Bojovníčka sily (občasník)

6. kapitola 3

„Nerob to, Lia... nepokúšaj sa ma ešte viac rozhnevať...“ varoval ju spôsobom, ktorým dal jasne najavo, čo ju čaká, ak si vyberie ... Cítila, že by mohol veľmi rýchlo opäť siahnuť po meči, alebo po...
Dovolil jej klesnúť späť, sadol si tak, aby boli jej nohy voľné, tentoraz sa už skutočne mohla rozkročiť,  no nijak zvlášť potom netúžila. Zbierala silu, aby sa mu mohla opäť postaviť na odpor...
„Viem, že v skutočnosti to nechceš, potrebuješ odo mňa niečo iné...“
„Mýliš sa,“ odsekla chladne a pokúsila sa pohnúť rukou, aby ho aspoň silou zhodila z postele, ak už nič iné. Sila sa však odmietla postaviť proti... ťahala ju smerom k nemu, akoby ... si priam užívala jej bezmocnosť... aj napriek tomu, že práve teraz by ju mohol zabiť, mohol by aj naplniť svoje hrozby a ...
No skôr než v sebe našla, skôr než presvedčila samú seba.... pocítila opäť tlak jeho tela na svojom.
Tvrdší, neúprosnejší než predtým.
Uvoľnil si nohavice, iba tak akoby to stačilo na to, aby mu mala práve teraz kvôli tomu...
„Tak to sa radšej neodvažuj...“ varovala ho tentoraz ona, odhodlaná sa mu pomstiť za...
A začala sa brániť, aspoň fyzicky, aj keď cítila stále obmedzenia svojho menšieho zranenia a svojej hlavy, ktorá sa akosi nezrovnala s prudkým kontaktom s posteľou.
Držal jej ruky za hlavou. Cítila len temnotu jeho pohľadu, len nepokoj, ktorý bol silnejší než túžba. Len hrdosť, ktorá jej nedovolila nechať sa zlomiť.
„Vezmem si všetko, čo budem chcieť, ty ma ešte až tak dobre nepoznáš, to čo si videla predtým, ešte zďaleka nič nebolo... Nikdy viac nezopakuj tie urážky, nikdy viac sa to neopováž urobiť...“ povedal jej, akoby ju priam vyzýval k tomu, aby to teraz urobila, aby mu uľahčila tú možnosť, že by....
„Presne to sa dalo od teba, čakať, že...“
Chcela hovoriť, no nemohla, postupne strácala tú možnosť, už len preto, lebo pocítila trestajúci bozk na svojich perách.
Chcela sa ho striasť zabrániť tomu, aby a zároveň sa v nej prebúdzali tie vlny spokojnosti, spojené s jeho tesnou blízkosťou. Bol ťažší než čakala, držal ju spôsobom, na ktorý nebola zvyknutá a ktorý ju oslaboval viac než čakala.
Tá šialená istota, že k sebe patria, vymykajúca sa jej mysli aj všetkému čo si o ňom práve teraz myslela, bola zrazu tu, tá šialená istota, ktorej sa túžila poddať alebo ju v sebe navždy zabiť, že k sebe patria aj proti svojej vôli a nemôžu uniknúť tomu pocitu.
Neodpovedala na jeho bozky, bola ľadová, chladná, akoby ... Nútila ho vzdať to, nútila ho chcieť viac než len...
Keď pokračoval sladkou cestou, ktorá zo sebou prinášala rozkoš aj bolesť. Keď si ju týmto spôsobom, akoby chcel označiť za svoju, akoby si prial, aby pochopila, že nie je možné...
Keď pochopila, že ju nepustí bez ohľadu na to, že im toto spojenie, nespôsobí toľko potešenia, akoby ... keď cítila ako sa sila v nej napína oproti tej jeho, ako hľadá východisko a márne sa pokúša čerpať so svetla, ktoré práve teraz necíti.
