Bojovníčka sily (občasník)

11.3 dalej

***
Milenium falcon.
Nemala dobrý pocit, keď uvidela tú loď na jednom z pristávacích... No bolo to ešte omnoho horšie, keď Chewie uvidel Kyla Rena. Povedzme, že jeho reakcia prekonala všetky jej najhoršie očakávania. Chcel naňho zaútočiť hneď ako ho uvidel...
Generálka požiadala troch pilotov, aby zastavili jeho útok, no zrejme to nestačilo, na to, aby tým zmiernila všetky bočné škody.
Lia skončila na zemi, odstrčená na bok dosť prudko, jej kolená zem doslova pobozkali.
Pocítila bolesť, prudko dýchala a celé jej telo, akoby bolo vtom nebezpečnom ohni...
„Ren!“ hlesla vystrašene.
Počas tréningov už spadla mnohokrát a takisto aj počas bojov sa jej to pritrafilo, no nikdy sa nebála tak, ako teraz, keď tá bolesť...
Cítila, ako ju vzal do náručia, ako ju obklopila jeho sila a hnev, ktorý nebolo možné ani len...
„Tak vidíš, matka, a podľa teba je tu moja rodina s tebou v bezpečí... no stačí len... a hneď... Zabijem ho, ak sa im niečo stane, môžeš zabudnúť na...“ to stihol ešte povedať, skôr než Liu odniesol do tunajšej nemocničnej časti.
„Nevedel o tom, že... nevedeli sme, ako mu to máme povedať... ale ja sa už o to postarám, Chewie ponesie zodpovednosť, ak...“
„To mi nestačí, nerozumieš matka, že tu všetko zničím, ak čo i len... Nikomu nedovolím, aby sa dotkol mojej rodiny... To neodpustím nikomu...“
Lia sa do ich hádky nijak zvlášt nezapájala. Aspoň nie na začiatku... no cítila, že...
Bola ochromená šokom a strachom, bolesťou, ktorá akoby prichádzala kdesi z diaľky.
No aj tak povedala len: „Budeme v poriadku, Ren... nič sa nestalo, naozaj sa nič...“
„Áno, budete o to sa už postarám...“
Generálka šla s nimi, bledá a znepokojená každému prikazovala, aby sa im uhol  z cesty.
Lia chápala Chewieho hnev, rozumela tomu prečo bolo také ťažké mu povedať, že sa sem vráti, aj to prečo to tak dlho bolo odkladané, no práve teraz by si priala, aby ho s tým oboznámili skôr, nemienila sa pripliesť do ich konfliktu a stalo sa.
Cítila strach šíriaci sa nekompromisne z bytosti, ktorú mala chrániť, strach ktorý v nej samej opäť prebúdzal bezmocnosť.
Trochu sa upokojila, až keď bola uložená na lôžko a Selma, zdravotníčka, ktorá jej tu pomáhala ju začala vyšetrovať.
„Pozrieme sa na to, len sa snažte pokojne dýchať a vy... chcete ostať pri nej...“
Oslovila Rena dosť obozretne, keďže práve teraz naňho nebol najpríjemnejší pohľad, stále bol plný hnevu a ona mu to nemohla zazlievať. Nič nebolo dôležitejšie než to, aby mal ich syn šancu na... 
„Áno, ostanem pri nej...“
Ren ju držal za ruku, sadol si k nej a zjavne to bola tá jediná vec, ktorá mu bránila v absolútnom výbuchu.
Generálka mu položila ruku na plece a on ju nestriasol, čo aspoň čiastočne znamenalo, že matku vo svojom živote aspoň čiastočne akceptuje.
Lia tým bola natoľko ohromená, až si takmer ani neuvedomila kedy presne vyšetrenie skončilo.
Na otázky odpovedala len akosi automaticky a skôr sledovala tých dvoch, bezpochyby to bola príjemná zmena, aspoň do určitej miery to znamenalo, že ich dieťa, bude mať aj starú mamu, že Ren to bude možno ochotný akceptovať, ak teda... bude všetko tak, ako má byť... a ona ani len nepripúšťala inú možnosť.
