Bojovníčka sily (občasník)

16.1 C

Nemala možnosť svoje úvahy dokončiť, lebo sa k nej priblížil veliteľ Dameron.

„Prepáč, Lia, že ťa vyrušujem, ale niečo sa deje s tvojím manželom... myslím, že by si mala ísť za ním..."

Čo opäť Ren urobil? Prečo nemôže aspoň chvíľu vydržať bez toho, aby... Pár dní už cítila isté náznaky, že s ním nie je niečo v poriadku, no nechala to tak, bola naňho stále veľmi nahnevaná a venovala sa viac Lukovi než tomu, aby sa s ním skutočne pozhovárala.

Vložila si malého späť do šatky, nosila ho tak, keď spolu boli dlhší čas vonku, bolo to pohodlné a Luke na to reagoval veľmi dobre, v podstate takto dokázal aj pokojne zaspať s čím bola úplne spokojná.

„Čo sa s ním stalo?"

„Nie, som si istý, no vyzerá, akoby mal bolesti, ale nechce k sebe nikoho pustiť ani..." vysvetľoval jej, kým ju viedol späť k altánku.

„Správa sa agresívne, tak ako to má vo zvyku, keď..."

„Ja sa o to postarám, Poe..." odvetila unavene, mala za sebou samozrejme aj pár prebdetých nocí, lebo malý bol práve teraz v období, keď sa dosť často budil.

Niežebyjej Ren s ním nepomáhal, práve naopak, robil všetko, čo bolo v jeho silách,aby si mohla aspoň na chvíľu oddýchnuť, no aj tak to bola pre nich oboch veľkázmena, hlavne teraz, keď spolu nevychádzali práve najlepšie. 

Mala nepríjemné tušenie spojené s tým, že... tušila prečo by mohol mať bolesti, aj keď bol práve teraz v podstate už zdravý, no potrebovala si to samozrejme overiť.

„Kylo Ren, čo sa to tu deje?" opýtala sa ho prísne, opieral sa rukou o jednu zo stien altánku.

Obrátil sa k nej zrejme prudšie než mal v úmysle a takmer kvôli tomu spadol.

„Nič dôležité, Lia, som v poriadku..."

Vyzeral akotesne pred celkovým zrútením. A ona pocítila výčitky, že si to nevšimla,že niečo zrejme zanedbala predtým než... pod jej dozorom bol predsa na tomdobre, už dokázal aj postupne trénovať... sila sa mu vrátila a teraz tovyzeralo tak, akoby všetko jej úsilie bolo zbytočné. 

Obrátila sa k Dameronovi.

„Ďakujem, Poe, môžeš nás tu nechať..."

„Aj nabudúce, Lia..." usmial sa na ňu a ona pocítila, ako sa s Renovou silou udialo niečo, čo malo veľmi blízko k ...

Tak muradšej úsmev ani len neopätovala, temná časť nej bola potešená tým, že Rennaňho žiarli len kvôli tomu, že sa nechce vzdať svojho miesta v jej živote,že to už nikdy viac nezopakuje... 

„Poď, sadneme si..." vyzvala ho, no nedotkla sa ho, nemienila podporovať tú časť jeho hnevu, ktorá by sa mohla obrátiť proti nedávno podpísanej novej zmluve.

Prikývol a pomaly ich nasledoval do altánku. Príliš pomaly, jeho tvár prezrádzala bolesť.

„Ren,kedy si si naposledy vzal lieky a kde ich vôbec máš? Vieš predsa, že beznich sa nedokážeš ani len poriadne najesť, vieš, že bez nich budeš maťbolesti..." šepkala mu znepokojene, lebo predpokladala, že to je práve tenproblém, ktorý ho trápi, no bola pripravená aj na iné alternatívy.

