Bojovníčka sily (občasník)

5. kapitola 2 časť

***

Trvalo pár ďalších hodín, kým sa všetko opäť dalo dokopy, kým bolo vôbec možné pokračovať vo všetkých bežných činnostiach a zbaviť systém toho škodlivého kódu.
Skonsolidovať všetko tak, aby sa začali ďalšie opravy a úprava zničeného terénu.
Na všetko dohliadať, nezanedbať nič, čo by mohlo spôsobiť ďalšiu katastrofu. Toto už viac nebolo žiadne cvičenie a vedela, že keby prišli o základňu Snoke by im to tentoraz už skutočne riadne spočítal.
Lia bola unavená, cítila sa obzvlášť nepríjemne, ten útok, brala vskutku osobne, akoby bol priam súčasťou jej vlastnej... Nepozrela si ani výsledky krvných testov. Nechala to na neskôr, práve teraz na to vôbec nemala náladu.
Po krátkej sprche, mala v úmysle len oddychovať a na nič nemyslieť, no priala si aj...
„Dovoľ mi, aby som sa dnes o teba dobre postaral, Lia..." povedal jej Ren, ktorý sa zjavil, priam akoby na jej zavolanie.
Stále bol milší než zvyčajne, takmer až pozorný voči nej, čo jej bolo podozrivé, no vedela by si zvyknúť na to, že s ňou hovorí takýmto spôsobom.
„Ja neviem či..." stále ešte nevedela, či mu môže... či to všetko nie je len... opäť ju prepadli pochybnosti, keď potom útoku začala o všetkom znovu premýšľať... Ak pochopí aké sú jej slabosti, ak príde na to, že si želá, aby sa o ňu niekedy skutočne niekto postaral, aby sa mohla o niekoho oprieť a dôverovať mu... získa len ďalšiu zbraň na to, aby ju mohol zničiť... zrazu sa cítila taká slabá bezvýznamná...
„Viem, že som urobil veci, ktoré nie sú tak celkom... naša situácia však bola iná než, keby sme sa stretli inde a za iných okolností... No rovnako ako ty ani ja nie som zradca a keď ti niečo sľúbim, myslím to vážne..."
Dívala sa do jeho očí a hľadala v nich... niečo, čokoľvek čo by ju mohlo zastaviť, keďže už dlhší čas nemal masku mala možnosť sledovať, ako sa výraz jeho tváre mení pri rôznych príležitostiach a práve teraz to vskutku vyzeralo tak, akoby nemal v tvári vpísanú smrť, akoby nemyslel na žiadnu z tých lákavých možností, ktoré...
„Mám strach..." priznala, aj keď vedela, že zrejme kráča cestou do pekla, no už nemala na výber, už nemohla inak než čeliť svojim pocitom a nie ich ukrývať.
„To je v poriadku, istá miera strachu je prirodzená... Aj ja ho ešte dokážem cítiť... niekedy... keď sa veci práve nevyvíjajú v môj prospech..." pristupoval k nej pomaly, takmer až láskavo a ona cítila, že je stratená, keď dovolí, aby... že sa už nebude môcť vrátiť tak rýchlo späť ako predtým... k svojmu predchádzajúcemu odhodlaniu.
Cítila svoje srdce, svoj nepokoj, no zároveň, niečo iné než... niečo dosiaľ nepoznané, čo si priala len skúmať a zistiť ako ďaleko ju to môže zaviesť. Akoby len objavovala čo všetko ešte môže...
„Cítiš ho aj keď sa ťa dotknem? Keď sa ťa dotknem takto..."
„Nie."
Hlesla znepokojene, keď sa ho jej ruky skutočne dotkli, to pohladenie bolo ako nádej, ako život, ktorý sa jej dotkol so svojou pulzujúcou silou, keď ju vzal do náručia.
Keď sa opierala o jeho hruď a bolo jej tak dobre, bola taká znepokojená tým, že to stačí na to, aby časť toho bremena, ktoré na ňu padalo, nepresahovalo rozumnú mieru.
Chcela byť v bezpečí. Chcela byť len dievčaťom, ktoré... a nenávidela sa za tú slabosť.
Mať spojenca je výhoda, vedela to, no nemala dostatok skúseností, aby dokázala posúdiť či sa ním môže stať on. Už raz sa zmýlila, už raz sa kvôli tomu odmietala vrátiť späť...
Nikdy sa jej to nestalo, nikdy necítila niečo, čo by ju už natoľko, nikdy nebola voči nikomu otvorená týmto spôsobom... nikdy sa tak veľmi nebála, že sa jej... to všetko vypomstí, že opäť ostane sama...
„Nechcem, aby si niekedy prestal..." priznala, no dívala sa pritom nadol, akoby nechcela, aby videl, akú stopu to zanechalo v jej pohľade.
„Neboj sa, neprestanem, Lia..." sľúbil jej a ona privrela oči, keď ju odniesol do svojej izby.
„Ostaneš pri mne, už ťa viac len tak ľahko nepustím... ani keby si to chcela..."
Nedívala sa kadiaľ, nezisťovala kde je tá slepá stena, aj keď vedela, že by mohla a to jej robilo starosti, lebo to malo byť to prvé, čo by mala urobiť, ale ona... možno si priala, aby za ňou prišiel či už za smrťou alebo inak, priala si to a nevedela ako sa má s tým vyrovnať.
Žiadny ďalší boj, alebo nový. Boj samej so sebou o tom, či dokáže prežiť, ak by všetko čo povedal bol len spôsob, ako nad ňou vyhrať. Bol len spôsob, ako dokázať, že dievča sa mu nedokáže vyrovnať.
Otvorila oči, až keď ju opatrne položil na posteľ, až keď cítila ako ju prikryl, akoby vedel, že dnes potrebuje len objatie, nič iné len pocit, že niekto bude stáť pri nej.
Pohodlne sa k nemu privinula, keď si ľahol k nej, cítila len... spokojnosť, takmer až lásku k týmto novým možnostiam.
Pobozkal ju na čelo, cítila ten dotyk toho tepla, ktoré znásobil aj dotyk jeho pier na tých jeho.
Žiadna bolesť, len uspokojenie z jeho blízkosti, len možnosť cítiť sa ako... jedna z tých šťastných bytostí, ktorým dosiaľ nechcela alebo nemohla rozumieť.

poznámka: Dnes nemám vôbec dobrý deň, cítim sa divne, to teplo a môj mozog sa akosi ... nuž i ráno som mala závrat a neviem či od liekov alebo od iných vecí... Skrátka mám také strašne zlé obdobie v živote, dúfam, že raz skončí, keďže musím dosť bojovať sama zo sebou skoro pri všetkom, dokonca aj keď idem jesť, nuž je to ten "chorobný strach: (panická porucha) čo mi to robí, fakt aj keď idem von, niekedy aj keď chcem niečo pozerať... desím sa skoro všetkého, takže už sama so sebou nemám trpezlivosť... a to teplo mi tiež veľmi nepomáha... ale bojovať musím ďalej, nedá sa nič robiť, aj keď práve som v období, keď mi isté veci moc nejdú, von sa tiež neviem moc dostať len nasilu si rozkázať... :D Agora je proste strašne zlá vec, nikomu to fakt neprajem zažiť, bola som predtým ok, takže to viem porovnať, že teraz je to fakt no... ešteže existuje svet ff ale aj z toho ma trochu vytrháva, ale ja sa nechcem dať, takže snáď... nuž uvidím, ale vzdávať sa určite nebudem...