No cítila sa už lepšie, potom ako sa o ňu jej lekárka v podstate postarala najlepšie ako vedela.
Urobila všetko preto, aby zabránila akýmkoľvek neželaným komplikáciám.
„Dieťa aj matka budú v poriadku, ale odporúčam vám ostať tu pre istotu na pozorovanie, dnes len pokoj na lôžku a žiadne zbytočné rozčuľovanie... Ak by ste mali bolesti, okamžite ma zavolajte...“
„Áno, Selma... ďakujem...“ zamumlala Lia stále ešte dosť ostražito, už len preto, lebo v podstate nebola zvyknutá na taký rozruch okolo svojej osoby. Bolo to niečo, na čo si ešte musela v podstate zvykať.
Cítila, že ich syn sa už zbavil toho strachu, že sa podriadil pokoju a jej dotyku, bola však unavená a stále ešte mierne znepokojená tým, čo by sa mohlo stať, ak by...
„Tak či tak ho budeš musieť potrestať, matka, skôr než si ho nájdem ja...“ varoval ju Ren stále ešte dosť agresívnym spôsobom.
„O to sa už postarám, Ben... teraz vás teda nechám deti, keby sa čokoľvek dialo, som tu...“
Opatrne opustila izbu na ošetrovni a zavrela za sebou dvere.
Ren stále sedel na okraji jej postele, cítila jeho dotyk, jeho podporu, bola rada, že ostal s ňou, aj keď sa bála toho, čo urobí, ak...
„Ren, ja, bola to len nehoda, nechcem, aby kvôli tomu...“ svojím spôsobom si tých ľudí začínala vážiť a Chewie bol tiež súčasťou aj jej minulosti. Vedela, že by jej neublížil schválne. Keď spadla v jeho pohľade bol...
„Oddýchni si, Lia... ničím sa netráp,  ostanem pri tebe...“
Poslúchla a zavrela oči, cítila sa opäť v bezpečí, vedela, že sa nikto neodváži nič urobiť, kým ...
„Naozaj nikam nepôjdeš, Ren...“
„Nie, nikam... len pokojne spi...“
Cítila slabú bolesť ešte stále v kolenách, ktoré boli takpovediac čerstvo ošetrené, bez možností, ktoré mala doma. Teda doma na základni, ktorú za svoj druhý domov v podstate považovala.
Do brucha sa našťastie neudrela, našťastie sa jej podarilo udržať, no aj tak to bolo dosť nepríjemné a potrebovala sa z toho trochu spamätať.
Spala dlho a hlboko, takmer ani nevedela či sníva alebo má len vízie, ktoré... sa plietli so spomienkami... nebolo to obvyklé mať sny, no jej sa zdalo, akoby sa to po dlhom čase stalo, na nič podstatné si však nespomínala, keď sa jej oči opäť otvorili.
Ren sa obrátil k nej.
„Ako sa cítiš?“
„Veľmi dobre...“ odvetila takmer ospravedlňujúco, stále ešte znepokojená tým, že kvôli nej...
Nečelila bolesti, len takmer až neobvyklému druhu pokoja. Našťastie sa skončil ďalším pohybom malého, ďalšou možnosťou ho cítiť a šťastím s tým spojeným.
To najhoršie už mali zrejme za sebou, aspoň ona si to začínala myslieť, keď ju opatrne objal.
No stále ešte nevedela, čo urobí, ako sa vyrovná s ... pôsobil práve teraz pokojne a vyrovnane, no nevedela, čo urobí, ak... nevedela čo si vlastne želá, aby urobil...
„Ostaneme tu alebo...“ nevedela či to chce vedieť, no akosi položila tú otázku...
„To záleží od matky a od jej rozhodnutia. Ak je pripravená niečo pre mier aj obetovať, tak som ochotný jej dať šancu, ak teda budeš súhlasiť aj ty...“ cítila smrť, opäť ju mal v očiach a ona tiež, za predpokladu, že by sa jej synovi niečo stalo nemala by zľutovania s nikým ani s minulosťou.