Bojovníčka sily (občasník)

13.2

Jej bojovník sily je šťastný.
Cítila to, keď ho tam videla sedieť, na jednom z tých miest, kde sila kulminovala príjemným spôsobom.
Oči mal zavreté, bol odovzdaný pokoju, len v nohaviciach  a ona sa naňho mohla pokojne dívať so svojho miesta. Bez toho, aby sa ním cítila ohrozená. Jeho tvár sa zbavila akejkoľvek zmienky o nespokojnosti. Práve teraz by voči nemu nepociťovala ani len náznak strachu. To šťastie z neho priam vyžarovalo.
Otázkou zostávala či dovolí, aby bol Ren šťastný, či bude môcť niečo také čo i len pripustiť.
Pohol sa. K čomu ho zrejme prinútilo ticho z jej strany. A na istý čas, akoby sa jeho šťastie zmenilo na mierne obavy.
Vystrela ruky vpred, akoby sa vzdávala, keď po nej prebehol jeho teraz už mierne vážny výraz, napol hraničiaci s panikou, že by skutočne mohla... využiť ten okamih, keď jej plne dôveruje a odísť od neho. Teraz sa najviac bál práve toho a ona ho nemienila toho strachu zbaviť, aspoň nie skôr než... si ona bude istá čo vlastne chce či potrebuje urobiť.
„Aký bol kúpeľ?“
„Veľmi príjemný, ten teplý prameň, ktorý si našiel... musím uznať, že máš fakt talent...“
Jej práve teraz dosť zaťažený chrbát prežil hotovú extázu, keď sa ho dotklo to jemné prúdenie.
Aj ona si želala byť šťastná, s ním s ich synom, ak by... Tu nebol ten dotyk ostražitosti, ktorý ju nútil priam obsesívne sledovať každý jeho krok a dúfať, že sa ďalšie pohladenie nezmení na úder, ak by si Snoke či ktokoľvek iný zmysel spochybniť to, kam Ren patrí a kým je...
„Nabudúce ho vyskúšame spolu...“
Nevedela či, no aj tak jej tvárou prebehol lišiacky úsmev.
„Takže vy ste už o tom premýšľali, veliteľ?“
„Veľmi usilovne... generál...“
Nevedela či ním stále je, aj keď Ren ju ubezpečoval o tom, že nebude jedinou osobou, ktorá sa s ňou pokúsi zmieriť, že táto záležitosť je len dočasná, kým ich majster nenadobudne... ten pocit, že nad nimi nestratil kontrolu, oni ju nad sebou však už zrejme dávno stratili tak či tak...
Hrala sa s krúžkom na svojej ruke, ani presne akoby ani nevedela, kedy pribudol na jej ruku, no bol podobný ako Renov. Pripomienka toho, že ich spája niečo viac než len...
Nebáť sa toho bolo práve teraz výzvou pre ňu. Nebáť sa toho, okamihu, že by ich mohol opäť... len preto, že by mohol... stratiť... aj keď jej to vysvetlil, stále si nebola istá tým, ale to šťastie nemohol predstierať, bolo v jeho sile, poznačilo ju niečím novým, čo aj ona spoznávala po prvý raz v tejto podobe. Ren sa tešil na to, že bude otcom, tešil sa na to, že budú spolu... Neprekážalo mu, že ich spojenie rastie...
Ona si priala, aby práve teraz mohla dospieť k podobným pocitom, aby bola šťastná, že práve on je otcom jej dieťaťa, no bolo to ťažké, ťažšie než si vôbec dokázala predstaviť, keď každý krok bol pre ňu výzvou.
Zároveň pomaly pristupovala späť k nemu. Dnes jej prejavil dôveru ona mu to oplatí. Jeden malý krok nedôležitý pre galaxiu, no pre nich ako celý svet, čo však neznamená, že...
Sadla si k nemu, dosť pomaly a pomerne neobratne a stále pritom dodržiavala aspoň mierny odstup.
„Vieš, že si dnes veľmi krásna, Lia?“
„Takže len dnes?“
„Vždy.“
„Isteže mám to v popise práce.“
Vyhlásila so všetkou vážnosťou. A jej sveta sa opäť dotkol smiech, opäť sa ho dotkla radosť, lebo Ren si myslí, že je krásna, lebo Ren ju za takú považuje. Zdesená tým, že ho stále ešte... že miluje túto stránku jeho osobnosti... postupovala však len veľmi opatrne... akoby stále kráčala len po tenkom ľade.
Zložila svoje ruky na kolená, trochu zmiernila svoj predtým čiastočne napätý postoj.
Zničí ho ak tú radosť v nej niečím ... ak sa odváži ju opäť zmazať a nahradiť temnotou, nebude úniku, nebude žiadna iná možnosť len dúfať, že aspoň jeden z nich prežije.
„Koľko máš vlastne rokov?“
Tá otázka padla tak náhle, lebo ona to skutočne netušila, lebo to bola jedna z tých informácií, ku ktorým sa akosi nedopátrala.
Zamyslel sa.
„To je ťažká otázka, madam, nemáte ľahšiu?“
„Nie, a radím vám odpovedať.“
„29 som mal naposledy, keď som to ešte počítal. No keďže odvtedy prešiel už nejaký čas, pomaly sa blížim k tomu okrúhlemu číslu, ktoré znamená prekročenie ďalšej hranice... A vy madam?“
„Nie som si istá, lebo som zabudla na to, kedy presne mám oficiálne narodeniny. Približne 19 no môžem sa aj mýliť rok hore dolu, nie je to isté... rodičia nechali vymazať mojej záznamy... a nové mi boli vystavené na majstrovu žiadosť.“
„Nechali vymazať tvoje záznamy?“
„U nás sa to tak robí, niekedy aj keď dieťa zomrieť, akoby ani len neexistovalo, je to zvláštne, no potom už akoby nepatrilo nikomu... keď tá žiadosť prejde, je ťažké vôbec dokázať ku komu to dieťa patrilo...“
Pocítila nepokoj, keď si na to spomenula a inštinktívne sa prisunula bližšie k nemu.
Oprela sa o jeho plece. Len veľmi pomaly, čo zahnalo všetky ostatné negatívne pocity.
Jej dieťa nikdy nebude nikým vymazané bez ohľadu na to, čo sa stane, vždy bude jeho matkou.
„Zruším ten zákon,“ povedal vážne, akoby mal v úmysle... a predpokladala, že by si našiel aj možnosť ako to urobiť.
„Ak sa ti to skutočne podarí, dostaneš odmenu, lebo to je jedna z tých vecí, ktoré sú temnou časťou našej histórie, dokonca sa tým pre niektorých možno staneš hrdinom, keďže je zneužívaní istými osobami, ktoré s deťmi obchodujú...“
„Prvý rád sa občas môže ukázať aj v dobrom svetle, povedzme, že v rámci propagandy.“
Predpokladala, že keď sa do toho pustí, budú sa musieť pred ním skloniť a zabudnúť na vymazávanie, čo ju vskutku veľmi potešilo.

poznámka: spokojní s vývojom situácie?