Bojovníčka sily (občasník)

6. kapitola 2

Nemala v úmysle ho vôbec počúvať, chcela byť len sama, priala si, aby si viac nedovolil len tak vstúpiť do jej osobného priestoru. A predpokladala, že najlepšou odpoveďou preňho bude jej meč. No zároveň aj. „Povedal mi o tom aký si podliak a zbabelec...“
Jeho hnev, cítila ho, no priala si mať len tú silu ho dnes skutočne poraziť, dnes nedovoliť, aby nad ňou zvíťazili iné vplyvy.
„Za toto ťa opäť dostanem, Lia... To všetko, čo si povedala budeš musieť odvolať... Ani to, že si za mnou plakala, nebude stačiť na to, aby som sa nad tebou zľutoval...“
„Za tebou? Tak to určite...“ odsekla chladne. Chcela byť tou, ktorá bude udávať tón, tou, ktorej útoku sa bude musieť podriadiť, aj napriek nevýhodám, ktorým čelila.
„Môžeš to popierať, koľko len chceš... ale mne je viac, než jasné, čo potrebuješ...“
„Nič nevieš! Absolútne nič netušíš...“ pokúšala sa dostať z jeho zovretia.
No on jej chytil ruku aj tú druhú, akoby chcel súboj ukončiť ešte skôr než vôbec začal. Vôbec to nebolo jemné zovretie ale dosť to bolelo, viac než predtým, keď ju len zdrapil za ruku. 
„Takto si bojoval aj s ňou, skôr než ťa totálne zničila, všakže.... žena ťa už raz dala dolu, tak by si si mal dávať pozor, aby sa ti to nestalo znovu, ja nebudem k tebe taká láskavá a nenechám ťa ležať v prachu...“ nemala v úmysle mu toho povedať ešte omnoho viac pripomenúť mu to poníženie, otvoriť jeho rany, len aby cítil, ako veľmi bolia všetky tie neviditeľné...
Nemala rada tento spôsob boja, no musela sa podriadiť tomu otáčaniu, ktoré akoby nemala konca a zmieriť sa s tým, že jeden z mečov zrejme poškodí podlahu. A skôr pri ňom šlo o čisto hrubú silu, o fyzickú prevahu než o... čokoľvek iné.
V župane sa jej nebojovalo práve najlepšie, ani on nebol z nanovlákna, neprispôsoboval sa jej pohybom, skôr zavadzal. Plietol sa jej pod nohy, tušila, že takto to nemôže ostať, že si bude musieť nájsť iné miesto na bývanie, miesto, kde sa bude skutočne cítiť v bezpečí.
„Odvolaj to, čo si povedala, kým je ešte čas... Lia...“
„Nič neodvolám... to ty mi za všetko zaplatíš...“
„Len snívaj ďalej, dievčatko...“
Ren to využíval a nútil ju ustupovať, okolo jej hlavy praskal jeho meč, cítila jeho ostrú žiaru tak blízko, snažila sa vymaniť z toho zovretia, nájsť v sebe ten druh surovej sily, ktorým by ho mohla pretlačiť.
Nepotešilo ju, keby ju zasiahol do tváre, netúžila po takých jazvách, dosiaľ si nechala len jednu významnú a aj tá bola takpovediac takmer neviditeľná. Jedna z konfliktu s majstrom, podobná ako tá, ktorú mu vtedy od hnevu spôsobila ona, priam vtedy cítila, ako sa medzi nimi vyčistil vzduch a na druhý deň sa už spolu zhovárali, akoby sa vôbec nič nestalo, sedela pri ňom, počúvala staré príbehy o sithoch a opäť ho uznávala ako tú najvyššiu autoritu, tentoraz to však bolo iné, tentoraz cítila len pohŕdanie a spravodlivý hnev.
Kto mu dal právo len tak si vziať všetko a myslieť si, že sa mu všetci poklonia, akoby bol nejaký neobmedzený vládca. Aj on musí len poslúchať, slúžiť rádu a podriadiť sa pravidlám, nie je nedotknuteľný a od najvyššieho vodcu má teda poriadne ďaleko.
Kým Snoke ho len skúša, on si vyberá stále len horšie a horšie možnosti.
Bolesť na pleci, cítila ju, keď sa jej takmer vymkol z rúk a jeho meč sa zľahka dotkol jej pokožky.
