Bojovníčka sily (občasník)

2. kapitola 3. časť

***
A teraz sa budeš musieť vrátiť k ľudom...
To bola rozhodne tá najťažšia časť jej výcviku. Cítila to aj teraz, keď viedla bojovú poradu.
Keď na ňu hľadeli všetky tie nižšie články vedenia, kapitánka P a takisto aj Kylo Ren. Neprístupný ako vždy vo svojej maske, ostatní takisto povedzme, že chladní a do istej mieri uniformovaní. No ona sa stále nedokázala zmieriť s tým, že je videl inak, že bola pred odhalená až príliš aj napriek tomu, že práve teraz mala na sebe modré šaty s dlhým rukávom, že jej výstrih bol viac než decentný, stále sa cítila, akoby na sebe nemala takmer nič... stále bola zraniteľná...
Byť s ním v jednej miestnosti bolo komplikované samo o sebe, lebo už vedela a pripúšťala tú možnosť, že po ňom túži. No túžba nie je všetko, túžba jej nedá istotu, ktorú potrebuje.
A stále ešte nepoznala jej presné príčiny, majster jej zatiaľ nesprístupnil tú časť svojich poznámok týkajúcich sa bojovníkov sily, musela čakať na jeho súhlas, no čím dlhšie to trvalo, tým viac mala podozrenie, že to chce urobiť asi až vtedy, keď sa definitívne spojí so silou. Nevedela či je pre ňu bezpečné čakať tak dlho, lebo to čo prežívala nebola len obyčajná príťažlivosť, s ktorou by si poradila pomocou meditácie, či inými prostriedkami, ešte nedávno sa pokúsila zbaviť toho napätia použitím, rúk no nestačilo to, priala si, aby tam bol on...
Čo si však z pochopiteľných dôvodov nemohla dovoliť a myslieť na to, počas rozhovoru o zničení základne rebelov, bolo absolútne nevhodné po všetkých stránkach.
No vidieť ho tam, bolo skrátka neúnosné, keď vedela, o tých jeho sľuboch, o tom, čo s ňou plánoval  urobiť, ak sa stane jeho generálom... Nevedela či sa ich má báť alebo po nich túžiť.
A potom všetkom, čo mu povedala... ako sa naposledy vyjadrovala, to vyzeralo, akoby to bola správe ona, kto prehrá, lebo napriek temnote, ktorú dôverne pozná sa zdá, že má srdce, to jediné vysvetľovalo to, ako ho chcela zachrániť aj proti svojmu osobnému presvedčeniu a ako ju teraz bolelo celé telo od toho nepríjemného pádu.
No stále cítila aj teplo tých bozkov, ktoré... v nej prebúdzali inú Liu, tú ktorú sa ona sama radšej bála spoznať.
Nevedela čo by urobila, keby ho skutočne ľúbila, keby jej to napokon nestačilo, no on by...
Láska znamená bolesť, znamená to najhoršie možné utrpenie, aj pre osobu, ktorá patrí k temnej stránke sily, pokiaľ nie je naplnená, pokiaľ nie je uspokojená tá časť z nej, ktorá túži vlastniť a byť súčasťou sveta niekoho iného, tak pevne, že nie je možné ničím narušiť to spojenie.
Urobiť takú chybu v prítomnosti nepriateľa, bolo vydaním sa na milosť a nemilosť nielen smrti ale aj svojej vlastnej potupe.
Musela na to myslieť, keď bol plán útoku už na stole, všetci len zvažovali možné pre a proti. A ona ich nechala o tom voľne diskutovať, až kým sa nezdalo, že sú všetky strany uspokojené a spokojné, aspoň do istej miery sa jej podarilo udržať ten dojem, že pre nich môže byť dobrým generálom, ktorý ich dokáže viesť.
Zatiaľ len ako jeho zástupca, no neskôr... stále tu bola tá možnosť, že by mohla byť tou, ktorá prevezme všetku moc len a len na seba, tá jej časť, ktorá potom túžila sa z toho tešila. Z toho, že získa niečo viac než dočasné prímerie, že ju budú všetci uznávať a báť sa jej.
