Bojovníčka sily (občasník)

8.3 začiatok

***
Jemne odhrnul jej vlasy z tváre.
„Máme pre  seba zatiaľ len jednu noc...“ to jej Ren pošepkal, keď si ju pritiahol k sebe.
Pomaly a takmer až nežne. Jeho hlas bol zrazu mimoriadne príjemný a ona sa opäť cítila dobre.
„Celú noc?“
„Áno...“
Potešilo ju to viac než očakávala, keďže... ani vo sne by jej nenapadlo, že to napokon povolí.
No znamenalo to, že bude Renovi dôverovať, že jej bude kryť chrbát aj ona jemu pokiaľ by sa ocitli v...
No nebolo to zrejme všetko, lebo pocítila, ako sa jej pokožky dotkol mimoriadne jemný šperk.
„Čo vlastne...“
„Je to takpovediac rodinná záležitosť. Dala mi ho matka, skôr než som... A bolo to to jediné, čo som si vzal zo sebou... Pôvodne patril tajnej manželke môjho starého otca...“
„Neviem, či môžem prijať niečo... je krásny, ale...“
V šperkoch sa veľmi nevyznala, ale tento niesol v sebe niečo mimoriadne príjemné.
Už len na dotyk bol ako...
„Je pre teba... Chcem, aby si ho nosila...“
To bolo zrejme to, čo mu poradil jeho starý otec a vskutku to na ňu malo istý účinok, ktorý sa ani tak veľmi netýkal toho, o aký druh šperku šlo, no páčilo sa jej ako pekne a jemne jej ho zapol, ako sa s ňou takpovediac maznal, keď to...
„Ďakujem...“ zamumlala spokojne a už sa skutočne veľmi tešila na večer, na  to čo si oblečie a na to, aké to bude...
Jej nálada sa vďaka tomu výrazne zmenila k lepšiemu.
A bezpochyby boli príjemné aj jeho bozky, aj jeho pohladenia, po ktorých sa cítila takmer ako kráľovná aj ona.
„Nemusíš mi ďakovať, Lia... rád pre teba urobím aj viac...“ sľuboval jej spôsobom, ktorému nebolo možné odolať.
A ona bola opäť takpovediac v jeho rukách a dokonca sa jej to tak páčilo. Nemohla konať inak len sa podriadiť tomu pocitu, len dovoliť, aby ju celú pohltila istota, že nemôže byť zradená, že bude milovaná, aspoň na istý čas...
Túžila potom, aby bol takýto, aby ona bola dievčaťom, ktoré dokáže...
Jeho bozky boli iné, nežnejšie, dôraznejšie, boli ako niečo mimoriadne jemné no zároveň rozochvievajúce túžbu, ktorú opäť cítila, túžbu po ňom, ktorej sa nedokázala nikdy úplne zriecť, akoby vždy čakala kdesi hlboko na svoju príležitosť.
Na možnosť byť jej súčasťou opäť.
„A čo sa stane potom?“ jemne ho odsunula len natoľko, aby ho mohla ešte chvíľu provokovať.
„Neviem, to záleží len od teba...“
Vrátila sa späť do jeho objatia, bolo zvláštne, že zo všetkého najviac niekedy potrebovala len to.
„A nebudeš to ľutovať?“ šepkala mu, napol ovládaná tým jej novým bezprostredným úsmevom.
„Nie, moja drahá...“
Dovolila mu, aby ju objal okolo pása. Bolo to príjemné, svojím spôsobom jedinečné, že dokázali spolu takto dobre vychádzať.
„A čo ešte by si chcel...“
„Všetko...“ pripomenul jej jednu z tých svojich odpovedí, ktoré pre zmenu dráždili ju.
No nemienila sa nechať vyprovokovať, nie teraz, nie v okamihu, keď...
„Si zlý...“ hlesla potešene.
Mala na to svoje dôvody, keďže jeho ruky sa akosi ochotne pustili do skúmania jej tela.
Plne sa oňho opierala, nadšená tým, čo všetko by mohol s ňou urobiť, keby mali viac času o to viac ju dráždila aj tešila tá možnosť, že si nemôže nateraz dovoliť viac.
„Ako veľmi?“
„Strašne...“
Dodala zadychčane, keď len tak mimochodom prešiel rukou po jej... stehne... no nedotkol sa jej inak než... preto bol zlý, bezpochyby preto, lebo to na ňu začínalo účinkovať a on...
Takmer by naňho vyplazila jazyk, nebyť toho, že... potrebovala predsa len, aby jej veril, aby ju miloval, potrebovala ho cítiť takého, akým bol aj so všetkým tým šialenstvom... Priala si, aby ňou bol absolútne posadnutý, aby bola tou osobou, ktorú nedokáže skutočne spustiť z očí.
Niežeby sa nenašiel aj iný spôsob na to, akoby ho mohla použiť. Skrátka tu bolo toľko možností a ona bola voči nim skutočne otvorená, hlavne teraz, keď to vyzeralo tak, že aspoň na chvíľu, ho bude môcť mať len a len pre seba a nebude viac konfrontovaná so žiadnym iným bojom.
„To je môj zámer, byť zlý, ale dnes nie až tak veľmi...“
Nemohla to vydržať, jeho hlas znel skrátka až príliš... priala si ho počúvať večne, priala si nemyslieť na nič iné než na túžbu, ktorá sa opäť zrodila tak blízko a tak ďaleko od všetkých starostí a obáv.
„A postaráš sa dobre o Liu, keď sa ti zverí do rúk?“
„Postarám sa o ňu lepšie, než by sa o seba postarala ona sama...“
„Lia ťa berie za slovo, no dávaj si pozor aj ona vie byť veľmi zlá...“  mala v úmysle sa nechať nalákať, no zároveň aj...
Opatrne opustila jeho objatie, opäť...
„Potrebujem sa obliecť...“
„To je škoda, že nie vyzliecť...“
Opäť sa smiala.
„Ty si neskutočný a ako sa potom podľa teba niekam dostaneme, predpokladám, že Snoke nebude mať až toľko pochopenia...“
„Máte pravdu, veliteľka, Snoke nemá pochopenie takmer pre nič, čo sa týka zábavy, preto je aj táto zábava takpovediac podmienená istými ústupkami z mojej aj z tvojej strany.“
To bola tá zrejme menej príjemná správa a on jej ju povedal až teraz, keďže sa rozhodla opäť opustiť jeho objatie.
„Stále nemáš v úmysle prezradiť mi, ako funguje to nanovlákno, ktoré ma zrejme mučí viac než...“
„Nie, drahý, to nemôžem urobiť... čo ak to využiješ počas nejakého nášho boja, čo ak budem opäť nahá a ty potom...“
„To vskutku neznie zle. A buď si istá, že to tak či tak zistím, len preto, aby som to... ako ty hovoríš využil... ale ak by si mi s tým chcela pomôcť, nebol by som proti...“
Dúfala len, že nezistil, akoby sa jej mohol zbaviť, to by značne sťažilo jej situáciu.
„No môžeš si sadnúť na posteľ a dívať sa, z diaľky, možno niečo pochytíš...“ zľutovala sa nad ním, keď nasadil jeden z tých výrazov, ktoré uňho ešte možno ani nikdy nevidela, no nemohla mu odolať už teraz.
„Tak čo, Ren? Prijímaš výzvu...“
Mala v úmysle si vziať len šaty z polovičného nanovlákna, no on to nemusel vedieť, nemusel vedieť, že pri tých celých mu to takmer vôbec nepomôže.

