Bojovníčka sily (občasník)

13.ďalej

Bola zničená.
Cítila to, keď sa prebudila a jednoducho nemala chuť vôbec nič riešiť ani... sa vymotať z Renovho objatia.
Nechcela však, aby mu to prešlo až tak ľahko. Nie je predsa s tých, ktoré sa nechajú len tak ľahko zlomiť.
Jej spánok bol zvláštny akoby neúplný, akoby sa nemohla zbaviť všetkých tých sĺz a takisto aj...
„Tým sa to neskončilo...“
To bolo to prvé, čo mu povedala, keď aj on otvoril tie svoje oči a pozrel sa na ňu.
Takmer si priala, aby mal opäť masku, len preto, aby necítila nič, keď sa na ňu pozrie spôsobom, ktorý by ju mal zrejme odzbrojiť.
„Čo, láska moja?“
Provokoval ju a ona cítila, ako nemôže ani len povedať to čo by chcela, lebo tie slová skrátka nemohla spracovať.
Tak sa len zhlboka nadýchla a skúsila to znovu.
„Nájdem si spôsob, ako sa s tebou rozísť...“
Predtým to považovala za nemožné, ale teraz potom svojom včerajšom výbuchu.
Takáto predsa nebola, nie je slabá a nepotrebuje muža na to, aby ju utešoval, obzvlášť nie toho, ktorý jej...
Temnotu v jeho pohľade mohla opäť takmer cítiť.
„To nie je ten najlepší nápad...“ povedal takmer až zmierlivo, no ona cítila v jeho slovách istú formu varovania. Zrejme sa mu  zapáčilo, že ju mohol zastrašovať.
Tentoraz mu to nedovolí, tentoraz mu dá jasne najavo, kde sú hranice...
„Nemysli si, že budeš využívať to, že som tehotná vo svoj prospech, že sa budeš skrývať za moje momentálne slabosti a myslieť si, že ti všetko prejde, len preto, že sme podpísali jeden dokument, ktorý sa môže aj zrušiť...  pri troche snahy... možno skôr než by si vôbec čakal... Neodpustila som ti, Ren a nemám v úmysle to urobiť...“
Odtiahla sa od neho, obklopená novou silou, novou istotou, že nemôže zlyhať, keď si vyberie samú seba... že musí mať aj svoju hrdosť.
„Generálka im to všetkým napokon povie a potom budeš mať aj ty problémy, o ktorých sa ti ani len nesnívalo... potom pochopíš, čo znamená postaviť sa proti mne...“
„Ja som sa nepostavil proti tebe, Lia... viem, že teraz to nechápeš, ale neskôr...“
Zamierila k svojej skrini takmer až bojovým krokom a chystala sa obliecť. Zmizne na celý deň bez ohľadu na všetko a všetkých, jednoducho sa stratí a nebude v dosahu tak dlho ako sa to bude páčiť jej, toto nezvládne, jednoducho to nedokáže.
Nič nepovie, ale ani ďalej nebude...
„Nerob to, Lia... ani sa len nepokúšaj...“
Ďalšie varovania, ďalšie možné hrozby, nezaujímalo ju to nič z toho.
Ďalšie varovania, ďalšie možné hrozby, nezaujímalo ju to nič z toho.
Vzala prvé šaty, ktoré jej prišli pod ruku, aké príhodné, že práve čierne, že práve tie, ktoré by si neobliekla práve dnes, keby...
Jemné pritlačenie o dvierka, nie silné, nie výrazné, no dostatočné na to, aby sa jej srdce prudko rozbúchalo.
„Pôjdem s tebou, budem sa ti venovať...“
„To nie je dobrý nápad, Ren...“ použila jeho formuláciu a dosť chladne, chcela aby cítil, čo to znamená... stratiť niekoho blízkeho.
„Práve naopak, myslím si, že...“
„Pusť ma!“ varovala ho neúprosne.
„Nie, Lia, to neurobím, nepustím ťa, kým nepochopíš, že...“
„Čo mám asi tak chápať, že dnes už nie si podliak a vrah, už raz si zabil vlastnú rodinu, chceš to urobiť znovu, to chápem, no natrafil si na nesprávnu osobu...“
Prudko sebou mykla, no nepomohlo jej to, práve naopak...
Šaty jej vypadli z rúk. Chcela sa k nim skloniť, ale namiesto toto... bola držaná pevnejšie a jej srdce začalo búchať prudšie. Keď si uvedomila jeho blízkosť a svoju vlastnú slabosť.
Telom jej prebehlo všetko možné vrátane neistoty, keď cítila, ako... keď jeho bozk, akoby mal byť spôsobom, ktorý by jej mal zabrániť samostatne myslieť.
Mala v úmysle ho od seba dosť tvrdo odsotiť, jej ruky sa dotkli jeho hrude, ale jej telo, akoby opäť bolo plné toho takmer až elektrizujúceho pocitu, toho pulzovania, ktoré nenávidela, ale aj...