„A čo urobíte, generálka Lia, ak prehliadnu náš plán, ak sa všetko uprostred zvrtne a oni budí tí, ktorí vás dostanú do úzkych?“ to bola tá rana, ktorú jej napokon Kylo Ren uštedril.
„Stať sa môže čokoľvek, aj tie najlepšie plány môžu zlyhať, to predsa veľmi dobre viete, veliteľ... no spolieham sa na vás, že budete mojou podporou, že na mňa dohliadnete, aby som neurobila chybu...“ mohla si dovoliť mu to povedať, lebo on bol oficiálne jej učiteľom a očakávalo sa, že budú plne spolupracovať na všetkom, do čoho sa pustia.
Potešenie, to cítila z jeho sily, keď to vyslovila, keď pripustila tú možnosť, že on ako skúsenejší by jej mohol... Prichádzalo to z jeho sily a ona to vnímala ako odmenu za prejav dobrej vôle. No zmierila by sa aj s jeho hnevom, ak by to znamenalo, že bude pred ním ochránená aj pred sebou...
Vstal zo svojho miesta a pristúpil k nej.
„Samozrejme, že nedopustím, aby sme premárnili takú príležitosť... A vskutku sa rád postarám o vašu podporu, no nezabudnite, že v tomto prípade hlavná miera zodpovednosti spočíva len a len na vás...“
Prikývla.
„Nezabudnem na to, pane...“ hrala  sa na poslušnú študentku, na tom nebolo nič zlé, ak si to budú všetci myslieť.
Stále ešte zneistená jeho blízkosťou. Celé jej telo aj proti jej vôli chcelo, aby... proti vôli jej rozumu, ktorí tvrdošijne trval na tom, že to nie je dobrý nápad, že to ona bude zranená a nebude môcť... Prišiel čas to ukončiť skôr než sa všetko ešte viac skomplikuje.
„To je všetko, na dnes sme skončili... môžete odísť za svojimi povinnosťami...“ ukončila schôdzu, skôr než mal možnosť jej ešte viac zavariť. Samozrejme, že jej plán mal isté trhliny a ktorý ich asi tak nemá, v podstate je to aj tak v konečnom dôsledku viac improvizácia než... všetko možné sa ešte na mieste môže zmeniť... Plán je len hrubý náčrt toho, čo by sa malo ideálne udiať.
Všetci ako na povel postupne odišli, okrem neho... a bolesti, ktorú stále cítila od chrbta.
Nemala čas sa poriadne doliečiť a až teraz vnímala následky svojho pádu silnejšie než predtým...
Sklonil sa tak blízko k nej, až mala pocit, akoby chcel, no stále mal masku, skrýval sa za tým chladom, ktorému ona sama nerozumela, lebo bola vždy vedená k inému druhu obrany pred svetom.
„Ak sa podrobíš mojej vôli, môžeš získať viac, než len moju podporu...“ prečo to povedal? Prečo ju niečím takým pokúša, ako môže len tak... nedávno predsa hovoril o tom, že je absolútne nevhodná... ešte pred pár hodinami by ju najradšej a teraz... myslí len tým, čo má poniže pása, to bola teda zmena, bezpochyby tu nemal dostatok rozptýlenia a ona nevedela či mu ho chce poskytnúť.
„Pane, ja neviem...“ hľadala ďalšiu možnosť na únik, no on ju chytil za ruku. Cítila to, nemohla sa ani len pohnúť, lakeť ju znovu začal páliť, keď sa jeho ruka pevne zovrela okolo jej...
„Nestačilo ti to, však... nebolo to dosť dobré na to, aby si zabudla na...“
Hovoril to, akoby vedel o tom, čo sa pokúšala robiť, akoby to mala napísané v tvári, ktorá jej takpovediac až horela.
