Bojovníčka sily (občasník)

9.3 koniec kapitoly

Ren spal veľmi dlho. No prerušovane a dosť nepokojne.
Cítila, že na tom nebol psychicky práve najlepšie a napriek jej snahám sa strhával kvôli každému čo i len nepatrnému pohybu. No aspoň sa snažila, aby ho nič neznepokojovalo natoľko, aby ho ohrozilo liečenie jeho tváre.
Nikdy by si nepomyslela, že ho dokáže milovať aj týmto spôsobom, že sa oňho bude báť, báť sa toho zvláštneho ticha, ktoré ho obklopovalo, tej zvláštnej beznádeje, ktorú sa snažil nedávať najavo.
Nikdy by si nepomyslela, že jej na ňom bude záležať takýmto spôsobom, že sa bude obávať tej možnosti, že by ho mohla stratiť, že by opäť mohol byť jej nepriateľom.
Nevedela čo by ešte preňho mohla urobiť, očividne nemal v úmysle jej toho práve teraz povedať viac, no spomenul, že sa to týkalo muža, ktorého naposledy stretli v bare, že to bola jeho rodina, ktorá zaplatila za isté aktivity, za to, že sa pridal k rebelom. A že to, že ho žiadal, aby odišiel, nebol len výsledok jeho podpichovania, ale varovanie, aby svoju rodinu vzal preč čo najďalej z dosahu prvého rádu. Toľko mu toho vraj ešte dlhoval bol to dlh z minulého života, ktoré tými slovami mal splatiť, no očividne to nestačilo. Neposlúchol ho, aj keď pochopil tú narážku, lebo to bol jeden z spôsobov, akým spolu údajne hovorili aj predtým.
Kvôli jeho zvláštnej nálade bezpochyby pristupovala ku kontrole jeho zranení, viac než nežne a on bol v podstate uvoľnený v jej náručí, aj keď ju stála dosť úsilia ho do takéhoto stavu dostať.
„Už to vyzerá dobre... čoskoro budeš môcť otvoriť obe oči...“ to bola tá potešujúca správa, aspoň jedna.
Venovala mu ďalšie jemné pohladenie, na ktoré reagoval viac než ochotne. No aj tak si zvykala na túto jeho zvláštnu náladu, ako na nový doteraz nepoznaný aspekt jeho osobnosti.
„Lia...“
„Áno, Ren...“
„Ďakujem ti...“
„To je v poriadku... Nemusíš mi ďakovať... “ zamumlala obozretne a takmer sa pritom červenala, že jej ďakuje takým spôsobom, že ju pritom drží za ruku a pritiahol si ju späť do svojho objatia, s ktorého sa opäť nedokázala a ani len nechcela pohnúť. Trest bol v podstate práve teraz aspoň čiastočne odmenou.
Nemala ten dojem, že by bol absolútne neľútostný, aspoň nie teraz, tá jeho ľudská tvár, však bola svojím spôsobom znepokojujúca, možno sa Snoke obával, že ak sa stane otcom, mohla by sa mu vrátiť späť, čo však znamenalo, že bola stále ešte čiastočne v nebezpečenstve, aj napriek tomu, že Ren bol zrejme s jeho poslednou reakciou absolútne spokojný.
Dôverovať majstrovi, to bol vždy základ bez, ktorého sa nedalo pohnúť, no ona bola práve teraz vôbec po prvý raz plná pochybností, plná obáv, že by mohla... predsa len zlyhať a niečím si vyslúžiť ten najhorší trest...
„Lia, chcela by si podpísať ten formulár?“
„Aký presne máš na mysli...“ začala, no keď sa na ňu ešte nejaký čas díval, akoby... skrátka povedal, niečo čo by do istej miery mohlo zniesť dostatočne neromanticky na to, aby sa to týkalo romantickej aj praktickej veci...“
Zhlboka sa nadýchla a on zrejme tiež, no postrehla aj to, že sleduje každú jej reakciu.
„Formulár B59...“ upresnil pevným hlasom, no stále ešte ovládaným niečím, čo nevedela tak celkom...
