Bojovníčka sily (občasník)

1. kapitola 3. časť

keď odstránil aj tie obväzy šokovalo ju to, neočakávala, že niekomu skutočne dovolil, aby a obzvlášť nie dievčaťu, ktoré nemalo za sebou takmer žiadny skutočný tréning. Možno v ňom napokon bolo viac než si pôvodne vôbec myslela.
„Kedy vás naposledy skontrolovali, veliteľ Ren? Vidím tu začínajúci zápal, ktorý sa dosť rýchlo rozširuje, bola by škoda, keby vám to ublížilo viac než obavy, že by som vám práve ja mohla uškodiť...“
„To nie je tvoja starosť!“ odsekol chladne.
Dívala sa naňho a to ho značne znervózňovalo a do istej miery sa aj bolo na čo dívať, musela oceňovať isté kvality, ktoré sa jeho telu dali pripísať, aj napriek zraneniam, by stál za hriech, keby... To však nebola jej starosť.
„Ukáž jej aj tú jazvu, čo máš na tvári...“ pripomenul mu Snoke nie práve najprívetivejším hlasom.
Kylo Ren si pomaly stiahol jeden z tých neviditeľných obväzov z tváre, mal na nej pomerne nepeknú stopu potom poslednom boji, jednu z tých jaziev, ktorá akoby zasahovala až dovnútra sily, akoby bola preňho významná niečím, čo nebolo vhodné ani len skúmať bez toho, aby necítila tú bolesť spojenú s jej vytvorením.
Celkovo však zrejme Rey bola väčšou hrozbou než Lia, čakala aspoň preňho, preto dúfala, že sa ešte stretnú a ona možno nebude musieť urobiť preto, aby ho porazila, možno by stačilo, keby Rey...
„Pokračuj!“ vyzval ju Snoke nahnevane.
Opäť sledovala agresívnu líniu po ranení na jeho hrudi, rany z hnevu, z bolesti, ktorú cítila z jeho sily, keď uvoľnila tú svoju, keď nadviazala spojenie, bez toho, aby si to vôbec uvedomil, bolo to ťažké učenie, učenie Jediov, neprirodzené pre ňu, temná stránka sily sa mu vždy bránila, no potrebovala to urobiť, aby dokázala pracovať s nanobotmi.
O jeho kvalitách čo sa týkalo boja nepochybovala, majster jej o ňom povedal viac než dosť a dôrazne ju upozornil na to, že Snoke si ho nevybral pre jeho pekné oči. Pomerne často mu ho aj dával za príklad, pochybovala o tom, že by to urobil, keby ho nepovažoval za silného súpera.
Ona sama nemala možnosť sa s ním stretnúť počas obdobia, keď sa majster dočasne zapojil do bojov Prvého rádu, bola vtedy s ním, s osobou, o ktorej si myslela, že by mohla.... Vyžiadala si, čas aby zistila aké to je, stretávať sa s osobou, o ktorej si myslela, že by ju mohla ľúbiť, že medzi nimi je istý druh spojenia, ktorý by jej mohol pomôcť vrátiť sa k jej ľuďom.
Trpko oľutovala, že sa o to pokúšala, že vtedy nevyužila možno tú poslednú možnosť stáť po boku svojho majstra v aktívnom boji. Vedela, že ďalšiu príležitosť už mať nebude, Yadis sa čoskoro spojí so silou, prišiel jeho čas a on nechcel, aby bola vtedy s ním, prial si ostať osamote, chcel, aby bola silná a nepodliehala smútku, ich puto sa muselo raz skončiť, prišiel čas na to, aby mu dokázala, že vie stáť aj na vlastných nohách, Snoke bol teraz jej majstrom, no pochybovala, že medzi nimi bude fungovať podobná atmosféra, aká sa vytvorila medzi ňou a Yadisom.  Rozmýšľať o starých spojeniach však práve teraz nebolo najvhodnejšie, nebolo to správne miesto ani čas.
„Minimálne týždeň sa váš veliteľ bude liečiť, keďže očividne zanedbal zvyčajné postupy a odporúčam vám zotrvať v posteli... tentoraz...“
Bolo jej jedno či ju poslúchne, no pred Snokom mu musela povedať ako sa veci majú, aby si nemyslel, že hneď od začiatku odmietne rešpektovať jeho príkazy.
„Teraz ak dovolíte, pristúpime k aplikácii nanobotov...“ vysvetľovala im to takmer až odborne a snažila sa pôsobiť, pokojne a vyrovnane aj keď sa tak vôbec necítila.