„Lepšie si stráž svoje myšlienky... alebo možno ani nie... Možno bude stačiť, keď... sa ich zdržíš pred nepriateľmi... “
Obrátila sa k nemu, musela to urobiť. Jednoducho nedokázala urobiť žiaden iný pohyb, aj keď vedela, že by mala. Srdce jej prudko tĺklo, bola stratená bezbranná, absolútne vyvedená z miery, to sa jej nestalo, nikdy predtým v takej podobe, vždy len cítila, že existuje ako neúplná osoba odkedy jej bolo pripomenuté, že nie je nič viac než... nepodarok... než niečo, čo by nemalo existovať, lebo sila ktorou disponuje je zlá, lebo nedokáže cítiť svetlo aj keď sa o to snažila, lebo jediné svetlo je to, čo k nej prichádza ako zrkadlenie svetla od tých iných, že dokáže byť milá a priateľská, no nemôže nikdy zabudnúť na tie pohľady, ktoré ju odsúdili, že nikdy nedostane z mysle ten pocit, že oni sú viac a ona bude vždy musieť bojovať, aby im dokázala, že to tak nie je...
Mal masku, aj ona bola chránená pred jeho pohľadom, predtým aby videla, aký má naňho dočasne svoj vplyv. Iný druh vplyvu než...
Protiútok, to bola jediná obrana, ktorú poznala, ktorá bola vždy účinná proti zneisteniu.
„Aj vy si na ne dávajte pozor, veliteľ, ani z vašej strany necítim tú istú ľahostajnosť ako na začiatku... Pamätáte si predsa, že ste to boli vy, kto ma odstrčil a nie naopak...“ to bolelo nie kvôli nemu z iných dôvodov, on by tomu mohol rozumieť no nevedela, či bude chcieť, či dovolí, aby... Musí mu ukázať, že to nestačí na to, aby stratila pôdu pod nohami, že to ako ju videl jej nezabráni pokračovať v boji, že ju teraz už možno ani nič nemôže zastaviť, keď jej prehra bude tak či tak aj jej víťazstvom.
„Nemám rada polovičné dohody, ak budete odo mňa chcieť niečo viac, budem vás potrebovať celého... v tomto zmysle nerobím kompromisy... Viete vy vôbec čo to znamená, Kylo Ren... teraz si myslíte, že získate všetko len tak, že budete môcť ísť za svojím druhým cieľom, keď ten jeden padne, no takto to nefunguje, ja to nikdy nedovolím, bez ohľadu na všetko ostatné, vždy budem chrániť hlavne seba...“
Naposledy mu toho sľúbila viac než by bolo vhodné, na to už očividne zabudol, bolo nutné mu to pripomenúť, aby vedel, čo riskuje, nech tá túžba znamenala čokoľvek, to čo mu povedala, bola pravda, ona sa nehrala také hry, nemala ich v povahe ani predtým ani teraz, vždy chcela všetko, vždy dúfala, že to získa bez ohľadu na čokoľvek iné.
„Takže ty chceš viac? Chceš všetko? Aj to, aby som sa ti venoval aj inak než v posteli?“
„Áno, iste povedala som predsa, že sa mi páčite, veliteľ, to už niečo znamená, nemyslite si, že také veci hovorím každému len tak na počkanie...“ bola si istá, že odmietne, že to pochopí ako záťaž, ktorou by si zbytočne skomplikoval svoje vlastné plány, už to priam cítila, tú zmenu v jeho sile, to ako ju púšťa a dáva jej tú formu slobody, ktorá... by ju zbavila akéhokoľvek nátlaku z jeho strany. Naposledy to medzi nimi bol len mierový rozhovor nič viac, neznamená to, že by aj on chcel, vedela čo povedal Snokovi, vyjadril sa veľmi jasne, čo skutočne obdivovala, lebo nevedela či by dokázala byť voči nemu až natoľko otvorená.
Ako sa brániť proti tomu, že ho chce, že pre ňu jeho spoločnosť nebude trestom? Ako ďalej myslieť na to, že by jej mohol týmto spôsobom ublížiť, keď mu otvorenie povie, že ho chce, za istých podmienok, samozrejme a nielen tak, akoby to chcel urobiť on. Tak či tak nemôže vyhrať, nemôže mať nad ňou ten druh moci.