Držal ju len ako nepriateľa, jeho dotyky boli skôr mechanické a trestajúce, akoby myslel len na to, čo chce dosiahnuť, len na to, aby pokazil všetko, čo... len na svoje vlastné túžby... Temnota ho teraz úplne pohltila, chcel jej len dokázať, že je porazená, chcel jej len ublížiť... cítila, že v ňom práve teraz ustúpilo všetko svetlo... vďaka nej, vďaka tomu čo mu povedala, sa jeho rozpoltenosť zmiernila v jej neprospech. A ona bola v pasci, nemohla ho poraziť, jej telo to odmietalo, chcelo od neho niečo iné a ona nemala čas s ním vyjednávať.
„Takto nie, láska moja...“ Cítila že ho musí zastaviť, aby neurobil tú chybu, ktorá... videla osoby takto zničené, majster jej ich ukázal, zabíjala ich vrahov, ako jedno z cvičení, ktoré... videla ako v ich očiach vyhasína všetko a sledovala ako sa do očí ich obetí vrátilo svetlo, keď im on pomohol aby zahnal svoju vlastnú bolesť. Ona sa nemienila stať jednou z nich, hľadala únik akýkoľvek, snažila sa opäť zrkadliť svetlo, ktoré jej bolo odopreté, opäť ho v ňom nájsť. Už nikdy ho tak nenazve, čoskoro bude preč a ona bude viesť iný život, príde čas aj na pomstu, ale nie teraz, teraz mu nedovolí, aby v nej zabil všetko, čo potrebovala, aby dokázala prežiť...
Musela zabudnúť, na to, že ju chce zradiť, na to, že chce patriť inej, aby nebola obeťou, aby on sám seba nepoznačil len temnotou, nechcela mu dať ten druh daru.
„Prosím, nesnaž sa zničiť všetko, čo nás... nerob to, nie takto...“ nevzala svoje slová späť, nevzdala sa samej seba, no potrebovala ten rozpor získať späť, jej temnota potrebovala poznať to svetlo.
„Dovoľ mi sa ťa dotknúť... chcem sa ťa dotýkať, prosím... Ren...“
Pomaly pustil jednu z jej rúk, tú druhú však aj naďalej pevne držal, takmer až bolestivo.
Nedôveroval jej, vedela to a snažila sa zniesť ten pocit, tak dlho ako to len bude nutné. Lebo si priala, aby jej veril, nezabudla na to, čo spolu ešte nedávno zažili... no nemohla prestať myslieť ani na... to ako rýchlo sa toho všetkého dokázal vzdať... kvôli snu, ktorý... kvôli osobe, ktorá si už vybrala inú cestu, ona to pochopila, keď ju Aiden odmietol, keď sa od nej odvrátil vedela, že na to mal svoje dôvody, dôvody, ktoré ho nútili k tomu, aby to urobil, vedela, že ho nemôže prinútiť, aby ju prijal... že je to jeden z bojov, ktoré nemôže vyhrať, ak ju odmieta prijať takú akou je... ak si myslí, že iná Lia, tá o ktorej si myslel, že by sa nechala ním viesť, bola tou, ktorou by dokázala byť.
No tieto veci sa musela naučiť sama, musela ich prijať bez cudzej pomoci, nemohol jej vtom pomôcť nikto, prijať ten pocit, že niekedy je prehra nevyhnutná a je nutné sa posunúť ďalej, že nie všetci sa pred nami sklonia a ponúknu nám to, čo práve chceme či potrebujeme, že niekedy neexistujú cesty späť...
Ren to ešte nepochopil, ešte stále žil v tom rozpore, ktorý ona niekedy potrebovala a niekedy nenávidela. A práve teraz chcel zničiť aj to posledné, čo...
Vedela, že ho tak či tak bude kvôli tomu nenávidieť, to všetko však v sebe nateraz uzavrela.
Teraz je to on, kto vyhral, musí to akceptovať, musí to  prijať, preto aby mala možnosť žiť pre tie ďalšie boje.
