Bojovníčka sily (občasník)

5. kapitola 1

romantika a akcia :D

Západ slnka nad planétou, aspoň tak by dal nazvať ten úkaz, ktorý mali možnosť vidieť, keď sa šli prejsť, pod zámienkou kontroly vonkajších priestorov.
Lia cítila nepokoj, obzvlášť preto, že kým sa tak stalo, odobrala si krv a nechala urobiť analýzu, chcela si byť istá, že vtom víne nebolo nič mimoriadne.
A medzitým bola len dievčaťom, ktoré si užívalo jeden z tých príjemnejších dní.
Kylo Ren bol bez masky a pre zmenu sa nesprával zle, čo nebolo uňho zvykom, pomaly sa prechádzali a zhovárali.
„Skutočne je mi ľúto, že som sa vtedy nechcel stať tvojím kamarátom, no bol som veľmi tvrdohlavý a pokúšal som sa robiť presný opak toho, o čo ma žiadal otec... No určite som mal vtedy ísť s vami... zrejme by to bolo zaujímavejšie, než som si pôvodne myslel..."
To jej povedal, keď došli až k lesíku, ich inšpekcia bola zatiaľ veľmi sľubná, aspoň čo sa týkalo toho, čomu sa venovali oni dvaja a nie až tak podmienkam, ktoré tu boli teraz vytvorené.
Prešli ďalej na otvorené priestranstvo k jazierku, obklopenému nízkou vegetáciou.
Jeho hladina bola čistá, cítila prúdenie sily, ktorá akoby si aj tu našla svoje miesto.
Na planéte bolo teraz leto, keďže zima sa naposledy zrejme neosvedčila. No dnes bol jeden z tých pomerne príjemnejších vonkajších dní.
„Možno by si bol prekvapený čoho všetkého som bola schopná už vtedy..." nedala sa Lia len tak ľahko vyviesť z miery.
No pocítila spokojnosť, keď ju zo zadu objal, keď cítila jeho silu blízko tej svojej.
Nemalo by jej byť tak dobre, nemala by sa s ním cítiť tak uvoľnene, ako so svojím priateľom, ktorého si vždy priala mať. Bola však spokojná natoľko, že mu vtom vôbec nebránila. Zdalo sa jej, akoby po prvý raz bola skutočne šťastná, že je s ňou... akoby všetky tie zábrany a boje, boli aspoň nateraz vzdialené...
Majster bol pre ňu dôležitý, no bol skôr otcom a autoritou, bol skôr osobou, s ktorou mohla síce hovoriť takmer o všetkom, ale vždy sa bála aj toho, že v jeho očiach zlyhá. To ostatné čo nemohla získať, mu nikdy akosi celkom neodpustila, lebo vedela, že tá svetlá strana jeho sily by upokojila jej vlastnú temnotu.
Teraz to necítila, teraz bola s niekým, kto jej možno mohol rozumieť, ak by boli... Ak by dokázal, ak by si skutočne prial byť jej priateľom... a zabudnúť na všetky podmienky či iné... dohody, ktoré by mohli všetko razom zničiť... vedela to, že sú isté veci, ktoré ani ona nedokáže len tak ľahko prijať... Tak ľahko ako on prijímal smrť...
A pripadalo jej zvláštne, že dokáže hovoriť o Hanovi takým spôsobom, aj keď on bol tým, kto ho... akoby sa naňho už nehneval, akoby jeho smrť stačila na to, aby sa cítil lepšie, to už nebolo dôležité, no nevedela ako sa má k tomu postaviť, ona by sa zrejme na rodičov hnevala, aj keby... Pre ňu bolo zabíjanie iné, ona bola vychovaná tak, aby sa k tomu stavala ako k vážnej veci, ktorá zanechá hlboké stopy. Nehovorila nikdy o osobách, ktorým vzala život, keď sa už raz pre to rozhodla, nikdy viac ich nespomenula, nikdy viac sa nedotkla tých pretrhnutých častí sily, ktoré vyvolal ich odchod jej rukou.
Necítila sa tak ani s Aidenom, s ním o sile hovorila len veľmi málo, lebo vždy zmenil tému, keď sa pokúsila opísať mu aké to je, absolovať výcvik, žiť na sithskej filozifii no mať zakázané prestať byť v podstate človekom. Nedovoliť sile, aby ju ovládla, ale ovládať silu. Preňho to bolo v podstate to isté, akoby mu ani len trochu nezáležalo na tom, čo sila môže znamenať pre nich oboch, že aj on, aj keď ju necíti tak ako ona je ňou ovplyvňovaný.
„Zhovárala si sa niekedy aj s mojou matkou?"
„Nuž nie, trochu som sa jej bála... cítila som z nej silu a nevedela som či tá moja bude stačiť... či to ako sa rozhodla žiť tiež nie je cestou... či to nie je jednoduchšie ako trápiť sa s výcvikom..." istý čas bola skôr schopná len pozorovania, skôr len sústredená na úlohy, ktoré jej majster dal, a potom keď sa jej otvoril celý svet cítila sa, akoby sa v ňom mala utopiť. Toľko toho zrazu bolo, toľko pocitov, ľudí, chutí, vôňí... toľko nástrah...
„Aj ja som sa s ňou bál niekedy hovoriť, bál som sa, že zistí, že nie som taký za akého ma považuje... a neskôr už bolo neskoro... ona je teraz generálka Organa..."
No ani to zrejme nestačilo na to, aby ju vymazal tak ľahko ako... Cítila to, akoby sa niečo zmenilo v jej sile, keď o nej hovoril. Jej rodičia Lii pripadali rovnakí, cítila sa rovnako, keď o nich uvažovala a on si zrejme neuvedomoval, že k matke by si ešte svoju cestu mohol nájsť, že ona by mu zrejme odpustila aj to čo urobil, lebo to matky zvyčajne robievajú... Aspoň tie, ktoré milujú svoje deti...
No nesnažila sa mu to povedať týmto spôsobom, nechcela, aby si myslel, že sa ho snaží prinútiť k tomu, aby tú myšlienku prijal. Cítila, že by tým prekročila hranicu, ktorá by ich mohla rozdeliť.
Tak len mlčala, len si dovolila nezaujať k tomu žiadne stanovisko.
Pomaly ju pustil a obrátili sa, akoby sa chytali ísť späť, skutočne už bolo nutné ... to urobiť...
Náhly rozruch prichádzajúci zo základne upútal ich pozornosť, zdalo sa, akoby ju preťal pás svetla, akési preťaženie, ktoré mohlo znamenať len to, že hlavná zbraň sa prehrieva... že sa na nej vyskytla nečakaná porucha... A časť energie unikla do zeme, roztrhla priestor.
Cítila ako ju Ren strhol ďalej dozadu, obaja museli skočiť do jazierka, čo bolo pre ňu obzvlášť nepríjemné.... Kdesi vzdialene zachytila pálenie, ktoré by ju zasiahlo, nebyť toho, že tentoraz to bol on, kto ju chránil pred... možnými dôsledkami, no stále bola trochu otrasená z toho nepríjemného prekvapenia. A vydržať tam, kým plamene... Snažila sa hlavne udržať na hladine a nedať najavo žiadne obavy s... no bolo to súčasť toho odstrčenia, otec ju vtedy odstrčil rovno do vody... preto sa teraz celá triasla a snažila sa dýchať...
Menšie požiare sa zasiahli aj okolie stanice, začuli poplach, pobiehanie trooperov hasenie...
Nebolo bezpečné sa tam vrátiť, hlavne nie teraz... keď im plamene dočasne zatvorili cestu.
***

