Bojovníčka sily (občasník)

Prológ

poznámka: nejako ma to pokúša, no kedže mám toho veľa, bude to len občasník :D Našla som už aj meno...

Jeden z tých pocitov prinášajúcich zmenu. To lúčenie sa so všetkým, čo je nevyhnutné zanechať za sebou. To Amelia cítila, keď sa otvorili tie dvere, keď v sprievode svojej pridelenej jednotky trooperov vstúpila na planétu.
Dívali sa na ňu. Nebolo na tom nič mimoriadne, keďže práve ona bola tou očakávanou návštevou na Starkilleri. Najvyšší vodca Snoke po ňu osobne poslal. Už len to niečo znamenalo. A mala podozrenie, že aj jej odev vzbudzuje značnú pozornosť.
Kým všetci ostatní boli viazaní svojimi uniformami a hodnosťami, ona vstúpila medzi nich v červených šatách, s výstrihom do ú, nie priveľmi hlbokým, ale práve takým, aby vyzerala pomerne príťažlivo, no zároveň stále aj elegantne. Šaty mali nateraz dĺžku nad kolená, boli s nanovlákna, prispôsobivého materiálu, ktorý sa podľa potreby vedel podriadiť tomu, čo práve potrebovala. Sukňa samozrejme odhaľovala jej nohy, do takej miery, aby to bolo príjemné napohľad, no zároveň nepodporovalo dojem prílišnej dostupnosti.
Jej topánky boli jednoduché, príjemne mäkké, no zároveň nie natoľko ťažké, aby po prípade mohla niekoho kopnúť, ak by si o to koledoval.
Svetelný meč mala na mieste, ktoré nebolo tak typicky viditeľné, no ona už presne vedela, ako ho odtiaľ vybrať bez toho, aby vzbudzovala neželanú pozornosť. Na prvý pohľad však nebolo až také jasné, že ho pri sebe má.
Niektorí hovorili, že je pekná, iní že má jednu z tých typických tvári príznačných pre ich planétu, ona sama to nevedela patrične ohodnotiť a pravdupovediac ju vždy prekvapilo, keď ju niekto v tomto zmysle pochválil. Najradšej samozrejme mala, keď to urobil jej majster, keď ju volal moja malá Lia, to jej stačilo viac než akékoľvek pochvaly.
Tmavé vlasy mala voľne rozpustené, dotýkali sa jej pliec, práve teraz, keď nepotrebovala bojovať, ale len zanechať istý druh dojmu.
Nemala na sebe žiadne šperky, okrem náramku, ktorý tvoril trojuholníkový šperk spájajúci sa s krúžkom, ktorý mala na prste, pomocou vzoru typického pre svoj domovský svet, bol to vzor liečiteľstva, ktorý k nej predtým patril, no zároveň aj súčasť majstrovho daru na rozlúčku. Tak rýchlo sa stal neoddeliteľnou súčasťou jej sveta, až ju to samú prekvapovalo.
Jej príchod však nebudil zvedavosť len vďaka kontrastu, ktorý tvorila oproti bežným návštevám na Starkilleri. Snoke sa nikomu nezdôveril s tým, aký bude účel jej návštevy, dokonca ani svojmu hlavnému veliteľovi.
Kylovi Renovi.
Veľa toho už o ňom počula, no zatiaľ si ešte nestihla vytvoriť vlastný názor.
Jej majster Yadir vravel, že je mladý, že ešte potrebuje vedenie, no v žiadnom prípade by ho nemala podceňovať. Snoke si nikoho nevyberie len tak a jeho meno sa spája s mocnou osobou, ktorá dlho formovala osud galaxie.
A ona mala možnosť si ho konečne obzrieť, bol odetý v čiernom, z čoho sa nedalo vyčítať nič iné, len že má tú farbu zrejme v obzvlášť v obľube a mal masku. Pomerne zaujímavého typu, to musela uznať.
Nezložil si ju, keď pristúpila k nemu.
„Vitajte na Starkilleri, najvyšší veliteľ Snoke vás už očakáva...“ to bolo všetko, čo jej dosť chladne a stroho povedal a jej neostávalo nič iné len mu dovoliť, aby ho za svojim majstrom odviedol. Ani sa jej poriadne nepredstavil, nepýtal sa jej na meno ani nič iné, čo považovala za vrcholne nezdvorilé, cez masku sa nedalo nič vyčítať a ona používala nanobota, jednu časť svojho šperku jednu z tých blokačných funkcií, aby zakryl to, že patrí k tým, ktorí dokážu ovládať silu.