Pomaly pustil aj tú druhu... stále ešte čiastočne ovládaná tou nepríjemnou malátnosťou siahla na jeho chrbát a jemne rozopínala... Nechávala časti jeho odevu padnúť, on ju ešte stále pevne držal, jeho bozky, jeho starostlivosť o jej telo, bola stále ešte poznačená drsnosťou a hnevom. Cítila sa nimi stále ešte poznačená, jej túžba, akoby ustupovala do úzadia pred zvláštnym druhom strachu, že osoba, ktorú by sme mohli milovať, by nám mohla aj skutočne ublížiť, mohla by zničiť všetko, čo bolo tak starostlivo chránené a budované... mohla by sledovať ako sa všetko triešti na kúsky a zanecháva za sebou len spúšť.
Cítila ho celého, bez zovretia oblečenia, bez akejkoľvek masky, ktorá by mohla zakryť... jeho snahu rozpútať peklo...
Jeho oči sa ešte stále nezbavili tej temnoty, no opäť cítila aj to svetlo, ktoré sa jej dotýkalo omnoho láskavejšie než predtým, ktoré z nej nerobilo len jeho majetok, vedela, že to nestačí, na to, aby... ale aspoň nateraz... mohla čiastočne kontrolovať svoj vlastný strach.
Prijala ho do svojho objatia, cítila ako jej telo opäť podliehalo tým príjemným pocitom, ale zároveň aj... nevyhla sa napätiu, spojeného s ... vstúpil do nej prudšie než predtým... jeho pohľad bol stále... ako pohľad víťaza, ktorý si len ...
Víťazstvá sú však krehké... a rýchlo sa na ne zabúda pod vplyvom tých nových, pod vplyvom tých silnejších...
Zaťala nechty do jeho chrbta, spôsobila mu bolesť, aby nezabudol na jej vlastnú, aby kontroloval svoj vlastný hnev. Nepustila ho, kým čakal, kým cítila ako jej vlastné telo prijalo jeho samého... kým neboli jeho bozky a láskanie, spojené s menšou hrozbou, kým nebola schopná prijať aj jeho temnotu.
Kontrolovala ju natoľko, aby im obom neublížil, no bol to iný druh pocitu, skôr ďalší boj, než...
No aj tak jej slasť bola aj bolesťou, bola aj nesmiernou túžbou, ktorá sa znásobovala, aj proti jej vôli.
Napol akoby bol vo svetle aj v temnote, keď ho ona bozkávala, keď mu ona dávala najavo, že by k nej mohol patriť, keby... jej bol ochotný dať všetko... keby rozumel tomu, čo to znamená...
On jej však nechcel rozumieť, rozumel len jej telu, a to nestačilo na to, aby ... Jej prudkosť sa spájala s tou jeho, poznačila si ho za svojho, vždy keď presiahol hranicu, pripomenula mu, že on môže cítiť bolesť, našla si cestu k jeho mysli, dovolila mu cítiť to, čo cítila ona... tak hlboko ako to len bolo možné...prijať prehru.
Temnota konzumovala všetko v nej, keď sa ich spojenie stávalo menej ľudským a viac bojom o moc, bojom o to, kto dosiahne viac... Priala si pohltiť ho celého, pevne ho objať a nedovoliť mu, aby sa odvážil od nej niekedy odvrátiť. Priala si len nájsť miesto kam zalezie, aby si mohla liečiť svoje rany, no vedela, že ju tak ľahko nepustí, že bude musieť počkať, ešte istý čas, kým... si bude myslieť, že dosiahol jej zlomenie.
Dosiahnutie slasti, akoby nebolo celkom spojené s ľudskosťou, ale len s potreboval cítiť to, čo je odopierané...
Prestala myslieť, mohla len cítiť tlak jeho tela, neúprosnosť toho, ako si ju vzal, len bolesť spojenú s rozkošou, keď mu ona dávala najavo, že ju prežila s ním, že ho prinútila, aby počkal, kým... neboli obaja pripravení...
