Bojovníčka sily (občasník)

13.3

Issah si kreslila v altánku.
Postavili ho len nedávno pre deti a aj na to, aby si mladí mohli posedieť a pozhovárať sa.
Aj Lia si tam šla po prvý raz sadnúť a tentoraz na pozvanie svojej malej kamarátky.
Pršalo, dážď bol takmer až čierny, aspoň tak to vyzeralo, keď sa dotýkal všetkých tých súčastí...
Bola pokojná, na nič nečakala, nič ju nezaujímalo, len chránila to, čo bolo pre ňu najdôležitejšie na svete.
„Tvoj manžel sa vráti, neboj sa...“
Povedala jej Issah, keď domaľovala slnko a ukázala jej, tri postavy držiace sa za ruky.
„Neviem či chcem, aby sa vrátil...“
Issah na ňu chvíľu hľadela, akoby nechápala a ona dúfala, že ani nikdy chápať nebude...
„Aj ocko párkrát odišiel za povinnosťami a vždy sa vrátil... mama vždy plače, keď odchádza, ale keď príde je veľmi šťastná aj ty budeš šťastná... uvidíš...“
„Áno, budem...“ to bola jediná vec s ktorou počítala, dokáže to či už bez neho alebo s ním.
Nebude sa ponižovať, nebude mu brániť, aby si šiel za svojím, ona má úplne iné starosti, no nemôže sa len tak ľahko zbaviť toho hnevu a žiarlivosti, na to ho príliš ľúbi... to už dokázala spoznať, že láska môže byť aj veľmi zlým radcom... A vzdávať sa to nikdy nedokázala.
„Takže už máš meno, meno pre malého...“
„Nie, nemám... ale pracujem na tom...“
„Chceš knihu s menami, mi jednu máme, určite v nej nájdeš nejaké pekné... prinesiem ti ju ak chceš...“
Prikývla.
Meno pre ich syna, dôležité meno, ktoré zrejme bude vyberať sama.
Issah rýchlo vstala a bežala dovnútra, do svojho provizórneho príbytku, no keď sa vrátila neprišla sama.
Držala za ruku svoju mamu.
Pristupovala k altánku veľmi opatrne, akoby sa bála každého jedného kroku. Lia bola predsa Sith a o Sithoch sa vedelo, že sú zlí. Chápala jej strach a snažila sa z neho priveľmi netešiť.
„Vy ste Caren, však?“
„Áno, pani...“
„Lia...“ opravila ju len mierne a takmer láskavo.
Nikdy nemala skutočné kamarátky, nemala možnosť sa veľmi dlho baviť so ženami.
Tie sa jej vyhýbali s rovnakého dôvodu z akého váhala teraz Caren.
„Issah povedala, že chcete vidieť knihu...“
„Áno, rada by som ju videla, ak by to bolo možné... môžeme si ju pozrieť spolu...“
„Dobre...“
Caren si pomaly sadla k nej, bola to nízka, menej výrazná blondínka, no pôsobila veľmi príjemne a vôbec nie hrozivo. Ako obyčajná žena, ktorá má šťastie... to bolo viac než si ktokoľvek môže priať.
Matka s dcérou sedeli vedľa seba v takej zvláštnej harmónií, ktorú ona sledovala takmer až s úctou.
Položila na stôl pomerne hrubú knihu s jemným hnedým lemovaním. A nalistovala ju na časti, kde začínali mená pre chlapcov.
Potom si ju už Lia mohla opatrne prezerať sama. Mien bolo toľko, sama nevedela či by si priala... niektoré z nich aj vyslovila, aby sa ubezpečila o tom, akoby mohli znieť...
Bolo tu jedno, ktoré by sa jej osobne mohlo veľmi páčiť, obzvlášť preto, že Rena by zrejme nahnevalo, keby si ho vybrala.
„Myslím, že toto je veľmi pekné... páči sa vám meno Luke?“
Caren sa chystala niečo odpovedať, no nedostala sa k tomu, zrazu vyskočila zo svojho miesta, takmer sa pritom udrela.
„Mama, to nič... to je len...“
„Poď Issah..“ hlesla Caren rozrušene.
„Mama, to nie je nutné... nemusíme predsa...“
No jej matka ju nepočúvala, ťahala ju preč, zabudla na knihu aj na všetko ostatné.
„To by môjho strýka potešilo viac než by som si prial...“ povedal to, len tak, akoby sa vrátil len z nejakého párhodinového výletu. No on bol preč takmer tri týždne.
Tri týždne bol s ňou, nevedno kde presne.
Nikto jej nevedel povedať ani čo mu sa venovali, no tušila, že nie krúžku šitia ani hre na klavíri.
Čo bolo jedno z tunajších prísloví, ktoré nebolo nutné ani len komentovať.
„Možno si želám, ho potešiť. Môj syn potrebuje aspoň strýka, ktorý by sa mu venoval, ak už jeho otec má zjavne iné plány.“
„Je to náš syn, Lia...“
„Isteže, keď si naňho spomenieš, tak je aj tvoj, ako inak...“
Položila ruky na knihu a zavrela ju. Takmer v ochraňujúcom geste ju držala pri sebe.
Sadol si k nej.
Bol mokrý a na tvári mu opäť pribudla jazva. No mohol len snívať o tom, že mu ju vylieči.
Nemá na to prostriedky a ani náladu.
„A kde je Rey, aj ona ma príde pozdraviť?“
„Nie je tu...“
„Tak to je škoda, lebo by som ju rada opäť videla.“
„Lia.“
„Predpokladám, že aj ty po tejto krátkej návšteve opäť pobežíš za ňou, keď si to zmyslí, že by ťa náhodou mohla potrebovať...“
Všimla si, že aj dosť schudol a nevyzeral práve najlepšie a takýto sa len tak vráti ku nej, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, akoby sa teraz mala ona oňho postarať.