Bojovníčka sily (občasník)

1. kapitola 2

Napriek tomu, že si nič nepamätala, cítila zodpovednosť za jej život, cítila ako jej sila hovorí, že k sebe patria, že ak by ju zradila, samej sebe by nedokázala odpustiť.

Aj ona sa poddala niečomu veľmi blízkemu spánku, cítila sa v bezpečí, viac než kedykoľvek predtým. Viac než vtedy, aj keď to podľa nich bolo dávno, no pre ňu to bola ešte takmer prítomnosť, splnila tie náročné misie a dostala sa na základňu.

Bola to pre ňu veľká skúška, aj keď vtedy sa snažila pôsobiť, akoby o nič nešlo, velenie však nikdy nebolo úplne ľahkou záležitosťou.

***

Spala zrejme až príliš dlho, cítila to tak a bolo to viditeľné aj na tých hodinách s dátumom, ktoré... takpovediac potvrdzovali verziu jej nepriateľa.

Skutočne zrejme prešlo toľko času, stále sa z toho ešte spamätávala, keď... Zdravotníčka tu už zrejme musela byť, všimla si, že niekto urobil ďalšie skeny, no nechali ich spať, čo ju vôbec neznepokojovalo, ale aj tak by sa s ňou rada pozhovárala.

Aspoň hlava ju už tak nebolela, ako predtým, no aj tak nemala vôbec chuť sa pohnúť, jej dcéra pri nej spala tak pokojne.

Strážila ju a chránila vo svojom náručí.

Netúžila práve teraz po ničom inom... Jej mysle sa však dotklo podozrenie, že ak sa spojila s nepriateľom, ak to Lia, ktorú ešte nepoznala skutočne urobila, možno to bolo preto, lebo ho nedokázala poraziť.

To ju však neuspokojovalo ani trochu.

Jej nepokoj, ten ktorý nemohla zastaviť, s určitou jemnosťou napokon prebudil dieťa v jej náručí.

„Mami, už sa cítiš lepšie?"

„Uvidíme..."

Cítila ako sa malá trochu posunula, no zrejme ani jej sa nechcelo opustiť ten pocit bezstarostnosti a nádeje, ktorý...

„Dlho sme spali?"

„Asi veľmi dlho, moja..."

„Nie si hladná, mami?"

„Nie, vôbec, ale ty zrejme, áno..."

Malá sa tvárila, akoby jej chcela oponovať, zrejme už len preto, aby...

„Postarám sa o to, aby ..."

Hľadala jeden z tých ... po stlačení by mal niekto prísť a... ešte sa necítila úplne silná na to, aby stála na nohách, no nemohla predsa nechať svoju dcéru o hlade.

***

Selma ju zbežne informovala o tom, čo sa s ňou stalo, nebola tým nadšená, lebo to vyzeralo tak, že chránila jedno zo svojich detí a pritom došlo k tej tentoraz sa dá povedať, že nehode, ktorá však mala isté nepríjemné následky.

Nebude to jednoduchý, proces, to jej bolo povedané a podľa skenov, to bolo viac než jasné...

No necítila sa kvôli tomu nateraz ohrozene, vedela len to, že nechce nič viac len mať pri sebe svoju dcéru, než sa trochu zotaviť z toho počiatočného šoku.

Všetko ostatné a všetci ostatní môžu pokojne počkať. Nateraz dala príkaz, aby ich nikto nerušil... nebola pripravená na žiadny rozruch a zbytočné otázky.

No už aspoň vedela meno svojej dcéry, na to jediné sa Selmy ešte opýtala, aby malá nebola znepokojená tým, že si naňho nespomína, aby jej to neublížilo... aj napriek tomu, že chápala, že jej mama nie je v poriadku, určite by jej to nepadlo dobre...

Nateraz bola v stabilizovanom stave, dostávala lieky a celkovo sa dalo povedať, že okrem menších problémov... spojených s jej momentálnym stavom, nemala žiadne ďalšie komplikácie.

Ak sa za komplikáciu dalo považovať to, že bola pripravená ostať v nemocničnej časti čo najdlhšie. A nikam sa až tak veľmi neponáhľala.

Keď o tom veľa premýšľala, bolela ju hlava, tak sa o to zatiaľ ani veľmi nepokúšala. Mala nariadené byť v pokoji, priveľmi sa nezaťažovať vonkajším svetom a snažiť sa oddychovať.

To posledné bolo dosť ťažké, lebo na to nebola navyknutá a svojím spôsobom ju to dráždilo, no prítomnosť jej dcérky, bola pre ňu silou, ktorú potrebovala na to, aby prekonala tie prvé dni, totálneho prázdna...

Dosť často bola ospalá a keď, opäť zaspala, zrazu pri nej Aimee skrátka nebola, aj keď tu už mala pripravenú svoju posteľ aj hračky, ktoré...

„Aimee..."

Vstala a opatrne zamierila von z izby.

Šlo jej to ešte ťažko, zvykala si na to, že opäť stojí na nohách, zatiaľ skôr mala za sebou kratšie trasy po izbe.

Ešte jej nebolo dovolené chodiť po vonku.

„Kde si moja? Kam si mi zmizla?"

Cítila to.

Silu, ktorá bola ako...

Keď zavrela oči, cítila, že pochádza od nej, že je s ňou zvláštnym spôsobom spätá, no nešla ďalej...

„Len som bola chvíľku vonku, mami... prepáč, nechcela som, aby si sa bála..." Aimee už bola opäť na chodbe.

V rukách držala svoju bábiku, o ktorej hovorila, že je jej úplne najobľúbenejšia.

„To je v poriadku, moja, ale vždy mi radšej povedz, keď niekam ideš... ja..." bála sa, že jej ju už nevrátia, kvôli tej nehode, že si budú myslieť, že by nebola schopná sa o ňu postarať...

„Poviem, mami...

ale ty si tak pekne spala, nechcela som ťa budiť..."

„Môžeš ma pokojne zobudiť, moja..."

„Dobre, mami..."

Aimee jej dovolila, aby ju chytila za ruku.

Cítila sa stále trochu slabá, ale bolo to už ...

„Mami, chceš si radšej sadnúť..."

„Nie, to je v poriadku, uvidíš, čoskoro už budeme chodievať von spolu..."

Aimee sa usmiala.

„Aj sa hrať?"

„Áno, budeme sa aj hrať..."