Rozliala sa ako hnev, do ktorého opäť vstúpila, hnev ktorý by sa nedal zastaviť, keby ten prekliaty župan, keby nestúpila na časť neho... keby ju on nepustil práve v tej chvíli, tej preňho správnej chvíli, ktorá spôsobila, že spadla na posteľ.
No vôbec nie príjemným spôsobom. Čiastočne sa udrela o rám, nie tak silno, aby ju to úplne vyradilo z hry, no dostatočne na to, aby nedokázala hneď zareagovať, keď cítila ako jej meč padá, chcela si ho privolať späť, no jeho pohľad ju umlčal.
Chvíľu sa pred ňou rozliehala tma, chvíľu s ňou bojovala a cítila, ako si k nej sadol.
A potom to pocítila, pohladenie na úrovni jej pleca, blízko zranenia, blízko tej červenej čiary, no nie natoľko, aby jej to spôsobilo skutočnú bolesť.
„Nie, je to hlboké zranenie, len povrchové, máš šťastie, že nemám v úmysle spôsobiť ti vážne poškodenie...“ povedal to miernejším tónom, bezpochyby preto, že na nej v podstate sedel, čo ho zrejme uspokojilo natoľko, že bol ochotný... No jeho meč, bol stále pred jej očami. „No budeš sa mi musieť ospravedlniť, budeš ma musieť poprosiť, aby som ťa pustil...“ to jej hovoril, keď sa na ňu dívali tie jeho čierne oči. „Ja čakám, Lia...“
Vedela prečo sa správala tak iracionálne a nelogicky, prečo vôbec dúfala, že by mohol... stalo sa to z jednoduchého dôvodu, lebo cítila, jej telo cítilo, že to čo urobil, že to nie je len hra, akosi nedokázalo upustiť od tej možnosti, že je v rukách osoby, ktorá k nej patrí, ale zároveň aj... jej myseľ kričala, že je to len nejaké šialenstvo, ktorému ešte možno nerozumie, no je to len bohapustá lož... popletenie spôsobené len tomu, že uverila svojim vlastným túžbam. No zároveň vedela, že to nehovorí len tak, že práve teraz dusí v sebe hnev a ovláda sa, že túži potom, aby priznala svoju porážku... kvôli hlúpemu županu, keby ho mal oblečený on, namiesto svojho zvyčajného odevu, nepodarilo by sa mu...
Hlava ju však bolela, bolo ťažké premýšľať, bolo ťažké... chcela si na to skrátka niečo dať... chcela, aby odišiel a nechal ju na pokoji... No nemohla potlačiť svoju vlastnú hrdosť.
„Nič iné ti k tomu nepoviem, len to čo si už počul a môžem to aj zopakovať, ak sa to to nevrylo do pamäte dostatočne...“
Cítila nárast jeho hnevu, čelila tej možnosti, že teraz jej skutočne ublíži, aj keď sa naučila milovať boj a nebáť sa žiadnych zranení, smrti z jeho rúk sa z neznámych príčin bála, akoby mohla toho roztrhnúť viac než jej vlastný život.
Niežeby myslela na tie veci, ktoré no cítila, že sila sa proti tomu stavia, že by toho obaja stratili veľa, teraz keď ju v takomto stave držal on, chápala prečo sila tak veľmi šalie, keď si chcú vzájomne ublížiť... prečo sa v nej takmer vytvárajú neviditeľné trhliny, keď sa ju snažia od seba oddeliť. No v tomto prípade nemôže počúvať silu, lebo je zaslepená tým svetlom, ktoré pozná z majstrovho pôsobenia, no on nie je jej majster, ani priateľ... A zároveň akoby aj on sám bol podvedený svojou vlastnou túžbou, ktorá ho nútila pochybovať o slovách sily a hľadať si cestu k osobe, ktorá bola preňho v podstate len jednou z tých neznámych súkromných predstáv. To všetko cítila, keď ju držal, keď čelila jeho hnevu s pokojom, uzavretá v sebe, v tom všetkom, čo ju majster naučil počas výcviku, napriek všetkému nebol v jej pohľade strach, ale vzdor.
Zdvihol ju tak, prudko až sa musela nadýchnuť, aby... 
