Bojovníčka sily (občasník)

1. kap 3 (kniha II)

Zavrela oči a videla svet.

Svet, ktorý poznala kedysi dávno, svet, ktorý bol pre ňu všetkým, keď...

No trvalo to len krátko, tak krátko ako dotyk tej sily, ktorý pominul tak rýchlo, akoby...

Ak niečo urobíte nesiete za to zodpovednosť, možno ľutujete, možno sa trápite pre tú jednu jedinú chybu, ktorá...

Všetko čo pred sebou videla však...

Nič z toho však nemohlo byť skutočnou chybou...

Keď ich otvorila všetka neistota bola späť, cítila to, keď vstala zo svojho miesta, keď vstala, aby šla ďalej.

Aby sa o to aspoň pokúsila, ak už...

Svet bol zrazu plný slabosti, ktorej nerozumela, keď zrazu cítila, ako...

Keď sa všetko okolo nej uzatváralo, všetky hlasy, zvuky aj vône...

Keď prebudenie sa bolo ako výstup na vysokú horu, ako prenasledovanie seba samej...

Videla všetko dobre, až príliš dobre...

Cítila všetko silnejšie než kedykoľvek predtým...

Tak dlho ako to len dokázala, tak dlho ako len dokázala bojovať...

Selma sedela pri nej, bola bledá, znepokojená, zblízka sa jej črty práve teraz zdali rozmazané.

„Lia..."

Práve teraz nechcela počuť svoje meno, z nejakého dôvodu to skrátka nedokázala spracovať.

„Čo sa stalo?"

„Skolabovala si..."

„Malo to nejakú konkrétnu príčinu..."

„Nie, to si nemyslím, asi len celková vyčerpanosť..."

„Veď predsa nič nerobím, nič čo by..."

„Nehnevaj sa, ničím sa netráp, len si oddýchni... prešla som si tvoj testy, urobila som nové... všetko je zdá sa v poriadku, no je to na teba zrejme veľa, veľa nového, čo nestíhaš spracovať..."

„Tá sila... cítila som tú silu, ktorá sa chcela dostať ku mne... Vieš, čo to bolo, Selma?"

Zdravotníčka to zrejme vedela, ale odmietla jej na to odpovedať. Aspoň nie celkom...

„Nebolo to nič zlé, no možno ťa to aj tak vyviedlo z miery, nateraz máš nariadený len pokoj a ... ešte si pospi, ak je to možné..."

Chcela to urobiť, skutočne si nevedela predstaviť, čo iné by ... zdalo sa jej, že na nič nemá energiu, že je absolútne...

„Neviem či dokážem zaspať, práve teraz nedokážem prestať premýšľať, no nie je tam nič, nič čoho by som sa mohla zachytiť..."

„Teraz nad tým nepremýšľaj, pokús sa o to... "

Prikývla.

Opäť zavrela oči, dovolila spánku bez snov, aby ju ovládol, dovolila samej sebe všetko nechať...

***

Posadila sa.

Zjedla všetko, čo jej priniesli, ale aj tak...

Niečo chýbalo, no nevedela si spomenúť, čo...

„Selma, moje poškodenie je vážnejšie než sme si mysleli, však?"

Opýtala sa, keď svoju zdravotníčku opäť videla prichádzať, keď jej opäť urobila ranné testy.

„Nie, to by som nepovedala, no ani by som to nezľahčovala... myseľ je ako vieš zložitá, doteraz sa nám nepodarilo preskúmať všetky aspekty..."

To nebolo nič nové, stále sa objavilo niečo, čo prístroje nemohli tak celkom vysvetliť a hlavne čo sa týkalo tých, ktorí...

Práve teraz však nemala chuť siahať do niektorých zo svojich vedomostí a svojím spôsobom ju znepokojilo, že si nepamätá veľa nového čo by si relatívne mala, predpokladala, že sa ďalej venovala štúdiu aj keď o liečenie ako také nikdy nemala až taký záujem ako o boj... teraz sa jej však zdalo, akoby sa všetko zmenilo, akoby...zrazu...

„A čo tie najnovšie skeny, sú dobré alebo? Nechcela si mi ich ani len ukázať, ale ja..."

„Nie sú až také zlé, ako som si myslela, no teraz sa tým nezaťažuj, teraz ich tak či tak nemôžeš objektívne zhodnotiť..."

Pomaly prikývla. Skutočne by to zrejme nedokázala, aspoň nie bez sĺz, ale prečo... netušila kde sa v nej vzala tá citlivosť, ktorá by... tá citlivosť, ktorú nedokázala pochopiť ani prijať... je predsa bojovníčka, vždy predsa bola pripravená a vedená k tomu, aby sa nenechala len tak ľahko...

„Teraz vyriešiš pár krátkych úloh, nič zložité, len jednu alebo dve... no ak by si cítila bolesť hlavy alebo akékoľvek nepohodlie tak prestaneme..."

„Dobre..."

Selma si k nej sadla a rozložila akési farebné kocky.

***

Cítila sa už trochu lepšie, keď jej výsledky v cvičení neboli až také zlé, ako... dokázala zoradiť kocky podľa inštrukcií, dokázala aj nájsť tú chýbajúcu, ktorú Selma odobrala, keď jej prikázala, aby zavrela oči.

Keď sa popoludní potom ako dostala pomerne dobrý obed a trochu sa prešla po izbe, smerom k oknu, zdravotníčka vrátila, položila jej otázku, po ktorej žena opäť mierne zbledla...

„Môžem už ísť? Tie testy boli predsa dobré ja, rada by som sa vrátila domov..."

„Ešte by som bola rada, keby si tu ostala..."

„To je škoda, je tam taký pokoj a ticho, bývam tam teraz už len ja..."

Zamyslela sa.

Bola to skutočne pravda, že niekde býva sama alebo?

Nebola si istá, nespomínala si celkom presne.

„Kde presne je tvoj domov, Lia, vieš mi to povedať?"

Premýšľala, len veľmi opatrne, akoby sa zľahka dotýkala niečoho, čo nebolo ochotné...

Usmiala sa.

„Predtým som zvykla hovorievať, že môj domov je všade, všade v prírode, ktorá ma obklopovala, na všetkých miestach, kde som bola v bezpečí, aj teraz si to myslím, môj domov je všade... je všade... kde sa cítim dobre..." zopakovala sebaisto.