Bojovníčka sily (občasník)

2. kapitola 2 (druhá kniha)

„Lia, mohla by si mi s niečím pomôcť...“
To bolo to prvé, čo jej povedala Selma, keď sa k nej vrátila.
„Neviem, nie som si istá či...“
„Ak odmietneš pochopím to, ale najprv ma aspoň vypočuj...“
„Dobre...“
Neznášala tú zvláštnu krehkosť, ktorej... zrazu musela čeliť.
„Jeden chlapec... on... nechce mi dovoliť, aby som ho ošetrila... ak by ti to neprekážalo, sú to len také škrabance no on, je veľmi rozrušený, povedala som mu, že mu privediem teba, to ho trochu upokojilo...“
„Koľko má rokov?“
„Osem.“
Dieťa.
Dieťa potrebuje, aby mu pomohla, aj keď... nemalo by ju to zaujímať, lebo ani jej rodinu nezaujímalo či... no aj keby bol cudzí aj keby nebol...
„Je na tom veľmi zle?“
„Nie, len potrebuje, aby si ... nemôžem ti teraz všetko povedať, kvôli tvojmu zdravotnému stavu... no ver mi, že by som to od teba nežiadala, keby to nebolo nevyhnutné...“
„Tak dobre, pôjdem s tebou a pokúsim sa oňho postarať...“
Selma opatrne prikývla a ona... pomaly šla za ňou, chodbami, ktoré by mala poznať ale...
Potom ho uvidela a neľutovala, že za ním prišla, bol taký zraniteľný rovnako ako ona... hlavu mal sklonenú, mierne sa chvel... sedel na zemi a objímal si kolená, no nevyzeral nebezpečne ani... bol svojím spôsobom roztomilý ale zároveň aj... bolo v ňom veľa lásky, veľa tej lásky, ktorú ona predtým nepoznala, veľa dôvery, veľa dôvery, ktorá by mohla byť tak ľahko zranená, ale aj...
Pozrel sa na nich, hneď ako sa dvere otvorili, jeho zmysly akoby už poznali isté nebezpečenstvo, začínal s tréningom to bolo viac než zjavné...
Usmial sa.
Skutočne sa usmial, keď ju uvidel.
„Poď pekne ku mne, môj milý... prišla som sa na teba pozrieť...“
Poslúchol.
Vstal a ona cítila, ako ho zrazu mala v objatí...
„Ty si prišla... skutočne si prišla... ja... prepáč mi, veľmi ťa ľúbim...“
Verila mu, všetko čo povedal bola pravda aj to chvenie bolo skutočné...
„To je v poriadku, môj milý, postarám sa o teba... nič zlé sa ti nestane... Aj ja ťa veľmi ľúbim...“ skutočne to tak cítila aj keď nepoznala žiadne podrobnosti jej srdce ju nemohlo zradiť.
„Nespomínam si na veci, ktoré by som vedieť mala, ale ty vieš, že... vieš, že...“
„Áno, viem...“ prikývol... šťastný, že jednoducho šťastný, že... a ona tomu rozumela aj bez slov. Aj keď stále cítila tú bariéru, ktorá by ich mohla rozdeľovať.
Ošetrila mu tie drobné škrabance, ktoré takmer akoby vôbec nič neznamenali, keď... cítila, že si ich takmer nevšíma, keď sa oňho stará ona, svojím spôsobom tým bola dojatá...
„Obaja budeme silní, obaja budeme bojovať, nikdy sa nevzdáme, môj milý... všetko postupne a pomaly získame späť, všakže?“
„Nie, nikdy...“ súhlasil aj on, videla v jeho tvári tú odhodlanosť, ktorú... Akoby opäť nemohlo nič zlomiť.