Bojovníčka sily (občasník)

7. kapitola 2

***
„Amelia...“
Keď sa otočila, zrazu stála pred ňou a ona nevedela, čo by jej mala povedať.
A nebola jedinou osobou, ktorá sa k nej zrazu priblížila.
Si ako moja dcéra, Lia... svetlo vo mne ťa chce chrániť, ale temnota... ťa potrebuje pripraviť na možnosť, že by si mohla... spomenula si na slová svojho majstra, na to zrejme jediné skutočné a pravdivé vyznanie v jej živote, keď pred ňou stál aj Ren.
Nepýtal sa jej na to, čo tu robí, vyzeral, takpovediac nie práve najlepšie, jeho odev aj výraz tváre svedčili o tom, že má za sebou dosť drsný boj. No práve teraz cítila jeho ruku, jeden druh toho zvláštneho objatia, ktoré...
„Toto je moja študentka, tá ktorú som si vybral, nemôžeš ju nijak ovplyvniť a nemôžeš zmeniť to, čo sa stalo... toto je teraz môj život...“ to jediné povedal skôr než...
Ich obklopili trooperi, ktorí sa k nej vrátili. Skôr než ona ustúpila k tým svojim. Ren jej to dovolil, bola to predsa jeho matka, nech už to bolo medzi nimi akokoľvek zložité.
A takisto aj tí jeho, zrejme očakávali ďalšie rozkazy.
„Čo to má znamenať?“
„Chcel som, aby to vedela, aby pochopila, kam patrím...“
„Áno, ale... povedal si predsa, že...“
„Ani ty si mi nepovedala všetko, nepovedala si mi, že sem za mnou prídeš...“
„Nemohla som...Najvyššie rozkazy ma viazali mlčanlivosťou...  “ “
„Ani ja, potreboval som sa s ňou opäť stretnúť, aby som pochopil, čo skutočne...“
Neverila mu.
Nemohla len tak uveriť, že by... Ponúkali sa jej iné vysvetlenia.
„Ľúbim ťa, Lia... snáď si si nemyslela, že by som ťa len tak dokázal opustiť, kvôli osobe, ktorá sa stala mojím smrteľným nepriateľom...“
Nerozumela tomu o čo mu ide, prečo teraz zrazu hovorí také veci, ktoré sú pre ňu absolútne mätúce.
Prečo to hovorí pred ich divíziou, ktorá ich pozorne počúvala. A toto neboli slová určené pre ich tenké uši.
„Veliteľ Ren... toto je naposledy, čo... neuvedomujete si kde sa nachádzame a čo...“
„Viem veľmi dobre, kde sa nachádzame Lia... nemyslím si, že máme dôvod niečo tajiť...“
„Ale...“
Obrátil svoju pozornosť k Trooperom.
„Tu sme skončili...“ bez toho, aby stiahol ruku z jej... skrátka bola absolútne vedľa už len preto, že to zrazu len tak urobil, no tušila že na to má dôvody, ktoré nepotrebuje poznať.
„Rozkaz, pane...“
No nech si nemyslí, že tým to skončilo, že mu opäť na to len tak skočí... Jeho matka ju už aj tak pozná, možno lepšie než on sám, nič neznamená, že podporuje tú fámu, že sú... v podstate ani nevedela čím vlastne teraz sú, aj keď to on prejavil práve teraz tak oficiálne, čo sa jej však vôbec nezdalo.
„Čo ste vlastne urobili, veliteľ Ren?“
„To sa dozvieš, už čoskoro...“ pošepol jej, skôr než sa nalodili.
Trval na tom, aby šla s ním a ona sa pred troopermi s ním rozhodne nemohla naťahovať.
No aj tak nebola úplne spokojná s tým, už si takmer zvykla na myšlienku, že sa ho tak či tak zbaví a Ren zrazu pôsobil tak pokojne, tak vyrovnane, akoby ho vôbec netrápilo, že...
To, že jej prejavoval priazeň pred vojakmi bolo každopádne nebezpečné pre ňu aj pre...
„O čo ti ide?“
Pýtala sa ho znovu, keď sedeli na miestach im pridelených a nechali nižšie zložky riadiť loď.
„Žeby Snoke nejakým spôsobom... zasiahol aj do tohto, že by to nebola len náhoda, že práve teraz Ren zmenil farbu len tak, aj keď bolo očividné, že... Myslieť na to, bolo nepríjemné, priala si skôr vyhnúť sa podobným úvahám.
„Všetko dopadlo nad očakávania, vskutku to vyšlo tak, ako sme si naplánovali, čo sa nestáva až tak často, všakže?“
„Áno, ale...“
Kylo Ren sa k nej len opäť takmer až dôverne naklonil.
„Všetko čo teraz chcem je vyzliecť ti tieto šaty a... osláviť naše víťazstvo, tak ako sa patrí...“
Len dúfala, že nikto nepočúva, že sú všetci zaujatí plnením rozkazov.
Vyzlieť jej šaty, z nanovlákna, tak na to si ešte počká, neprezradí mu ako sa to robí, ani keby sa jej opäť vyhrážal a nemá v úmysle s ním ísť do postele a nič oslavovať.
Aspoň nie, kým nepochopí, ak vôbec pochopí, čo sa to práve stalo a prečo mala teraz pocit, akoby skôr prehrala než...
„Kylo...“ skúsila to s jeho prvým menom, znelo to dosť zvláštne, no zrejme by ho viac nahnevalo, keby ho nazvala Benom, ale ona už s ním začala strácať trpezlivosť.
„Neskúšaj moju trpezlivosť aj ja som len človek... som len človek, ktorý potrebuje...“
„Viem presne čo potrebuješ...“ prerušil ju stále tým zvláštnym tónom, ktorý ju len utvrdil v tom, že sa buď zbláznil on, alebo ona.
„Ak sa so mnou zahrávaš, vieš kde skončí môj nový meč... predpokladám, že to tušíš a nie je nutné to zdôrazňovať...“
„Stretol som sa s ním...“ povedal len tak mimochodom, akoby o nič nešlo, no v jeho očiach bola smrť.
„O čom to...“
„Bolo to naše posledné stretnutie, ak vieš na čo myslím a ja som vedel, bol som si istý kam sa chcem vrátiť a čo je pre mňa dôležité, keď sa ho dotkol môj meč...“
„O kom to...“
„Hovoril o tebe, akoby si mu patrila, akoby si myslel, že ťa pokojne môže získať späť kedykoľvek si zmyslí...“
„Kto...“
Jej podozrenia sa potvrdili, od toho útoku, mala pocit, že to bol on, kto dokázal urobiť niečo také...
„Budeš naňho myslieť aj teraz, keď je už mŕtvy?“
Aiden.
Pochopila, že hovoril o ňom, že on sa musel pridať, po svojom odchode zrejme...
Na ich stranu ho dostať nikdy nemohla, samozrejme si zvolil tú...
„Pochopil som čo sa môže stať, ak ťa spustím z očí...“