Opatrne vybrala vrecúško s gélom, otvorila ho a naniesla si ho na ruky, to bola čistá rutina, niečo čo jej pripomínalo istú časť jej výuky, ktorú mala niekedy rada a niekedy ju vyslovene nenávidela. Práve teraz to bol skôr ten druhý prípad. Preto čakala na súhlas s jeho strany alebo na definitívne odmietnutie.
Ren takmer nepatrne prikývol. To jej muselo stačiť, zhlboka sa nadýchla a pomaly vzala dve z nich do rúk. Ukázala ich Snokovi, keďže o ne javil väčší záujem než jeho hlavný veliteľ.
„Nanoboty hlavne tie liečiteľské majú, okrem bežných integrovaných obvodov aj niečo, čomu majster hovorí duša... alebo živý dotyk sily, sú ňou naplnené čo im dáva tú výnimočnosť, ktorá sa vymyká bežným liečebným postupom...“  to bolo všetko čo mu zatiaľ mala v úmysle povedať, pokiaľ sa nespýta na to, aký druh sily použili, nechá si to pre seba, nechcela poškodiť majstrovu reputáciu a hovoriť o veciach, ktoré by mohli znevážiť jeho postavenie, ešte sa nespojil so silou, ešte nepovedal posledné slová a ona vedela, že by ho veľmi nahnevalo, keby hovorila o veciach, ktoré boli len medzi nimi.
„Nanoboty spustia liečiteľskú sekvenciu,  kdekoľvek a kedykoľvek, dokonca aj počas bojov... je možné istý čas fungovať akoby sa vôbec nič nebolo stalo, vám to však neodporúčam veliteľ Ren, vzhľadom na to, že zrejme nechcete, aby mali vaše zranenia trvalé následky...“ upozornila ho na to, no on jej odporúčania zrejme ignoroval, keďže naďalej zotrvával v tichu, ktoré jej však aj čiastočne vyhovovalo.
To bolo celé jej vysvetlenie, s ktorým bol Snoke zrejme spokojný, lebo nepoložil žiadne doplňujúce otázky. A Ren takisto nejavil záujem o ďalšie informácie.
Sledovala jeho silu, keď položila ruku na zdravú časť jeho hrude, keď cítila ako sa v tej druhej nanoboty nedočkavo zachveli a odhalili tie drobné nožičky, ktoré boli pripravené usilovne pracovať.
Keď sa ho dotkla, stalo sa niečo, zvláštne, niečo čo ho prinútilo sa na ňu po prvý raz skutočne pozrieť. A aj ona sama čelila zmätku, ktorý nedokázala len tak ľahko potlačiť.
Ten pocit prešiel ňou samou, ako túžba, ako šialenstvo, ktoré nebolo možné len tak zastaviť.
Dotýkala sa ho, inak než mala v úmysle, ten dotyk, aby v nej samej prebúdzal niečo, čo nedokázala presne pomenovať, kým zakladala nanobooty na tie správne mieste, cítila na sebe jeho pohľad, prekvapenie, ktoré sa mihlo v jeho očiach, keď jej dotyky boli skôr láskaním, než...
Niečo také urobiť, len tak s osobou, ktorú ešte ani len poriadne nepoznala v nej samej prebúdzalo pocity, ktorým nerozumela, ktorých sa obávala.
No nedokázala prestať, bol to akýsi zvláštny druh posadnutosti, ktorý ju nútil dotýkať sa ho, inak než bolo vyslovene nutné.
Nerozumela tomu, bála sa toho pocitu, ktorý ju celý rozochvel, keď cítila, ako sa jeho sila dotkla tej jej temnota aj svetlo, akoby sa k nej približovalo a ona to nemohla zastaviť, nedokázala s tým nič urobiť.
Ukladala ďalšie a ďalšie nanoboty, čo najrýchlejšie, aby sa zbavila toho pocitu, aby potlačila všetky tie nové impulzy, ktoré ... boli ako určitý druh posadnutosti ním samým, ktorý predtým necítila a ani nemala dôvod cítiť. Zastavil jej ruku, keď sa dotkla jeho tváre spolu s tým posledným nanobotom.
Kým sa jej dotýkal, celé jej telo bolo ako v ohni, akoby všetko ostatné prestalo existovať. Chcela len ... túžila len...
No on ju pustil. Odvrátil sa od nej akoby preňho prestala existovať. Cítila bolesť, neznámu a takmer nepochopiteľnú úzkosť.