esemesky a vybrovanie v zadnom vačku nohavíc. Vybrala som mobil, zhlboka som sa nadýchla a pozrela sa na display. Správa od neznámeho čísla. Od rovnakého čísla, cez ktoré mi písal Warren. Alebo to tak aspoň vyzeralo.

Vtáčik v klietke alebo had v nohaviciach? Čo myslíš, kto to bude tentokrát?

Srdce mi vynechalo úder a v hrudi ma pichlo tak silno, až sa mi tvár zvraštila bolesťou a znechutením. Napriahla som sa, ale našťastie som sa zastavila skôr, než som mobil stihla hodiť o stenu a roztrieskať ho na súčiastky. Warrena by to aj tak nezastavilo. Namiesto toho som sa zopárkrát zhlboka nadýchla a otvorila esemesku, ktorá mi prišla v nemocnici. Kód, hádanka, odkaz... Určite mi to neposlal Warren. Znamená to, že sa ma pokúsil kontaktovať Dean? Ak áno, ako ho vôbec mohlo napadnúť, že tomu jeho zakódovanému odkazu budem vedieť porozumieť? Nie som Robert Langdon z kníh Dana Browna, nemám dosť rozumu na riešenie logických hádaniek. Ale ak zájdem za Medveďom a pekne ho poprosím, možno by mi vedel pomôcť.

Zazvonil zvonček na našom dome a Ben doslova vyletel z izby, aby šiel otvoriť. Nemusela som pohnúť ani jedným neurónom, aby som vedela, že Evelyn konečne dorazila. Už len vymyslieť, ako sa s ňou porozprávať v súkromí. Ben ani rodičia nesmú počuť ani slovo o Stigmatoch a Praeditoch. Mohla som sa len modliť za to, že ak je Evelyn Stigmat, nepovedala to môjmu bratovi. Celým srdcom som dúfala, že to pred ním tají, že nie je možné, aby Ben Deana nenávidel preto, že by vedel, čím Dean skutočne je.

Pomaly som sa postavila z postele, lebo prudké pohyby mojej hlave nerobili dobre, a skryla som knihy do nočného stolíka. Potom som vyšla z izby a po schodoch zišla na prízemie, kde už sa Ben objímal s Evelyn. Pokrčila som nad nimi nosom a dala som si záležať, aby som to nerobila tak, aby to nevideli. Prešla som popri nich do kuchyne, kde okolo stola behali naši rodičia. Prestierali stôl pre nás všetkých a pokladali naň misy s čerstvo pripraveným jedlom. Sadla som si za stôl a čakala, kým sa nepridajú aj ostatní. Evelyn sa zvítala aj s mojimi rodičmi, darovala im falošný sladký úsmev a pár prehnaných komplimentov. Takmer sa mi zdvihol žalúdok. Škoda, že mi Dean nepovedal, prečo je Evelyn nepriateľ. Keby som presne vedela, prečo je nebezpečná, určite by som nikomu nedovolila pustiť ju dnu. Dnes mala na sebe tmavomodré šaty so širokou krátkou sukňou. Opatrne si sadla rovno oproti mne a preložila si jednu nohu cez druhú tak, aby vyniklo tetovanie na jej nohe. Alebo Poznačenie? Rozhodne to vyzeralo Poznačeniu dostatočne podobne. Prebodla ma očami a vyčarovala ďalší zo svojich geniálne nenapodobiteľných falošných úsmevov. Ben si sadol vedľa nej a chytil ju za stehno, na čo sa ona potichu zachichotala. Ben mi rozhodne nemal čo vyčítať, keď sa jednalo o výber v láske. Vždy som si myslela, že si vyberie niečo inteligentné.

Rodičia sa usadili každý za jeden vrch stola a pomaly sme si začali naberať na taniere.

,,To, čo sa ti stalo, je mi ľúto. Počula som, že si na slávnosti veľa ľudí poznala.", s hranou ľútosťou sa na mňa Evelyn zadívala. Takmer som sa nahlas zasmiala. Odfrkla som.

,,Mňa ti nemusí byť ľúto. Ja som prežila.", pokúsila som sa na ňu štipľavo usmiať, ale s jej pokojnou tvárou to ani nehlo. Zato Ben sa na mňa zamračil s výrazným varovaním v očiach, ktoré som ale na jeho nešťastie plánovala úplne ignorovať.

Spomenula som si, ako mi Dean na oslave sľúbil, že dostane Evelyn z našej blízkosti, že ju vyženie. Ako do toho plánu zapadalo jeho vlastné zmiznutie? Vôbec ničomu som nechápala. Z toho, že som nevedela, čomu veriť, som bola už skutočne zúfalá.

Mama si odkašľala a upozornila tak na seba skôr, než jedna z nás stihla povedať niečo ďalšie. Aj ona si všimla, že mi je Evelyn nepríjemná. 

,,Evelyn, chodíš na miestnu univerzitu?", spýtala sa jej so strojeným úsmevom a na sekundu hodila očkom aj po mne. Nebol to varovný pohľad ako v prípade Bena, ale ani jej sa úplne nepáčilo, že som vrčala po hosťovi. Evelyn jej úsmev opätovala a na chvíľu odvrátila svoju pozornosť odo mňa. Ladne pohodila vlasmi.

,,Nie, vlastne som rovnako stará ako Catherine, len nenavštevujem tunajšiu strednú školu.", prekvapene som zažmurkala do taniera. Vôbec som nevedela, že je rovnako stará. Tipovala by som jej viac. Vždy som si myslela, že ak sa Ben zamiluje, bude to do rovnako starej rovnako inteligentnej osoby ako je on sám. Evelyn mi úplne kazila predstavy a vízie o mojom bratovi. 

,,A plánuješ ísť na vysokú?", pokračovala mama s nádychom zvedavosti. Jej predstava zasa bola, že vyštudovaný Ben bude mať rovnako vyštudovanú polovičku. Ja som sa s mamou o vysokej ešte nebavila. Možno ma nechcela dusiť vzhľadom k mojej aktuálnej situácii. Alebo jednoducho vedela, rovnako ako ja, že sa nástupu na výšku aj tak nedožijem, a preto je úplne zbytočné zabíjať zostávajúci čas prípravami na prijímačky. 

,,S Deanom sme plánovali ísť po strednej škole na rovnakú univerzitu, ale momentálne zvažujem ďalšie možnosti.", sladko zatiahla, stlačila Benovi stehno a pritom sa pozrela priamo na mňa. Usmiala sa. Presne takým škodoradostným a zákerným spôsobom, aký som od nej očakávala. A mne tuhla krv v žilách, pretože už som skutočne ničomu nerozumela. Do čoho všetkého som sa to zaplietla?