Bojovníčka sily (občasník)

3. kapitola 2 (II kniha)

Potrebovala si oddýchnuť. Už len pripustiť niečo také bolo pre ňu ťažké, ale aj tak...
Boli tu aj iné veci, ktoré by nemala...
„Lia...“
Jej meno, znelo akoby snáď...
Pohladkala ho.
Cítila, že to naňho malo vplyv, ten druh vplyvu, ktorý aj predtým... ale teraz ... akoby v mnohých ohľadoch bolo niečo iné a predsa...
„Chýbala si mi... veľmi si mi chýbala...“
Potešilo ju to, nič ju viac nepotešilo, ako to, keď...
„Aj ja ťa veľmi ľúbim...“
Stiahla ruku, urobila to, akoby snáď, čiastočne podliehala možnosti, že by mu neprekážala ani jemná provokácia...
„Lia...“
Cítila, že...
No zároveň aj...
Stále v nej vzbudzoval istý druh...
Nevedela to celkom pomenovať, akoby snáď...
„Chcem, aby si mi to stále hovoriť... skrátka to chcem...“ vedela ako to znelo, ale aj tak...
„Isteže...“
Usmiala sa, keď jej to pošepkal, keď ju svojím spôsobom tiež jemne držal v napätí...
Bola rada, že to skončilo, že nateraz majú skutočne ... aspoň trochu voľnejšie ruky, aj keď... nič ešte nebolo celkom isté.
Počas tých rokov, ktoré... počas tých dobrých rokov sa predsa len vyskytli okamihy, keď sa museli rozdeliť, no... teraz jej to pripadalo takmer až nepredstaviteľné... teraz si nevedela predstaviť, že by skutočne... niečo také dokázala pripustiť.
***
„Nejaké zmeny?“ opýtala sa ho, keď vstala zo svojej oddychovej zóny, potrebovala to, na určitý čas len vypnúť, lebo inak by mohli byť tie bolesti hlavy skutočne viac než neznesiteľné... ešte nebola v poriadku, aj keď sa snažila pôsobiť, že to tak nie je...
„Nie, nič... všetko je v poriadku...“
Aj on trávil čas liečením sa kvôli svojim posledným rozhodnutiam, niežeby ho kvôli tomu nemilovala, kvôli tomu, že sa rozhodol na ňu aj tak čakať, aj keď...
Sadla si k nemu, spokojná, že je stále ešte ovládaná tichom. Nepotrebovala cítiť žiaden tlak, ktorý by ju...
No aj tak párkrát privrela oči a dovolila, aby...
„Stále ťa bolí hlava?“
„Už len trochu, to prejde...“
„Tvoje posledné testy boli dobré? Selma povedala, že áno, ale aj tak...“
„Boli dobré, len stále to isté, nemám sa ešte veľmi preťažovať a dodržiavať režim pokoja...“
Bola spokojná, že je pri ňom... no zároveň znepokojená, že... nie je všetko ešte tak, ako má byť... no nemohla hneď chcieť všetko, na to bola upozornená, že ešte istý čas bude čeliť aj rôznym výkyvom nálad a ... bola na to pripravená, ale aj tak...
„Je to ťažké, všakže?“
„Veľmi...“
Trochu sa zamračila, ale len na chvíľu, keď... no potom sa už opäť usmievala..
„Pokúsim sa ti to uľahčiť, ako len budem môcť...“
Spokojne prikývla.
Potrebovala jeho podporu, časť tej jej krehkosti ešte stále nezmizla, ešte stále akoby nebola úplne...