Bojovníčka sily (občasník)

15. kapitola 2 ďalej

Bolesť jej zabránila klásť ďalšie otázky a prišla už aj Selma, ktorá sa jej okamžite začala venovať.

Predpokladala však, že generála opäť vynechali zo záležitostí velenia, čo sa jej ani trochu nepozdávalo... Chcela sa hnevať, dokonca veľmi...

Strach však bol silnejší než... pôvodne čakala.

Odmietala pustiť Renovu ruku, no nevyzeralo to tak, že by sa práve teraz niekam ponáhľal.

„Ostaň, prosím..."

„Neboj sa, Lia, nikam sa od vás ani len nepohnem..." sľúbil jej a ona sa naňho dívala ako na svoju jedinú možnosť záchrany. Práve teraz ho potrebovala najviac na svete a nenávidela tú slabosť, ktorú prežívala ako niečo pre ňu takmer až neznáme.

„Bude to v poriadku, ničoho sa neobávajte, zdá sa, že váš syn sa dosť ponáhľa...len dýchajte a zatlačte, keď..." opakovala jej Selma tie dobre známe inštrukcie.

***

Cítila to, ten okamih, keď sa jej úsilie znásobilo a oddelili sa, dýchla prudko a bolestne.

No zároveň podvedome čakala, na niečo, čo znelo kdesi v nej, že sa nedokáže upokojiť, kým to nebude počuť.

Luke plakal.

Jeho plač, však akoby bol tou najkrajšou hudbou, po ktorej túžila. Chcela ho mať čo najskôr v náručí, aj keď vedela, že ho musia skontrolovať a opatrne okúpať.

„Všetko je v poriadku, Lia... zvládla si to výborne..." pochválila ju Selma.

Unavene prikývla, no celé jej telo stále podliehalo tomu zvláštnemu napätiu, až kým jej malého nevložili do rúk. Kým nepocítil teplo jej objatia.

Bol taký krehký, dívala sa do jeho tváre, na jeho rozkošné malé rúčky... Cítila ako jej telom prechádzajú dosiaľ neznáme pocity.

Chcela ho chrániť, viac než seba, viac než kohokoľvek iného, no zároveň sa chcela o svoju radosť podeliť.

„Vitaj, Luke... sme pri tebe, tvoja mama a otec na teba budú dávať pozor..."

Neodvážila sa pozrieť na Rena, akoby sa snáď obávala, že by naňho narodenie malého mohlo mať iný vplyv, než by pôvodne čakala, že bude. Dlhšie jej trvalo, kým k nemu zdvihla zrak.

„Však je náš syn krásny, Ren..."

V jeho tvári bolo tiež niečo, čo predtým nemala možnosť objaviť, niečo ako tichá obozretnosť.

„Áno, Lia... to bezpochyby je... "

Sedel pri nich a opatrne ich objímal. Jeho prvý skutočný dotyk akoby bol nesmelý, no zároveň... Túžil nadviazať to puto, ktoré bolo z jeho strany zničené, akoby sa obával, že by všetko to, čo cíti mohlo byť niečím... Selma ich nechala chvíľu osamote, bezpochyby preto, aby si mohli túto chvíľu po prvý raz užiť ako rodina.

„Nikto mi vás nevezme, nikomu nedovolím, aby sa vás čo i len dotkol..."

To už neboli obyčajné sľuby, ale istota, že ak by sa niekto odvážil ich rozdeliť, musel by čeliť niečomu horšiemu než je smrť.