Bojovníčka sily (občasník)

8.3 koniec časti

Nebol to jediný test čo si v ten deň urobila, akosi sa jej nahromadili, no všetky mali rovnaký výsledok.
Rozbila aj tie ďalšie, okrem toho posledného ktorý držala v dopichaných prstoch.
Po lícach jej tiekli slzy. Celá sa chvela.
Kde je Ren?
Chce ho mať pri sebe.
Práve teraz potrebuje, aby bol s ňou...
Musí zistiť, či... ich prijme alebo odmietne, či v jeho pohľade nájde tú istú krutosť, akú našla v pohľade svojho otca, keď pochopil, že nebude takou dcérou, ktorú by si prial mať.
Musí predsa...
„Lia, čo to robíš?“
Renov hlas zaznel za jej chrbtom, prudko sa otočila dopredu.
Vrátil sa, no mal na sebe masku, ale ani to jej neprekážalo, položila test na posteľ a objala ho.
Pevne. Nemilosrdne. Akoby ho skutočne nechcela viac nikam pustiť. Kdesi v nej rezonoval pocit, že ho práve teraz veľmi nepotrebuje, že je práve teraz zraniteľnejšia než kedykoľvek predtým.
„Budeš otcom...“ šepla tak potichu, až ju samú zarazilo, že jej hlas ju mohol až do takej miery zradiť a ďalej sa chvela.
„Lia, prepáč, ja nerozumel som ti dobre...“
Hladkal ju po chrbte, cítila jeho ruky, bola v bezpečí, bola s ním a ... mala možnosť zistiť, či to čo jej sľúbil myslel vážne, alebo či to bolo skutočne len súčasťou výhodnej dohody.
Isté zistenia však prinášajú viac bolesti než iné, isté zistenia môžu byť ako jed, ktorý za sebou zanechá len prázdnotu.
„Čakám dieťa, Ren... Budeš otcom...“ zopakovala tentoraz dôraznejšie, no v jej hlase zaznievala bolesť, bol poznačený slzami a bolesťou, ktorú cítila vo svojich dopichaných prstoch.
„Urobila som si testy, niekoľko testov a všetky to potvrdili... okrem toho som sa necítila dobre a ...“
Mlčal.
Nehýbal sa.
Jej srdce chvíľu mlčalo tiež.
„Ren, ja neviem čo mám robiť... neviem, čo... čo urobí Snoke a ako vlastne... budem bojovať, keď...“
V jednej veci však mala jasno, nikdy sa nevzdá svojho dieťaťa bez ohľadu na to, čo povie jeho otec či najvyšší vodca. Niečo také by nikdy nedokázala urobiť, poznala tú bolesť a nechcela ju spôsobiť, ani bytosti, ktorá sa ešte len teraz začala dotýkať skutočného sveta. A ona urobí všetko, čo bude v jej silách, aby ho spoznala, aj napriek jeho krutosti a nedostatku lásky, ktorý v ňom našla ona.
Stiahol ruky z jej chrbta a jemne ju odsunul na bok, videla ako si zložil masku a snažila sa neuhnúť pohľadom, keď sa na ňu díval, ako ten zmätený mladý muž, ktorým aj bol.
„Čakáš moje dieťa. Budem otcom...“ povedal tie slová, akoby si len zvykal na to, ako znejú, akoby sa ich jeho myseľ len snažila spracovať. Očividne ani on nebral celú vec dostatočne vážne, mala možnosť sa tom presvedčiť práve teraz, keď jeho tvár vystriedala viacero výrazov.
„Vyzerá to tak, že áno... ak teda budeš chcieť... lebo nemám v úmysle ťa nútiť urobiť rozhodnutie, ktoré by si musel ľutovať...“
Snažila sa prekonať tie slzy, nebyť tou, ktorá sa len tak zlomí, kvôli správe, s ktorou sa predtým takpovediac pohrávala ako s niečím, čo by sa relatívne mohlo stať, niekde v inom vesmíre, no nikdy nie jej.
„Rozhodnutie, ktoré by som musel ľutovať...“ opakoval jej slová, ako nejaké zaklínadlo.
Stál tam. Bledý a zaskočený, akoby snáď... to bol on, kto bude musieť zniesť všetky tie nežiadúce účinky a možnú slabosť, ktorej sa zrejme nevyhne... A takisto aj všetky tie zmeny, ktoré ovplyvnia jej telo... viac než vôbec...
„Ty si teda tehotná... si tehotná a ja...“
Len pomaly prikyvovala. Len sa naňho dívala a odhadovala, či nebude náhodou potrebovať svoj meč... ak by náhodou, ak by si vybral jednu z tých svojich nervóznych reakcií.
No on sa len začal prechádzať po miestnosti, ruku mal našťastie ďaleko od meča a masku zložil niekam na stolík, pomocou sily.
