Bojovníčka sily (občasník)

15.1

„Kto sa opovážil ti tak veľmi ublížiť, Ren?“
Opýtala sa ho obklopená pocitmi, ktoré ju zaplavili, keď videla poznačenie, ktoré utrpel.
Znenávidela by ju, ak by to skutočne urobila ona.
„Jej spojenci, takzvaní červení ľudia... spriahla sa s nimi, aby ma dostala do pasce... povedzme, že oni nemali zásady, ktoré údajne vyznáva ona, povedzme, že toho vedia viac, než by bolo vhodné... vedia toho toľko, že by mali byť zničení...“
Tunajší obyvatelia rozhodne neboli príjemní, generálka mala s nimi údajne podpísaní nejakí pakt, no vzhľadom na to, čo používali bolo viac než jasné, že je to len núdzové riešenie.
„Pomstíme sa im za to spoločne... keď príde ten správny čas...“ sľúbila mu, keď sa oňho veľmi jemne a ohľaduplne starala.
„Len môj meč a ten tvoj... a všetko ostatné zanikne...“
Páčil sa jej jeho pohľad, keď hovorila o deštrukcii tohto druhu. „To teba by sa mali báť, moja milovaná Lia...“
„Veru áno, no čo sa dá robiť, keď vyzerám tak bezbranne, človek sa tým nechá ľahko oklamať...“
Stalo sa to len preto, lebo zavrela dvere v sklade, keď tam bola aj ona, spanikárila a silou ju o ne pritlačila, bol z toho doslova incident, ktorý sa niesol celou základňou a zmenil sa akosi na jej priamy útok aj keď to bolo úplne inak, no očividne tým stúpol aj strach z nej. Preto sa s Renom radšej uchýlila do ich postele, aby sa nemusela práve teraz dívať na to, ako si ju všetci zdesene obzerajú.
Neublížila jej, len sa bránila proti prípadným komplikáciám.
„Áno, drahá, isteže áno...“
Šepkal jej Ren medzi ďalšími a ďalšími bozkami.
Bolo to príjemné, nechať sa ním len tak rozmaznávať. A nemyslieť na nič iné...
Okrem spoločných plánov, ktoré ich zdá sa mohli spojiť viac než všetko ostatné.
Viac než, ten prvý náznak kriku, ktorý zasiahol do jej mysle. „Nepatrí sem. Ona sa odvážila, ona urobila... nepatrí sem... nech odídu, nech odídu...“
Akýsi krik zasiahol do jej vedomia, tak náhle, ako...
Cítila, ako ju Ren objal pevnejšie.
„Zabijem ju, ak ešte raz otvorí ústa...“ vedela, kde jej jej meč, vedela, čo všetko môže urobiť, ak ju bude provokovať, ak si bude myslieť, že ten jediný incident využije proti nej.
„Zabijeme ju spoločne, pomaly...“
Renove slová tentoraz podnecovali jej vlastné túžby. A ona bola skutočne pripravená vstať.
No ten hlas utíchol, pod vplyvom ďalšieho, pod vplyvom niečoho, čo zmiernilo jej hnev.
Nechcela sa pohnúť s Renovho náručia, bolo ťažké sa hýbať, no podobné prejavy, ju mohli veľmi ľahko...

Poznámka: aj dôstojníčka bude fakt super, uvidíte... :D vrelo odporúčam.