Vyložil na stôl pero na aplikáciu, hladina bola plná, aj keď malo byť už dávno použité, mali tu byť stopy potom, že pravidelne berie... jed, ktorý mu dávali ho poznačil viac než sa komukoľvek vôbec odvážili povedať, potreboval to sérum, s ním dokázal normálne žiť a fungovať ale bez neho mu hrozili silné bolesti v oblasti žalúdka a takisto aj iné s tým pridružené komplikácie.

„Prečo je aplikátor, plný Ren?"

„Nevzal som si nič už najmenej dva týždne."

„Dvatýždne?"

Dva týždne a ona neurobila nič, cítila, že niečo nie je v poriadku, ale bola zaslepená svojím vlastným hnevom. Každý deň musel mať hrozné bolesti, pochybovala že vôbec niečo poriadne dokázal zjesť...

Nastavila ho a chcela mu ho okamžite vpichnúť, ale on odtiahol ruku.

„Nie, Lia..."

„Ren, čomyslíš, že s tým získaš, budeš čoraz slabší a..." nechcela mu práve terazvymenúvať všetky tie účinky, ktoré by... bol jej bojovníkom sily, napriekvšetkému si nepriala vidieť ho v takomto stave, veľmi si vyčítala, že... 

„Nevezmem si ten liek..."

„To ti nedovolím, nedovolím ti vtom pokračovať!" tentoraz už naňho skutočne kričala a bola pripravená aj použiť silu, ak to bude nevyhnutné.

„Ren o tom sme už hovorili, musíš ten liek užívať, nedá sa nič robiť, došlo k poškodeniu, ktoré je nezvratné..." to bolo jedno z ich spoločných tajomstiev, o ktorom zatiaľ ešte nevedela ani ich drahá matka.

„Nemôžem si ho vziať potom, čo som vám urobil... zaslúžim si tú bolesť, zaslúžim si ešte omnoho viac... Mohol som vás stratiť, čo by sa stalo, keby sa odvážili... oni chceli, aby sila v ich radoch ostala zachovaná aj keď už strácali, chceli ťa použiť ako... teba a neskôr zrejme aj môjho syna... už len tá predstava... A ja som bol slabý, nedokázal som odolať ich hypnóze, keby si ju nezlomila..."

„Obaja sme ju zlomili Ren, naznačoval si mi, že niečo nie je v poriadku, ešte skôr než... bránil si sa tomu aj bez môjho zásahu..." samozrejme, že nepodceňovala situáciu, vedela, že by to bolo veľmi zlé, keby skutočne skončila v rukách tunajších obyvateľov.

Tým sa však už nemusela trápiť, Ren využil prvú zámienku z ich strany, aby ich úplne zničil. Ani jeho matka proti tomu nič nenamietala, keď sa dozvedela o ich podlých plánoch.

„Nestačilo to... ja nemôžem... nemôžem niečo také prijať... nemôžem len tak..."

„Nájdi si iný spôsob ako sa s tým vyrovnať, takto nám vôbec nepomáhaš, tým že oslabuješ sám seba, ostávame tu sami a vieš, že nie všetci z tunajších sú k nám priaznivo naklonení..."

Tento argument aj keď podporujúci jeho paranoju napokon zavážil.

„Dobre, vezmem si ten liek, len kvôli vám, aby som vás mohol chrániť, ale... zverujem ho úplne do tvojich rúk, ty rozhodneš či mi dáš dávku alebo nie, či budem môcť jesť, alebo budem mať bolesti, bude to závisieť výlučne od tvojho rozhodnutia, láska moja... Vezmem si liek len od teba, od nikoho iného..."

Temná časť z nej bola s týmto riešením spokojná, Ren sa jej úplne vydal do rúk a ona to prijala.

Čo však neznamenalo, že ho nechá trpieť. Opäť nastavila aplikáciu jednej dávky a vpichla mu ju.

Luke samedzitým prebudil, jeho rúčka pomaly akoby mimovoľne chvíľu zvierala okrajšatky, no potom, keď sa ho dotkol jeho otec, malý ho spokojne chytil za prst. 

    Luke očividne vedel čo má urobiť, aby si získalpozornosť svojho otca.