poznámka: bože, to je zas život, no nič... nech sú aspoň liaren šťastní, keď už nič iné... Ale aj ja sa budem snažiť. I keď sa mi osud pokúša vziať písanie a ja ho schválne ťahám za rohy, lebo písanie len tak pustiť nechcem... agora je skrátka mrcha, desí ma absolútne všetkým... nikomu to neprajem a to mám terapiu až koncom mesiaca a dovtedy len tie blbé lieky, ktoré no nemám rada, lebo neznášam lieky už odjakživa a hlavne nie takéto... no bez nich by to bolo ešte omnoho horšie, takže radšej mlčím, ďakujem za predchádzajúcu podporu a takisto sa teším aj vopred na akékoľvek prejavy sympatií k mojej poviedke, prepáčte, že v poslednom čase sú to také krátke časti, no najprv ma vyradilo to teplo a teraz sa do mňa púšťa panická porucha na čele s agorou, takže preto len také kúsky... sa mi daria... blbne mi aj žalúdok takže tak... držte palce, nech to všetko vydržím... Dva roky mám agoru, rok sa liečim, takže je to všetko ešte stále na... no veď tušíte, hlavne keď som začala až vtedy, keď som nemohla vyliezť z dverí, no kto by tušil, že niečo také vôbec existuje, som si myslela, že som len v strese, nič viac... Neliečená agora však postupuje ďalej až do ... no proste... je to strach skoro už potom zo všetkého, čo by mohlo vyvolať nevoľnosť... myslím tým úplne z každej blbosti...