Opätovala mu bozk, tvrdo trestajúco, dávala mu najavo všetok svoj hnev a bolesť a nanešťastie, jej líca boli opäť vlhké od sĺz, opäť sa to skrátka stalo keď nemohla uniknúť sama pred sebou. Jej slzy však boli horúce, boli ako iné vyjadrenie jej terajšieho života, ktorému prestávala rozumieť.
„Raz to budem ja, kto ťa zabije, Ren... pamätaj si to... ak sa mi čo i len raz obrátiš chrbtom...“
Neodpovedal a opäť si vzal jej pery.
Objala ho okolo krku, oprela sa oňho do takej miery ako to len dokázala. Oplácal jej bozky jemnejšie, akoby sa snažil jej hnev odstrániť, čo ju ešte viac štvalo a pritlačila silnejšie.
Jej vášeň, akoby nič nemohlo upokojiť a ani on sa o to napokon nesnažil, podriadil sa jej vlastnej túžbe.
„Vybav si to so mnou, takto Lia, potrestaj ma ako len chceš...“ provokoval ju hlasom, v ktorého sa dotýkala túžba rovnako ako jej.
„No nesnaž sa nás rozdeliť, to jediné ti nemôžem dovoliť...“
Cítila to pulzovanie hlboko v sebe, tú takmer až neodvratnú túžbu, ktorú posilňoval jej hnev.
Nechala ho, aby jej vyhrnul košieľku, aby sa dotkol toho miesta, ktorého pulzovanie ju privádzalo do zúfalstva. Mal šťastie, že opäť objavila jednu zo svojich momentálnych nálad, mal šťastie, že ... je nimi ovládaná viac než predtým.
Tentoraz to bola ona, kto si vyhradil právo na ticho.
Čím bol on jemnejší tým viac sa oddávala posilňujúcemu hnevu a temnote.
„Urob to... už to urob...“ žiadala ho, spôsobom dosť hrubým, ktorý stačil na to, aby pochopil, že dôležité sú práve teraz len jej túžby.
Chcel ju zastaviť a zrejme sa mu to aj podarilo, no neznamená, že...  Stále sa len opierala o istú časť dvierok spôsobom, o ktorom si myslela, že by bez sily, ani len nebol možný.
No on ju stále len dráždil, stále len robil všetko preto, aby kvôli nemu prišla o rozum.
„Len trpezlivosť...“
„Vieš, čo mi môžeš s...“
Stratila trpezlivosť a skrátka mu povolila nohavice, presnejšie povedané do určitej miery, jej sila pomohla ich trochu poopraviť. A teraz to bola ona kto sa ho dotkol. Ona kto ho dráždil, aby pochopil, že s ňou sa nebude môcť dlho zahrávať.
Cítila to, ten okamih, keď sa stratili všetky rozdiely, keď sladká rozkoš podnecovaná jeho doterajšou starostlivosťou, prinútila Liu prestať myslieť, prestať sa hnevať a len chcieť.
Len podliehať tej túžbe, ktorá všetko v nej prebúdzala nanovo a hojila všetky rany.
Dokázala len podliehať tej túžbe, ktorá všetko v nej prebúdzala nanovo a pohlcovala jej beznádej.
Dala to najavo, dovolila svojmu hlasu, aby prejavil spokojnosť, ak ju cítil, aby prejavil...
Spomalenie, keď cítila, že jej telo sa blíži k vyslobodeniu.  Pevnejšie zovretie, bozky, ktoré opäť akoby boli trestom mali byť trestom, preňho no skôr boli pre ňu, lebo cítila, že nemôže bez nich žiť.
„Prosím, ja potrebujem, aby si... prosím, Ren...“ nemyslieť a len cítiť bolo dôsledkom tých slov.
Jej prosbám bolo vyhovené v okamihu, ktorý akoby patril len im, v okamihu, keď sa všetko ostatné stratilo v absolútnom uvoľnení.
Spokojná v jeho objatí, cítila tú silu a nie slabosť ich spojenia, intenzívnejšiu no zároveň.
Pochopila, že je to ona, kto ho opäť nechce pustiť, že z toho pramení všetka jej bolesť.
***
„Vieš, že ťa nenávidím...“ neodpustila si, keď ju držal za ruku a spolu sa prechádzali na všetkých tých tunajších príjemných miestach, kde mohli byť osamote bez toho, aby kohokoľvek trápilo, čo majú v pláne.
Tri dni boli mimo sveta, mimo akýchkoľvek rokovaní, len on a jeho starostlivosť, len on a jeho láskanie, ktoré ju privádzalo do šialenstva, vždy, keď sa pokúsila odísť, no aj rozhovory, ktoré niekedy neboli práve najpríjemnejšie, no viac než potrebné pre nich oboch.
„Áno, iste, prejavila si to viac než dostatočne... len nedávno...“ pozrel na istý výklenok.
„Aj o tebe by som ti vedela povedať isté veci... Kylo Ren...“ nedala sa len tak ľahko nachytať.

poznámka: únava a divné nálady, ale ďakujem teda, za podporu pri poviedkach, sa z nej teším. Renovi ešte nie je odpustené teda nie úplne, ale snaží sa chlapec :D