Bojovníčka sily (občasník)

10. kapitola začiatok

To bola otázka, ktorá ju skutočne veľmi potrápila, už len preto, lebo túžila, ale aj...
Ešte nedávno to bolo medzi nimi veľmi zlé, a to vôbec nepreháňala, ešte nedávno sa jej vyhrážal, že pôjde za Rey, len preto, aby jej spôsobil utrpenie...
Ešte nedávno sa jej predsa chcel zbaviť a ona by mala teraz ... Čo ak jej opäť spôsobí bolesť, ktorá...
„Ren, ja...“
Nevedela čo by mu mala povedať, ako zabrániť tomu, aby...
Podarilo sa mu otvoriť aj to druhé oko a teraz sa na ňu díval obomi, cítila blízkosť jeho sily, jeho čakanie, ktoré bolo zdrojom napätia... ktoré jeho silu takmer zafarbilo opäť do temnoty.
Až do poslednej chvíle ani ona sama nevedela čo povie, či bude môcť alebo skôr...
„Áno, Ren chcem si ťa vziať...“
Zrazu to bolo vonku. Zrazu si uvedomila, že to povedala, že verí tomu, že... a skutočne si myslí, že on dokáže...
„Ale chcem ti pripomenúť, že také veci beriem vážne, že to nie je žiadna hra a ponesieš všetky následky, ak sa mi pokúsiš ublížiť tým, čo si...“
„Beriem na vedomie, veliteľka... no neobávajte sa, tak ľahko sa ma nezbavíte...“
„Ren...“
„Myslím to vážne, všetko čo som povedal, Lia...“
„Ja tiež, takže si dávaj pozor, aby si...“ ešte raz mu pohrozila a on, chytil jej ruku a pobozkal ju.
Cítila ako po jej tele prešlo to dobre známe, no zároveň aj iné príjemné chvenie.
„Ren, ty...“
„Povedala si, že ma nepustíš a ja ani nechcem, aby si ma pustila... takto je nám predsa dobre...“
Priala si cítiť len jeho láskavosť, priala si skutočne veriť tomu, že všetko čo povedal myslel vážne, že bude pre ňu tou dôležitou osobou, o ktorej si myslela, že ju možno ani len nestretne, aspoň nie v tomto živote.
No už raz si ho predsa označila za svojho, už raz to urobila a on... to prijal... ako niečo samozrejmé, ako niečo čo mu môže dať len jeho vlastná rodina...
No keď svoju ruku odtiahla uvedomila si, že bol veľmi šikovný a že už má na ruke aj prsteň.
Zrejme ho nebude môcť nosiť, aspoň nie tu, no patril jej a v posteli jej rozhodne pristal viac než...
„Tak ty si sa ešte niekde stihol zastaviť, alebo...“
„Mám svoje tajomstvá to vieš, nemôžem ti všetko len tak prezradiť...“ doberal si ju, aspoň trochu a ona sa len usmievala.
„A čo máte v pláne teraz môj budúci tajný manžel...“ pošepkala mu provokatívne.
„Nuž neviem, všetko to závisí takpovediac aj od vás budúca tajná manželka...“
Sklonil sa k nej, bližšie a ona... vedela si veľmi dobre predstaviť, čo by ju tak asi potešilo.
No ozval sa... poplach.
Niečo ako pripomienka, že ešte ani zďaleka nie sú... a takisto sa im zrazu vrátili aj všetky právomoci, keď bola ich prítomnosť na mostíku zrazu viac než žiadaná.
Ďalší útok rebelov.
Tak to znelo viac než otravne, hlavne teraz o to viac bola pripravená im ukázať s kým majú tú česť.
No takisto sa aj bála, že čo ak aj ona...čo ak Ren začne opäť váhať a oni ostanú sami...
Tá myšlienka bola neznesiteľná ako... cítila, že by roztrhala jej srdce na kusy, že by vyzeralo horšie ako to jazierko, ktoré ešte stále nebolo v poriadku, po tom poslednom útoku.
„Drž sa ďalej...“ to jej povedal Ren, keď vstal a bezpochyby tak ako ona aj on hľadal svoj meč.
„Budem sa snažiť, pane, no nič vám nemôžem sľúbiť...“
„Nie, Lia, myslel som to vážne... neriskuj, ak to bude nevyhnutné spoliehaj sa hlavne na moju pomoc...“  znelo to takmer ako jeden z tých vážnych príkazov.
Zrejme však prišiel čas, aby generál a veliteľ ukázali či dokážu spolupracovať aj napriek sťaženým podmienkam a trestom.
***
Neuveriteľné.
Ďalší pokus o zničenie stanice, akoby sa tí rebeli nikdy nepoučili, že aj tak to pre nich nebude nič viac než strata času, ak...
A hlavne samovražda, keďže už ukončili zabezpečenie a ... tie ich stíhačky boli práve teraz také smiešne, ako ... skrátka nemohla uveriť tomu, že sa dopustili takého prešľapu, iba žeby... chceli niečo viac než...
Nemala z toho dobrý pocit, niečo očividne nebolo v poriadku.
Kdesi v sile, akoby bola štrbina cez ktorú unikala všetka nádej... cítila, že sa stane niečo, čo...
A potom zrazu nastal ten výbuch a tma... Pamätala si na lietanie akýchsi úlomkov, na to, že nespadla, lebo niekto ju zachytil a potom už len... tma a akýsi zvláštny, no nejasný pocit, že sa vzďaľuje...
A potom tu bol zrazu hlas, ktorý, ženský hlas, ktorý... „Ako s ním mohla?“ Bol taký mladý, prísny a ona ... nechcela len tak otvoriť oči, nechcela sa len tak...
Ren?
Kde je Ren a kde sú všetci?
Prečo to vybuchlo, ako to mohlo vybuchnúť, keď...
„Je tehotná... to dieťa bude mojím vnukom, Ben nie je až taký zlý, ako si myslíš... cítila si predsa, ako beznádej mu spôsobilo, keď sa nám ju podarilo... Beznádej a bolesť...“
„On nie je schopný... niečo také nedokáže, chce si len vziať všetko, čo...“ hádal sa ten druhý hlas.
Dotkla sa svojho brucha, jemne pomaly skúmala to pulzovanie života, drobné a takmer nepatrné, no stále ešte... a uvedomila si, že má na ruke ten prsteň, že si ho zabudla zložiť, no stále ešte nedokázala otvoriť oči.
„Rey má pravdu, je to netvor... Nebude s nami chcieť vyjednávať, generálka Organa...“
„Ja s ním nebudem vyjednávať, Finn, chcem, aby sa vrátil späť...“
„S tým nepochodíte, nikdy na niečo také... zabil otca, aby...“
„Kvôli svojej rodine príde...“
„Len preto, aby nás mohol všetkých zabiť, ak...“
Otvorila oči, no nič nevidela. Len tmu.