No ona aj tak udržiavala do istej miery bojovú pozíciu pre každý prípad.
„A ty sa staneš matkou... očividne sa chceš stať...“
„Áno, Ren... bez ohľadu na to všetko, či už sa bojím alebo nie, vlastnému dieťaťu nikdy niečo také neurobím. Nezastavím ho, keď sa už rozhodlo... A budem ho chrániť pred každým, kto by sa rozhodol jemu alebo jej ublížiť...“ tentoraz bol už jej hlas pevný, už necítila slzy, len odhodlanie bojovníčky ktorou bola.
„Ty by si chcel, aby som sa ho vzdala....“ potrebovala vedieť či s ním môže počítať, či bude s ňou, keď to oznámi Snokovi, alebo či mu bude musieť čeliť sama, tak ako predtým, keď čelila problémom týkajúcim sa svojho výcviku vo svojom predchádzajúcom živote.
„No upozorňujem ťa, že... sa skôr vzdám svojho meča než by som...“
„Nie, to by som nechcel...“ povedal to tentoraz aj on nezvyčajne tichým hlasom, poznačeným niečím, čo nevedela tak celkom presne zaradiť.
Zjavne sa snažil aj dýchať, takmer až meditačnou formou, aby nestratil kontrolu, videla na ňom, že sa snaží ovládať svoju nepokojnú temnú stránku sily.
Dlho trvalo, kým bol schopný ďalej hovoriť a ona nanešťastie opäť začala plakať, nechcela, ale akosi bola k tomu prinútená svojím vlastným telom, čo spôsobilo, že Ren ju musel opäť objať, bezpochyby si inak nevedel poradiť s jej slzami.
„Prepáč, ja akosi nemôžem... prepáč...“ hlesla rozrušene. Takmer ani nespoznávala samú seba, na chvíľu tá odhodlanosť a potom opäť... Nenávidela sa... Nenávidela všetko, okrem ...
„Neviem čo povie, alebo urobí Snoke, ale budem v tom s tebou, je to každopádne aj moja zásluha, ale potrebujem chvíľu, kým... Nie je to jednoduché byť otcom ... je to zodpovednosť, ktorá... neviem či som mal práve ten najlepší vzor, ale... Budem sa snažiť, aby som... urobím čo bude v mojich silách, aby... som sa o vás postaral... Dám vám všetko, čo budete potrebovať... Bez ohľadu na Snokove rozhodnutie...“ priala si, aby to bola pravda, aby skutočne splnil svoje slovo, lebo by to bolo jednoduchšie a príjemnejšie cítiť, že je na jej strane, že je ochotný ju chrániť aj pred Snokom, ak by to bolo nevyhnutné. 
„A čo ak ma vyhodí, čo ak si bude myslieť, že viac nemôžem ... poraziť...“ aj to bola jedna z tých menej príjemných možností.
„Ak to urobí, pôjdem s tebou... a nájdem si spôsob, ako mu ukázať, akú hroznú chybu urobil... “ bezpochyby by šlo o mimoriadne násilný spôsob. „Bezo mňa nemá tak či tak nič... On je len tieň, ale ja som skutočný... ja vediem tie jeho vojny, väčšina rozhodnutí je moja... no verím, že najvyšší vodca je dostatočne múdry na to, aby pochopil, že by preňho nebolo dobré prísť o svojich bojovníkov, len kvôli tomu, že ich spojenie začína nadobúdať iný rozmer. Do určitej miery musel počítať s tou možnosťou, že ak nás dá dokopy, môže sa stať, že...“
So svojou rodinou nešiel. Otca odmietol, ale voči nej prejavil aspoň istý druh láskavosti.
„Ak to bude nevyhnutné urobím čokoľvek, aby nám nikto nestál v ceste...“
Bola spokojná v jeho objatí, chcela mu veriť, chcela aby aspoň raz jej bol vesmír naklonený a nenútil ju zotrvávať v kruhu osamelosti, v ktorom nemohla veriť nikomu inému len sebe.

Poznámka: cítim sa čudne, tak na komentáre odpoviem neskôr... Mám zas závraty ale nie preto že ich má Lia... proste ma to zas chytilo... ďakujem za podporu. Držte palce... toho neznámeho čo ich oslovil vysvetlím nabudúce, teraz mi to tam do rozhovoru nesedí, ale je to v podstate Renov kamarát z obdobia, keď začal rebelovať proti svojmu otcovi...
Čo myslíte, čo urobí Snoke bude sa veľmi hnevať a čo generálka Organa čo povie na to, že bude mať vnuka alebo vnučku? :D keďže aj ona má svoje zdroje a zrejme sa to tak či tak dozvie. Skôr či neskôr. :D