Bojovníčka sily (občasník)

11. 3 dalej dalej

„Nech nám len podajú prst a my si vezmeme celú ruku...“ usmiala sa pohladila ho po tej jej a dovolila mu, aby si sadol späť k nej na posteľ.
„Sám by som to lepšie nepovedal, Lia...“ bolo na ňom vidieť, že jej slová v ňom prebudili...
„Budem od nich žiadať niečo, čo nebudú ochotný splniť len tak... niečo po čom túžim už veľmi dlhý čas...“

***
Skúšala si svadobné šaty. Cítila na tele dotyk tej jemnej bielej látky, boli skrátka výnimočné tak, ako všetko, čo prežila v tých posledných dňoch, jednoduché, príjemné, cítila ako sa okolo nich jej sila ovíjala, akoby boli jej druhou kožou.
Cítila sa v nich krásna a silná, akoby nič z toho, čo by ju mohlo oslabiť sa jej nemohlo dotknúť.
Blížil sa ten okamih, kedy to urobia, kedy to nebude len ten formulár, ale napokon aj sľub, ktorý si povedia jeden druhému. Sľúb, ktorý ich spojí a rozdelí ich nepriateľov.
Bola spokojná tak ako jej syn, aj napriek tomu otrasu sa nič nezmenilo na tom, že bol silný, že cítila ako sa k nej jeho sila čoraz viac približuje ako niečo výnimočné a krásne, niečo čoho sa nikdy nechcela zriecť, ako aj spojenia s Renom, ktorým bol pri nej, tak ako si to priala, bol jej spoločníkom a partnerom, bol všetkým, čo si priala a cítila jeho podporu, v ktorej jej sila opäť vzrástla, opäť bola akoby zbavená všetkého napätia... a bolesti... verila mu, skutočne sa mu naučila veriť a ju samú prekvapovalo, že bola niečoho takého schopná.
Jej Ren.
Mohol byť teraz skutočne jej Renom  a ona jeho Liou, mohli by to jeden druhému skutočne dovoliť?
Ona áno, ostávalo už len zistiť či...
Zavrela oči. Nechala sa ovládať silou, nechala sa ňou úplne prestúpiť, neexistovalo nič len sila nič len tie jemné spojenia, ktoré si užívala, nič len rozkoš spôsobená tými spojeniami, rozkoš, ktorá znásobila jej šťastie.
Bude opäť silná, bude opäť schopná čeliť svetu, bez ohľadu na to koľkokrát bude ešte musieť spadnúť.
Opäť vstane.
Vždy, za každých okolností, už sa nenechá zlomiť žiadnou prekážkou, má pri sebe všetko a jej nepriatelia nemajú nič... len sľuby, ktoré môžu byť kedykoľvek porušené, ten jej je spečatený krvou, spečatený spojením, ktoré bude udržiavať pri živote za každú cenu.
Pomaly a opatrne si ich vyzliekla a uložila ich do skrine, zatiaľ mali ostať tam, ako tajomstvo, ktoré bude odhalené v pravej chvíli, ako jedno z tých krásnych tajomstiev, ktoré zdieľala zatiaľ len so svojím synom, cítil sa v tých šatách dobre, aj on... jeho energia bola príjemná, jeho pohyb, pokojnejší než predtým... cítila jeho blízkosť ako niečo, čo považovala za prejav jeho lásky, že ju neopustil, že bojoval ďalej a rástol... že nikdy nevzdal... že túžil po živote tak ako aj ona...
Ich túžby sa spájali do jednej, ktorá... zavrela dvere a chvíľu sa o nich ešte opierala, chvíľu ešte nechala silu voľne prúdiť po svojom tele, až kým opäť nepocítila ten druh pre ňu ničím nenahraditeľného dotyku.
„Spokojná?“ pošepol jej Ren, jeho pery sa dotkli citlivého miesta na jej krku, jeho bozk v nej rozprúdil všetko, čomu sa túžila odovzdať... Cítila sa veľmi dobre, lepšie než kedykoľvek predtým...
„Áno, veliteľ, veľmi spokojná...“ pritisla sa bližšie k nemu, prijala jeho objatie ako liek na akékoľvek starosti. Ako ten druh priam neuveriteľného šťastia, ktorý znamenal, že ešte dokáže žiť aj inak než ako bojovníčka sily...

poznámka: plus mini ukážka z rytiera z rádu Ren... Kylo/Tamira/Ben
„Takto spolu nebudeme dobre vychádzať, ty ešte nevieš čo robím s ľuďmi, ktorý so mnou nevychádzajú... No budeš mať možnosť sa to naučiť... budeš mať možnosť to pocítiť...“
Dívala sa naňho pohľadom plným vzdoru, pripravená bojovať, pripravená nemyslieť na nič iné než na... možnosť, že by  v sebe predsa len mohla nájsť viac sily.
„Prídeš ku mne a poprosíš ma o odpustenie, na kolenách...“
Neurobí to.
Nič ju k tomu nedonúti, ani tlak jeho sily, no čiastočne sa jej aj uľavilo, že nechce nič viac... len jej poníženie, ktoré mu nemôže darovať.