„Myslíš manželský formulár, Ren?“ tak sa to u nich robievalo, aspoň na planéte odkiaľ pochádzala sa takýmto spôsobom... Vždy sa hovorilo najprv o podpísaní formulára... Tak opatrne, že čo na to povie druhá strana...
Nevedela čo by mala povedať. Ešte pred istým časom by ju niečo podobné dosť pobavilo, danú osobu by zrejme zniesla pod čiernu zem, a takisto tu boli aj iné aspekty, ktoré by mala zvážiť skôr než... na túto otázku odpovie bojovníkovi sily, ktorý ešte nie je pripravený byť bojovníkom sily, no zjavne si neviem kedy naštudoval to, ako sú u nich zaužívané tieto veci...
„Áno, presne ten som mal na mysli...“
Bolo to tak neromantické, a to bolo absolútne v poriadku, teda aspoň u nich, by dievča vskutku očakávalo niečo také a v podstate to paradoxne aj tak vyvolávalo všetky tie ostatné ehm... endorfíny, ale aj... všetko podľa situácie a ona práve teraz nevedela aká situácia by ju mohla viac ... ehm... citovo zasiahnuť niečo také.
„U nás sa to hovorí trochu inak... možno ti pomôže, keď to poviem aj naším spôsobom...“
Tak to by si tiež od neho chcela rada vypočuť. No nevedela či zvládne ten nápor... svojich vlastných pocitov, keď to povie, aj romantickým spôsobom a ona potom už asi... fakt nebude vedieť kým je a kam smeruje.
Prikývla.
A on to skrátka urobil.
S menšou obmenou, no aj tak sa k nej dostali tie slová, tie slová, v podstate tá romantická verzia, typu, či sa chce stať jeho...
Jej myseľ to skrátka prijímala akosi pomaly, no bola z toho totálne vzrušená a absolútne...
No zároveň aj...
Nevedela či vôbec dokáže dýchať alebo myslieť alebo robiť čokoľvek iné než naňho bezmocne hľadieť.
Chce, aby sa stalo jeho ženou. Bezpochyby kvôli dieťaťu, no to je v poriadku, u nich je to jeden z dôvodov, ktoré sa nepovažujú za žiaden prehrešok... iba ak...
„Nemusíš to urobiť, len kvôli dieťaťu, Ren, netrvám na tom, aby... ale ak...“ musela to povedať. Musela si byť istá, že aj ona preňho niečo znamená, že nebude chybou ak mu začne veriť.
Čo povie? Potvrdí jej najhoršie obavy, alebo... skrátka prizná, že ju ľúbi či už bez dieťaťa alebo...
Neodvažovala sa dúfať.
Dieťa nepovažovala za ten správny dôvod, pokiaľ by chýbalo to druhé, mala možnosť vidieť, že dieťa nezabezpečí to, že vzťah bude za každých okolností fungovať, že v istých prípadoch môže byť aj zdrojom zbytočných...
No musí to vedieť, bez ohľadu na bolesť, bez ohľadu na to, čo všetko to pre ňu bude znamenať... musí vedieť či...
„Chcem teba. Bez ohľadu na to, čo všetko sa môže stať. Nerobím to len kvôli dieťaťu, chcem ti dať všetko, chcem, aby si mala všetky práva... Snoke mi podobné veci zakázal, záväzky tohto druhu považuje za priveľmi nebezpečné aj pre osoby na temnej strane... Proti istému druhu spojenia však nič nemá... ako si sa mala možnosť presvedčiť, no ja s tým nateraz nesúhlasím... Nemyslím si, že by som nemal mať nárok, na potvrdenie nášho spojenia... nebudeme sa mu môcť s tým nikdy priznať, bude to jedno z našich spoločných tajomstiev... ak teda... Ak si ma aj ty chceš vziať, Lia...“

Poznámka: stále tá malátnosť ma z toho asi... trafí... no nič, čo myslíte nuž Lia stojí teda pred istou voľbou... ehm... :D Áno alebo nie, čo by ste urobili na jej mieste vy?
ďakujem za hviezdičky, komentáre, aspoň niečo mi na tomto svete robí radosť.