„Kto vám teraz nariadil testovať zbraň?" opýtal sa Ren dôstojníka, ktorý mal službu. Jedného z nižšie postavených členov Snokovej armády. Zbraň ešte nebola vôbec zrelá na testy.
Ešte nebola ani zďaleka pripravená ani na rozbitie malého asteroidu.
„Prečo mlčíte, čo si snáď myslíte, že... vám budem tolerovať... že vás to zachráni pred..." už zdvíhal ruku do istej pozície, ktorá znamenala, že dotyčná osoba si užije mučenie.
„Pane... mrzí ma to..."
Ten nešťastný prevenilec toho mal okamžite toho dosť, obklopoval ho len strach a silné obavy, že bude veľmi rýchlo nahradený.
„Netestovali sme zbraň, pane... no spúšťacia sekvencia zrazu..."
Už sa k nim blížila aj kapitánka Phasma. Tá jediná mohla tomu mužovi zachrániť krk, lebo som si bola istá, že ak ho nezabije Kylo Ren tak ona určite, keby nebola strhnutá na bok, zrejme by nestihla zareagovať, mohol sa jej tým veľmi ľahko zbaviť, možno Renovi nakoniec na nej záležalo viac než si myslela.
„Pane, madam, ste v poriadku? Vyzerá to, akoby sa niekto nabúral do nášho systému... Ten signál sa však veľmi rýchlo stratil, nestihli sme ho vystopovať... Nemohli sme nič urobiť len... No podarilo sa nám zachytiť vlečným lúčom akúsi menšiu loď... možno povstaleckú..."
„Áno, kapitánka... sme v poriadku..." odpovedal jej Lia o niečo pokojnejšie než mala povôdne v úmysle. „Ale tá loď... boli to... teda..."
„A posádka, máte ich?" prerušil ju Ren, stále ešte neskončil so svojím podriadeným, ten už pomaly padal k jeho nohám. Zrejme ho netrápilo, že za to nenesie skutočnú vinu.
„Loď bola bez posádky, pane... bol to len akýsi vysielač... tá druhá, z ktorej skutočne prichádzali problémy, prešla na rýchlosť svetla hneď ako došlo k výbuchu..."

poznámka: ďakujem za hlasovanie, Aviiore, potešilo ma to a som rada, že sa ti páči aj Lia, teda dúfam, že sa páči aj ostatným čitateľom. Nateraz sme v tej takpovediac romantickej časti, zatiaľ :D