Stiahol jej župan z pliec, urobil to prudšie než predtým, keď... cítila opäť to nebezpečné ohrozenie, no jej sila ju k nemu volala, nemohla zniesť to volanie, ktoré pulzovalo celou jej pokožkou...
Cítila ako sa jej hruď prudko zdvíha a klesá, ako ťažko sa jej dýchalo, keď ju náhle zdvihol takýmto spôsobom, uvažovala nad tým, ktoré miesto na jej tele si to odpyká, ktoré bude čeliť zraneniu či... A nerozumela opäť nechápala, prečo ju všetko ťahá k nemu, k osobe, ktorá by sa mohla pokojne stať jej vrahom.
Cítila sa malátne, kvôli... chcela si opäť ľahnúť, no samozrejme bez toho, aby bola v jeho moci... ignorovala to obklopenie silou, ktoré bolo ako liek na všetky zranenia, ktoré ju samú posilňovalo a zároveň jej vzalo niečo, o čom vedela, že to získava on...
Zložil si rukavice, pustil jej ruky a ona chcela, pokúsila sa, niečo urobiť, no jeho myseľ ju opäť varovala, tlak jeho sily jej povolil len minimum pohybu, keď rozviazal aj uzol na jej župane, na jeho spodnej časti, tentoraz pomalšie a jemnejšie.
„Zistím, čo je za tým Lia, prečo mi moja vlastná sila bráni, aby som sa ti pomstil, tak akoby som chcel... Zistím ako to zastaviť a potom ťa predo mnou nič neochráni...“
„Stále iba sľuby, nič viac než...“
Nech bude pred ním akokoľvek odhalená, nevzdá sa, nedopraje mu to potešenie, aby...
Posunul sa, aby jej ho mohol vyzliecť úplne, no tentoraz nohavičky mala aj podväzok v ktorom nosievala meč.
Niežeby jej čokoľvek z toho mohlo skutočne pomôcť, ak by...
„Ale aj tak poznám spôsob, ako ťa potrestať... ako ti ublížiť viac než by ti mohol ublížiť môj meč...“
Cítila ako ho nechal padnúť na zem, nespustený, sledovala ako sa jeho rúčka kotúľa ďalej... ten pohľad ju takmer stál posledné zvyšky síl.
„Nie...“ vyslovila to slovo, aj keď si sila priala opäť, aj keď cítila ten tlak rozpoltenosti, ktorý musel cítiť aj on sám...
„Stále ma chceš, aj napriek tomu, že pôjdem za ňou... nebudeš s tým môcť nič urobiť... budeš sa na to musieť len dívať...“
To si len myslel, Snoke chce, aby tam bola, má tam svoju vlastnú úlohu, o ktorej on nevie, splní ju so všetkou radosťou a dúfa, že Rey ho tam zničí, ak sa to už nepodarilo jej kvôli istým dôvodom, ona by to urobiť mohla, urobí jej tú láskavosť, nebude viac cítiť žiadnu príťažlivosť sily... nebude sa viac obávať svojich vlastných citov.
Priala si nikdy necítiť podobnú bolesť, nikdy nemyslieť, že by bolo nutné... A nebolo nič ľahšie než mu ju oplatiť.
„Ak sa odtiaľ nevrátiš budem tancovať na tvojom hrobe...“ to bolo jedno z tých menej príjemných prísloví z jej rodnej domoviny, ktoré už dávno nemala možnosť použiť.

poznámka: nuž máme za sebou dramatickú časť, dakujem @Aviiore za hviezdičku, potešila ma :D fakt moc.
A samozrejme všetkým, ktorí či už sa ozvú alebo nie tak snáď ich niekedy či už teraz alebo v budúcnosti poteší táto poviedka a spríjemní im deň. Mám aj iné nápady samozrejme aj množstvo rozpracovaných vecí, tak snáď sa mi bude dariť na nich pracovať, pomaly. Teraz ma skrátka najviac baví liaren. a tomione. Niežeby som nemala rada rey, aj ju mám strašne rada, dokonca by som chcela mať viac odvahy, ako ona... ale trochu ma desí aká je krásne dokonalá, niežeby som nechcela byť na jej mieste, keby som bola ff postava, no zrejme by som si vybrala inak než ona... lebo Kylo je teraz zaujímavejší než Skywalker...