Myslenie sa však vráti až príliš rýchlo, až príliš rýchlo si uvedomí, že spojenia boli rozdelené a temnota je všetko, čo ostalo...
Snažila sa odtiahnuť, stratiť kontakt s jeho telom, aby...
„Nie, Lia... ostaneš tu...“
No on jej nedovolil sa od neho úplne odvrátiť, dotkol sa jej spánok, ktorý jej telo potrebovalo, aby prekonalo...
a potom sa jej znovu dotkol hnev, akoby jej dal tú silu, akoby prekonal tú únavu a ona si uvedomila, že drží svoj meč.
Že stojí na nohách.
Použila ho, keď vstal aj on... poznačila si ho, tiež len zľahka, a nie tak hlboko, aby...
No on ju opäť nútil ustupovať.
Jeho meč rozbil takmer všetko, čo mu prišlo do cesty, preto zúrila ešte viac, že práve jej izba má byť takto zničená.
A opäť strácala pôdu pod nohami. Niečoho sa však zachytila.
Tentoraz do svojho kresla, bieleho, no podobného ako to ktoré mal v izbe on. Podobný nábytok, podobný štýl, len menej... Tie čisté línie, akoby ju zrádzali, boli také mäkké, bolo také príjemné v ňom chvíľu oddychovať.
Sadla si, aby sa jej nekrútila hlava a čakala... na to, či príde bližšie alebo... sa rozhodne pre ústup.
Sledovala červenú čiaru na jeho hrudi, len nedávno mu ju liečila a teraz bola poznačená ňou.
„Toto bude možno tiež významná jazva...“ povedal, akoby len tak... skúšal čo to s ňou urobí, keď...
Bola šialená od hnevu cítila ako sa to šialenstvo dotýka aj jeho a opäť ho chcela aj keď sa to vymykalo všetkému čo... by mala práve teraz cítiť, sila ju dohnala až k tomu, až natoľko si priala z neho čerpať.
Urobil pár krokov smerom k nej. No veľmi sa mu to nedarilo... bol... povedzme, že ... už oddýchnutý viac než by mal... no ona vedela, že možno nebude môcť chodiť, ak mu dovolí, aby... Snoke ju za to zrejme zabije, ak nebude schopná... No nemohla spustiť oči z tej možnosti, z toho šialenstva, ktoré pulzovalo v nej a potrebovala sa ho zbaviť.
A bezpochyby bol tiež na pokraji svojich možností...
„Ak pustíš meč, pustím ho aj ja...“ vyzvala ho. „Ak sa teda nebojíš, že by som to nemusela dodržať...“
Urobil to. Dosť to na ňu zapôsobilo, tá možnosť, že aj jej ruka klesla presne vtedy, ako tá jeho, že ju poslúchne, len preto, aby... mohol byť s ňou...
Pristúpil k nej a posunul ju nižšie. Dotkol sa jej bokov, rozovrela nohy a opäť bol v jej objatí.
Opäť necítila nič viac než jeho.
Bozkávala ho ako zbavená zmyslov, akoby ona čerpala z tej jeho temnoty. A priala si, aby si tú jazvu skutočne nechal, aby jej patrila...
„Lia...“ spôsob, akým vyslovil jej meno, keď ... ju takmer dohnal do krajnosti... takmer ju prinútil zabudnúť na to všetko, na akúkoľvek inú túžbu len...
„Nikam ťa nepustím, si môj, Ren... zapamätaj si to, že si len a len môj...“

poznámka: nuž liaren mal vášnivú teda :D ehm... chvíľku. Mierne dark, mierne takmer až rape. Čo povedať, temná strana sily robí s nimi divy. No ešte nie sme celkom za angstom... samozrejme... majú toho ešte pred sebou dosť, keďže táto poviedka ma nesmierne baví... odhadujem ju ešte na dlho...