Bojovníčka sily (občasník)

17. kapitola 1

Uložila malého.

Porozprávala mu jeden z tých príbehov, tých takmer až rozprávkových, ktoré poznala od svojho majstra, jeden z tých prvých príbehov, ktoré jej majster rozprával, keď chcel, aby začala prijímať silu ako niečo pozitívne.

„Princ vystrel ruku a dotkol sa jej, cítil to šťastie, ktoré znamenalo, že má nádej, novú nádej, že princezná Sila ho bude vždy sprevádzať..."

To boli posledné slová, s ktorými Luke zaspával, dívala sa na jeho pokojnú tvár, ukladala si do svojej mysle jeden z tých pokojných okamihov, kedy spojenie medzi nimi rástlo.

Potom za sebou potichu zavrela dvere a vrátila sa do obývačky.

Ren stál pri jednom z vysokých okien.

Obrátený chrbtom k nej v pozícií, ktorú veľmi dobre poznala a už vedela, čo znamená.

„Kylo..." oslovila ho menom, akoby chcela, aby pochopil, že...

„Páči sa mu tu, Lia..." priznal vôbec po prvý raz, keď sa vrátila do jeho objatia.

„Aj mne, je to zvláštne, cítim sa tu ako doma aj keď nás tu všetci úplne neprijímajú, zrazu sa to stalo a ja si neviem predstaviť, ako sa budem môcť rozlúčiť..."

„Nemusíme to urobiť, presvedčím Snoka, aby..."

„No sú tu aj iné dôvody, ktoré hovoria v prospech nášho odchodu..."

Jemne rozviazal pás na jej župane, privinul sa k nej bližšie, cítila teplo jeho tela, tak blízko pri sebe, jej bojovník sily mal všetko čo potrebovala, všetko po čom túžila, bol jej životom... no zároveň aj...

„Mal si opäť bolesti, ak áno, vieš, že... Snoke má teraz k dispozícii majstrove poznámky... odtiaľto sa k nim nemôžeme dostať..." sérum nateraz nepôsobilo dobre, jeho telo sa proti nemu začalo brániť, nebolo kompletné, niečo dôležité v ňom chýbalo.

No nikde nenašla odpovede, ktoré potrebovala, tušila, že sú presne tam, kde ich odmieta hľadať.

„Musíme niečo urobiť, nemôžeme to nechať len tak..."

„Zaslúžim si tú bolesť, Lia..." opäť to povedal. „Neváhal som nikdy, keď som mal bolesti vystaviť iných a ani teraz by som nezaváhal, ak by to bolo nutné... no už vás viac neohrozím, nie kvôli svojmu vlastnému pohodliu, tie bolesti ma nezabijú... sérum čiastočne pôsobí..."

„To nestačí, vieš, že..." to, čo povedal bola pravda, ale ona si nepriala vidieť ho trpieť takýmto spôsobom. Nedokázala to. Možno to bola slabosť, za ktorú by sa jej mohol vysmiať no ...

„Nie, Lia, zakazujem ti o tom čo i len premýšľať..."

„Možno je aj iný spôsob, možno nájdem kópiu u nás... majster možno myslel aj na to, že by..."

Jeho pohladenie bolo ako nádej, no pevnosť jeho objatia, jej pripomenulo čo všetko dokáže aj v takomto stave.

„Ak mi to dovolíš, pokúsim sa nájsť... viem, že niekto tu musí ostať, ty nie si zvyknutý na klímu na mojej planéte, teraz by to zhoršilo tvoj stav, no ja by som mohla... postaral by si sa o Luka, kým..."

„Nie, Lia, ani to neprichádza do úvahy, nikdy ti to nedovolím... ostaneš tu pri svojom synovi, nebudeš kvôli mne riskovať..."

„Ren, prosím..."

„Nie, Lia..." zopakoval dôrazne. „Na dnes toho už bolo viac než dosť. Ty a Luke ste najdôležitejší, to čo sa deje so mnou... nie je podstatné... Veľmi ťa potrestám, ak sa rozhodneš ma v tomto nerešpektovať, je to rozkaz, Lia, rozkaz od tvojho nadriadeného..."

poznámka: Myslíte si, že Lia poslúchne, alebo sa mu aj tak pokúsi pomôcť?