Bojovníčka sily (občasník)

9.2

Dovolili jej vrátiť sa späť hore. Do izieb, ktoré teraz zdieľali spolu v trakte A. Po dvoch dňoch strávených takpovediac v izolácii to pre ňu bolo ako vyslobodenie, skončiť opäť vo svojej posteli.
Mohla samozrejme pokojne utiecť trooperom, no predpokladala, že by to celú situáciu ešte viac zhoršilo a nemala v úmysle sa tentoraz rozhodnúť bez toho, aby nezistila čo sa stalo s Renom. Každopádne mu nedovolili ju vidieť, čo ju znepokojilo a ani to, že už bola späť v ich spojených izbách, úplne sa nezbavila toho druhu znepokojenia.
Vlasy mala ešte mokré a bola napol zabalená do uteráka, keď jej srdce napokon poskočilo od radosti hlavne kvôli tomu, že Ren opäť stál pred ňou. Živý a zdravý aj keď s jedným nemilým darčekom. Nová jazva pretínala jeho tvár, bola väčšia než tá predchádzajúca a takisto sa čiastočne dotýkala oka. Vyzeral tak trochu ako pirát, a ona z neho kvôli tomu akosi nedokázala spustiť oči.
„Bol si dlho preč, už som si myslela, že Snoke... Ale tá jazva..."
„Si v poriadku?" opýtal sa Ren spôsobom, z ktorého by ju zamrazilo, keby nezačala veriť tomu, že jej nechce ublížiť.
„Áno, som ale..."
Tentoraz to bol on, kto inicioval ich objatie, držal ju pevne a ona sa k nemu práve teraz takpovediac ochotne túlila, aj keď jej osuška spadla a ona bola takpovediac úplne odhalená v jeho pevnom objatí. Cítila ako sa látka jeho odevu dotýka jej jemnej pokožky. Čo spôsobilo, že cítila istý druh nepohodlia, ktorý však bol plne vykompenzovaný láskavým dotykom jeho rúk.
„Čo tá jazva... To Snoke..." síce nevedela, akoby sa mu to mohlo na diaľku podariť, no možno si ho medzitým zavolal k sebe, nové informácie nemala, lebo aj keď to napokon nevydržala a kládla otázky, trooperi odmietali odpovedať.
„Nie, on nie... Povedzme, že mi zveril istú úlohu, ktorej výsledkom je aj toto menšie zranenie..."
Nuž v tomto prípade nemala chuť s ním úplne súhlasiť, nebolo vôbec až také nepatrné, ale skôr...
Keď sa jemne posunula tak, aby sa mohla dotknúť jeho tváre, cítila že bolesť prevyšuje...
No nemohla s tým nič urobiť, aspoň nie NB technológiou, tú práve teraz nesmela používať, aspoň nie tie ktoré boli zverené rádu, ale mala pri sebe tie svoje a mienila ich použiť, keď cítila, ako sa mykol, po jej dotyku, opäť aj na úrovni sily... Nielen na tej fyzickej to bolo zranenie, ktoré ho zasiahlo viac než bolo...
„Musel si ublížiť niekomu na kom ti záleží?" položila tú otázku aj keď...
„Áno, bola to cena za náš pokojný život, za to, aby Snoke uznal, že dokážem bojovať aj keď budem rozptýlený svojimi novými povinnosťami... že sa nebudem báť od teba odísť..."
„To ma mrzí, Ren... nechcela som, aby si...musel... Neostaneš takto, postarám sa o to, aby sa ti tvár vyliečila... opäť... ak to budeš chcieť... " nepýtala sa ho na to, o koho šlo, nemohla ... chcela len, aby sa cítil lepšie, aj keď jeho výraz svedčil o tom, že ... svetlá strana sily mu opäť spôsobuje utrpenie.
„Dôležité je hlavne to, že tebe ani nášmu dieťaťu sa nič nestalo, že Snoke sa zmieril s naším rozhodnutím."
Pobozkala ho, opatrne, nežne, takmer akoby po prvý raz spoznávala tento druh bozku spolu s ním. Odovzdal sa mu, tak ako sa ona odovzdala jeho objatiu.
Potom ho chytila za ruku a odviedla k posteli. Prehodila si na seba len košieľku, keď zložil hlavu do jej lona a ona opatrne otvorila šperk, ktorý nosievala na svojej ruke.
„Nenechal si sa vôbec ošetriť..."
„Ponáhľal som sa..."
Nechala Nb technológiu druhého radu pracovať a zakryla jeho zranenie neviditeľným obväzom.
„Som rada, že si opäť pri mne... bolo mi za tebou smutno a bála som sa, o teba..."
„Nechcel som odísť bez toho, aby si nevedela, či..."
Ďalej ho jemne hladkala.
„To je v poriadku, oddýchni si, Ren..."
Bol zničený, videla to v jeho tvári, aj v jeho očiach, akoby bol vystavený jednej z tých najhorších skúšok.
Čiastočne si priala, aby jej nehovoril také veci, lebo mala chuť ho... skrátka nevedel si ani predstaviť, aký bol neodolateľný, keď začal s niečím takým... to ona ním bola práve teraz posadnutá viac než vôbec bolo možné...
„Keby sa niekto dostal k vám, tak ako som to ja musel urobiť tej rodine... keby to niekto urobil, neviem čo by...."
„Nikto sa k nám nedostane... To nedovolím..." ubezpečovala ho o tom, že sa bude brániť, ak to bude nevyhnutné, že použije všetko, aby nikto neublížil ani jej ani ich dieťaťu.
Ren teraz patril takisto do kategórie osôb, za ktoré by sa postavila, ak by náhodou k niečomu takému došlo. Aj on teraz patril k jej blízkym ľudom.
Mykol sa, keď sa pokúsila vstať v jeho pohľade sa mihlo niečo, čo v nej vyvolalo ďalší takmer až nebezpečný náznak nehy.

„Len pokoj, hneď som pri tebe..." ubezpečovala ho hlasom, ktorý si práve teraz vyhradila len preňho.

Pomaly prikývol a opäť zavrel oko, to druhé bolo takpovediac... nuž potrebovalo ešte chvíľu času...

Napila sa vody a vrátila sa späť k nemu. Klesla do vankúšov absolútne vyčerpaná, aj keď neurobila takmer nič, keďže velenie teraz nebolo v jej rukách, Snoke im ešte nevrátil zvyčajné právomoci, no celý ten stres spôsobený ich neistým osudom zrejme stačil na to, aby sa tak cítila.