Bojovníčka sily (občasník)

11.2

Bola spokojne uložená s hlavou na jeho hrudi, jej dych bol pokojný, oči mala zavreté, bola kdesi na pokraji spánku, spojená s neho a rozkošou, ktorá ešte stále jemne ovládala jej telo a zároveň cítila jeho ruky, cítila jeho objatie a to šťastie spojené s myšlienok, že môže byť pri ňom, pri otcovi svojho dieťaťa, pri mužovi, ktorého napriek jeho temnote ľúbila a nemohla sa zbaviť toho pocitu, že možno aj on už dokáže ľúbiť ju.
Chcela tak len ostať, čeliť tomu druhu bezpečia, ktoré cítila v priamom kontakte s jeho telom, keď neboli bojovníkmi, ale len mladými ľuďmi, ktorí sa tešili so svojho opätovného stretnutia.
„Ren...“
„Áno, pani moja?“
„Tak ty si sa už takto polepšil?“ tomu snáď ani len nemohla poriadne uveriť, že by bol aj on zrazu až taký poslušný.
„Nie, ale rád ti robím radosť a predpokladal som, že oslovenie tohto druhu by ťa mohlo potešiť ak...“
„Vieš, o tom, že si...“ nemohla si pomôcť, cítila ako sa do ich komunikácie opäť vkráda tá príjemná hravosť.
„Neodolateľne príťažlivý, isteže ... to si plne uvedomujem, madam...“
„Ty skrátka...“ nevedela, ako sa mu za to má odplatiť... no napokon možno... prišla na niečo, čo by mohlo pomôcť...
Cítila pohyb, kdesi na okraji vedomia, akoby si opäť uvedomovala, že nie sú celkom osamote, ale... spoločne čelia aj tomu novému životu, ktorí sa pokúša získať si ich pozornosť.
Spája ich a nie rozdeľuje, že nie je len prostriedkom na obviňovanie a pripomínanie si povinností, ktoré... ale ich šťastím. Skutočným šťastím a nielen jeho napodobeninou.
Nechcelo sa jej hýbať sa, po dlhom čase nemala v sebe jedinú myšlienku spojenú s akýmkoľvek bojom či...  len pokojne dýchala, len dovolila Renovi, aby opäť nadviazal spojenie s ich dieťaťom, ktoré si očividne opäť prialo cítiť jeho dotyk.
„Ani náš syn ťa očividne nechce nikam pustiť, zdá sa, že sa budeš musieť postarať, aby...“
„Veľmi rád sa mu pripomeniem, drahá Lia...“
Usmiala sa.
To ako to vyslovil, to skrátka nebolo možné ignorovať. Konečne prestal byť po dlhšom čase vážny a opäť s ním bolo možné konverzovať aj iným spôsobom...
„Tak sa len snaž... čím skôr si zvykneš tým lepšie...“ povedala takmer až veliteľským tónom.
Čo zrejme pobavilo jeho. Priam cítila, aký to naňho malo dopad.
„Samozrejme, veliteľka, som vám k službám... obom... samozrejme,“ v jeho hlase bolo všetko, čo potrebovala... všetko po čom túžila a priala si, aby tento Ren ešte chvíľu ostal...
„Výborne, pane, len to sme chceli počuť...“
Nemala v úmysle mu odoprieť ten pocit, priala si, aby potrebovali jeden druhého, aby si vytvorili medzi sebou spojenie, svoj vlastný spôsob komunikácie.
Skôr než... predstava, že by ich niečo rozdelilo jej takmer opäť spôsobila fyzickú bolesť.
Pokojne sa odovzdala jeho objatiu, aby vtom sama sebe zabránila, Ren je tu, neodíde od nich len tak... to čo sa stalo, bola len prechodná záležitosť spôsobená rodinnými konfliktmi.
Nech už tá takzvaná mierová dohoda dopadne akokoľvek, ona ho už nestratí z očí... nebude sa jej môcť len tak ľahko dostať z rúk... Či už najvyššieho vodcu Rena alebo svojho tajomného bojovníka Rena, ani jedného z nich nebude môcť... prepustiť zo svojej postele a už vôbec nie teraz.
„Budeš taký ústretový aj po svadbe?“ nedala sa ani ona len tak... svadba väčšinu mužov predsa len trochu vydesí... ale on si predsa ten údel zvolil dobrovoľne... „..veliteľ Ren?“
„To záleží od nevesty... A od toho aká ústretová bude ona ku mne...“
„Tak to si nevesta ešte veľmi dobre rozmyslí drahý pane, nechajte sa prekvapiť a uvidíte...“
Pomaly sa otočila v jeho objatí... „Ale zatiaľ ma môžete ešte pobozkať... to pomôže... určite...“
Jeho pery, opäť ich pocítila na svojich, opäť sa strácala vo svojich túžbach, ktoré boli silnejšie než čakala... Silnejšie než čokoľvek čo doteraz cítila...