Bojovníčka sily (občasník)

2. kapitola 3 (kniha II)

"Ak sa budeš nabudúce dlhší čas vonku hrať s nejakým chlapcom, budeš mi to musieť povedať vopred, hlavne keď on už má šestnásť a..."
"Áno, otec... prepáč mi to, už sa to viac nestane..."
Počula ako to dievča, ktoré mohlo mať približne dvanásť rokov, povedalo mužovi v čiernom odeve... Keď ju uvideli, obaja akoby...
Kývla im na pozdrav a šla ďalej.
Stále na ňu len hľadeli, ako... ten muž bol veľmi pekný, páčil by sa jej, keby... aj keď čiastočne poznačený niečím čo...
Dievča bolo už malou slečnou, bolo jeho dcérou no nepodobalo sa naňho aj keď...
Nemala v úmysle sa pri nich zastaviť, nie teraz, bola to po dlhšom čase jej prvá samostatná prechádzka, nechcela sa do ničoho pliesť...
Nie tak ako naposledy, keď ošetrila toho pekného chlapca, keď k nemu takmer niečo cítila, no jej myseľ jej neposkytla žiadne odpovede.
Šla ďalej, všetci ju zdravili, všetci sa k nej obracali, akoby tu bola nejakou vyššou inštanciou, no necítila sa tak, bola stratená, bola znepokojená.
Škoda, že nemôžete byť tu, že všetky moje spomienky sa teraz už viažu hlavne k nášmu spoločnému životu, škoda, že si nepamätám, čo ste mi povedali, keď sme sa lúčili... škoda, že neviem či toto bol život, ktorý by ste...
Nemohla však dostať odpovede od osoby, ktorá by...
Ďalšie dievčatko, videla ako smeruje k nej... marilo sa jej, že ju pozná, že ju pozná viac než tých ostatných, ale predsa...
"Neboj sa..."
"Ja sa nebojím, to ty by si mohla..." vzala ju na ruky, cítila jej vôňu...
A videla aj ako to staršie dievča a jej otec, ako sa držia v úzadí, no stále ju pozorujú.
Pobozkala malú do vlasov. Voňali ako niečo blízke, ako niečo čo... cítila na krku jej slzy...
"Nikto ti neublíži, máme ťa radi, veľmi ťa ľúbime..." malá jej to opakovala stále dookola a ona tomu verila, verila všetkému čo...
Snažila sa spomenúť si na jej meno, no bolo preč a nevedela či si ho chce opäť pamätať, aby nesklamala tie úprimné oči... Mala by si ich pamätať, mala by urobiť všetko, aby si tie oči... dokázala opäť vybaviť... boli tak...
A bol tu aj ten muž, dívala sa naňho, cítila jeho smútok, keď... ten zvláštny druh smútku, keď túžil k nej pristúpiť, no obával sa, že ... jej reakcia nebude taká ako...
"Pokúsim sa nebáť, moja malá, pokúsim sa nebáť... ten muž... to je... on je..."
"Môj otec..." pomohla jej maličká, akoby snáď a opatrne sa jej držala...
"Je smutný ale... to nie je všetko čím je..."
"Máš pravdu..." povedala malá, no nepokračovala, zrejme jej to nebolo dovolené... zrejme to aj tak...
"Bude spokojný ak mu ťa odniesiem, všakže... možno ho znepokojuje, že..."
Cítila ako sa na ňu to dieťa pozrelo, ako v jej očiach bola... "Nie, to nie je ten dôvod, prečo je smutný..."
No potom sa len oprelo o jej hruď... len privrelo oči...
"Vezmem ťa k otcovi, dobre..."
Malá pomaly prikývla, no nevyzeralo to tak, že by sa ponáhľala z jej náručia.
Pristúpila k nemu, cítila to čiastočné napätie, ktoré sa ho pritom dotklo. Malá sa jej však stále nepúšťala, jej zovretie nebolo bolestivé, bola to len láska, len láska, ktorú cítila aj z jeho strany, aj keď...
"Pane..."
"Áno, láska moja?" oslovil ju tak, to najnežnejšie oslovenie, ktoré si vôbec ... vôbec netušila, že ho bude od niekoho niekedy počuť... nikdy neverila, že pôjde tou cestou...
"Vaša dcérka, je veľmi rozrušená, vbehla mi do náručia a... myslela som si, že budete pokojnejší, ak bude s vami..."
"Som pokojný aj keď je s tebou... dôverujem ti a vždy ti dôverovať budem..."
Usmiala sa. Jeho slová, akoby jej nedávali zmysel, no...
Natiahla jednu ruku a dotkla sa jeho tváre, len jemne, jeho tváre čiastočne poznačenej zrejme bojmi a možno aj... niečím čo bol ten druh zvláštnej rozpoltenosti a ...
"Veľmi si to vážim... ale..."
"To je v poriadku, všetko je v poriadku..." ubezpečoval ju o tom aj keď cítila v jeho hlase isté chvenie, akoby sám bojoval s pocitom viny, ktorý... akoby... sa bál o svoje šťastie aj keď bolo v takom bezpečí pri ňom, malej by nikdy neublížila ani jeho synovi... nikomu z nich aj keď bola zmätená a...