Bojovníčka sily (občasník)

17.2

***

„Ak sa ešte raz pokúsiš o útek, Lia.." sklonil sa k nej a pošepol jej," Budem ťa musieť spútať vždy, keď pôjdem von, nenúť ma to urobiť... použijem aj silu, ak to bude nutné..."

Nebola to skutočná vyhrážka, len veľmi jemné varovanie, ktoré si skôr užívala než sa ho bála.

„Budem to musieť opäť urobiť, Ren..."

Pohladkal ju po tvári, spokojne privrela oči a dovolila mu, aby ju zabalil do prikrývky.

Nechcela ujsť z jeho náručia, možno preto sa jej to vôbec nedarilo.

„To si nemyslím..."

„Chcem ti len pomôcť, Ren..."

„Nie, takýmto spôsobom, Lia... už sme o tom hovorili a moja odpoveď bude stále rovnaká..."

Sadol si k nej a dovolil, aby sa k nemu privinula aj keď bol ešte stále veľmi nahnevaný.

„Viem, ale..."

Nechcela od neho odísť, ani od neho ani od svojho syna, nikde jej nebolo tak dobre, ako pri nich, ale...

„Ren, prosím, ešte sa o tom pozhovárajte. Nebude to dlho trvať, ja... mám predsa výcvik a dám na seba pozor, vieš, že..."

„Tvoje miesto je pri mne a pri tvojom synovi... už na to viac nemysli ani sa nepokúšaj viac otvárať túto tému... Nikam nepôjdeš, Lia..."

Jeho ruka jemne pohladila jej prsia, láskavo prešla po jej bruchu, bolo to pohladenie, ktoré bolo predzvesťou...

Jej dych sa zrýchlil, hladkal ju tak, ako to mala rada a vedela k čomu to bude smerovať, vôbec nie k trestu, ktorý...

„Ren..."

„Si moja, Lia, veľmi rád ti to pripomeniem, ak by si na to náhodou zabudla..."

Jeho ruka sa stiahla, akoby snáď podľahol tomu dojmu, že by ju mohol trestať...

„Ren..." vzlykla nespokojne. Chcela, aby sa jej dotkol, chcela to tak veľmi až...

„Prosím ja..."

„Tvoje telo vie čo potrebuješ, tak prečo si myslíš, že by si mohla len tak odísť... len tak ..."

„Prosím, sľúb mi, že sa pokúsime nájsť iné riešenie, sľúb mi, že sa nevzdáš nádeje, že by si sa mohol zbaviť tej bolesti... sľúb mi to, Ren..."

„Nemôžem, Lia..."

„Čo ak sa to zhorší, čo ak to prestane účinkovať úplne a ty... čo bude ak... nedovolím, to nemôžem to dovoliť... ak keby som mala proti tebe bojovať, nedovolím to..."

„Nemysli na to, viem, že na to teraz nechceš myslieť... len pokojne ďalej opakuj moje meno..."

Opatrne a tak láskyplne sa jej dotkol tam. Jeho prsty sa dotkli toho miesta, tak blízko rozkoše, už len preto, že... a jemne sa stretli s...

„Si taká vlhká taká horúca, ten náš malý konflikt ťa tuším skutočne rozpálil..."

„Áno, ale... ja..."

„Jemne..." vzlykla spokojne, aj keď nepredpokladala, že by sa ponáhľal, keď jemne začal masírovať ten citlivý bod.

„Áno, Lia, presne tak... Nikto sa o teba tak dobre nepostará ako ja, nezabúdaj na to..."

„Ren..." hlesla zbavená zmyslov, keď pomaly prešiel k jej obľúbenému a jemnému dráždeniu, ktoré ju podnietilo k tomu, aby sa ho aj ona túžila dotknúť.

S neľútostnou istotou bola vedená k vrcholu, pomaly a takmer nežne sa tomu pocitu odovzdala.

Pomaly a nežne ho bozkávala a aj ona venovala jeho telu všetku starostlivosť, ktorú od nej potrebovalo.

Aj ona ho prijala, tak ako prijal ju, hlboko vo svojom vnútri, spokojná že ju drží v náručí, pohltená rozkošou, ktorá sa vymykala všetkému, čo dokázala cítiť predtým než spoznala jeho objatie.