Bojovníčka sily (občasník)

8. 1 pokračovanie

Nemala  v úmysle sa úplne podriadiť jeho hre, no vedela čo všetko je v stávke, už len tým, že...
Sadla si späť na posteľ, unikla z jeho objatia, no stále bola ešte takmer nahá a vystavená takpovediac na obdiv tým jeho očiam, ktoré si priala nenávidieť, no nemohla.
Cítila len túžbu nadviazať s ním spojenie.
„Pozrieme si spolu niečo? Predpokladám, že aj ty občas sleduješ...“ nevedela ako si vysvetlí jej pozvanie.
Klimatizácia sa každopádne spustila a jej sa už dýchalo omnoho lepšie, aspoň to bol dôvod na to, aby bola k nemu milšia než... Obliekla si červenú košieľku a pohodlne sa usadila.
Pochopila, že dnes už toho zrejme viac neprečíta a nateraz jej to ani len neprekážalo.
„Filmy? Isteže nemám na to veľa času, ale niekedy si doprajem ten luxus...“
Posadil sa k nej.
„Filmy? Isteže nemám na to veľa času, ale niekedy si doprajem ten luxus...“
Posadil sa k nej.
A nechal ju spustiť na svojom displeji inú sekvenciu, jednoducho len chytila nejaké najbližšie vysielanie.
Chcela sa nechať prekvapiť.
A vskutku sa aj jedného prekvapenia dočkala, pobozkal ju na odhalené plece, len jemne.
Usmiala sa.
Takýto sa jej páčil tiež, aj bez tej zvyčajnej temnoty.
„Chodievaš niekedy aj von?“
„Myslíš zabaviť sa?“
„Áno, niečo také...“
„Dlho som na to nemal príležitosť, Snoke so mnou naposledy nebol veľmi spokojný a predtým som mal povinnosti čo sa týkalo velenia, ale Ben von chodieval...“
„Tak to mal šťastie, mňa majster skoro nikam pustiť nechcel...“ posťažovala sa nespokojne.
posťažovala sa nespokojne.
A nechala sa od neho objať.
Niečo sa na tej obrazovke objavilo... Bola to jedna z tých totálnych šialeností, ktoré vôbec nedávajú zmysel.
No jej to stačilo, lebo viac než film vnímala jeho.
„To musíme napraviť... niekam ma unesieš alebo ja teba...“
„Samozrejme veliteľka, v tom vám rád vyhoviem...“
Uťahoval si z nej, to od neho nebolo veľmi pekné, alebo možno...
Veliteľka.
To znelo tak dobre, keby ju tak skutočne niekedy volal, nuž ... páčilo by sa jej to viac než by bola ochotná pripustiť.
„Len my dvaja... žiadne povinnosti, žiadne rekonštrukcie a vojenské ťaženia...“
„Absolútna utópia.“
Sakra.
Opäť ju dokázal rozosmiať niečím, čo by ani za normálnych okolností nebolo smiešne, keby to nevyslovil spôsobom, akoby...
Možno je Ren aj absolútne normálny, keď sa mu chce, to bolo jedno z tých príjemnejších zistení.
Objal ju tentoraz okolo pása. Trochu pevnejšie, no jej sa to páčilo. Páčil sa jej aj zvuk jeho smiechu. Bolo zvláštne ho počuť, ako... Nebývalo to často ak vôbec...
„Ale ako sa zbavíme Snoka? Ako ho presvedčíme, aby nás pustil...“
„To nechaj na mňa, ja už viem, čo mám urobiť, aby bol voči nám zhovievavý...“
„Rozkaz, veliteľ...“ oplatila mu oslovenie aj ona.
Chcela sa s ním práve teraz len kamarátiť, opäť zistiť aký je to pocit, opäť byť šťastná.
Pobozkal ju na krk, pocítila teplo, priala si, aby to nebolo také, aby jej nebolo tak dobre, keď sa ocitne v jeho rukách, aby v ňom nedokázala vidieť aj mladého muža, ktorým v podstate stále bol, aby sa radšej bála toho, že by jej skutočne mohol ublížiť tak ako jej to opäť sľúbil.
„Takto sa mi páčiš, Ren, vieš o tom...“
„Aj ty mne...  hlavne takto...“ pošepol jej dôverne  a ona cítila ako...
Nevedela celkom presne pomenovať, čo sa jej dotklo, tak hlboko ako nič iné, keď ju takto držal, keď sa s ním mohla len bezstarostne smiať, pripadala si mladá a spokojná, s tým kým je.
S nikým sa ešte takto nebavila ani s ... no hovoriť o mŕtvych by mala len v dobrom.
Svojím spôsobom ju fascinovalo to, čo je Ren schopný urobiť kvôli nej aj keď podobnú láskavosť by mu neoplatila. Aspoň pokiaľ by nešlo o rozkaz zhora, nemala v úmysle si vziať naraz priveľké sústo.
To lákavé teplo sa opäť dotklo jej tela, keď jeho bozk zasiahol aj jej pery. Keď jej ukázal svoju skúsenosť a ona sa snažila nemyslieť, len sa odovzdať tomu okamihu, len cítiť aké je to, dotknúť sa...

Ďakujem za hviezdičky drahé čitateľky, ľúbim vás :D Nech vás sprevádza sila, mňa sprevádza malátnosť asi od antidepresív alebo od toho že som spadla... koleno mám modré... spadla som v kúpeľni bol to des... lebo tam bola voda a ja som si nevšimla, že ... no veď-viete...  mám to ja ale šťastie, že? Preto je to také krátke, no musím sa trochu šetriť... zabilo ma aj to teplo ako ste to prežili? A to nás čaká ďalšia vlna...