Bojovníčka sily (občasník)

7. kapitola 1

Obliekala si svoje obľúbené bojové šaty.
Aspoň tak nazývala tie, ktoré inak označovala ako svoje špeciálne šťastné. Boli čierne, sami o sebe, akoby produkovali istý druh temnej a nebezpečnej energie, pamätali si jej boje, tie najhoršie, ktoré mala možnosť podstúpiť, okrem menšej ochrannej rukavice, ktorú nosila predtým si teraz zvolila tie hrubšie a NB technológiu si pridala k nim.
„Veľmi sa mi v nich páčiš...“ povedal jej Ren, pred ktorým sa takpovediac musela prezliekať, keďže jej izba bola v dezolátnom stave a prebiehala v nej rozsiahla rekonštrukcia.
Stál za ňou v jej tesnej blízkosti a dal jej jeden z tých zmierlivých bozkov na krk, ktoré by ju snáď mali presvedčiť o tom, že je medzi nimi všetko v poriadku. Nebolo. No Lia dokázala byť milá a dobrá, keď sa potrebovala zotaviť, a keďže práve teraz jej nedal žiadnu možnosť úniku, musela sa zmieriť s tým, že ešte istý čas ho bude musieť znášať. No nezabudla na nič čo sa stalo a mienila z toho vyvodiť dôsledky.
„Sú také iné, než tie ostatné...“
„Vtom sa bezpochyby nemýliš...“
Lia bola v poriadku, len vďaka NB technológii ktorú nosila vo svojom šperku, aktivovala sa potom, ako jej telo povedzme, že došlo do istého kritického bodu. Okrem toho mala za sebou aj sken hlavy, počas ktorého sa našťastie neprejavili žiadne výrazné a nebezpečné zmeny, len musela istý čas brať lieky proti bolesti.
Našťastie však bola pripravená zvládnuť Snokovu misiu, čo bolo jej jediné šťastie, lebo už aj tak sa dosť hneval, kvôli tomu, že si nestihla prečítať materiály, ktoré jej poslal.
O pohybe predmetov však toho práve teraz vedela viac než dosť, keďže v jej izbe takpovediac lietalo všetko rôznymi smermi a ani posteľ neostala ušetrená, proste sa na troch miestach zlomila a ona si už ani celkom nepamätala ako k tomu asi tak došlo.
„Je v poriadku aj to čo mám pod nimi?“ provokovala ho ďalej. Trochu miernejšie než predtým, no dostatočne na to, aby kvôli nej aspoň na chvíľu strácal hlavu.
Našťastie jej skriňa bola ako tank impéria a prežila skoro všetko, šaty aj bielizeň ostali nedotknuté.
Dala si svoju obľúbenú čiernu spodnú bielizeň s jemnou čipkou. Svoju takpovediac šťastnú, v ktorej ešte nikdy nezlyhala a vskutku nikdy nemala problém ani s pásom na meč, ktorý k nej patril.
„Samozrejme, Lia... vskutku veľmi oceňujem tvoju... snahu, no nezabúdaj, že ten pohľad patrí len a len mne... Ostaneš hosťom v mojej posteli, kým sa nevrátim, dobre?“ bol to skôr príkaz, než prosba vedela to, časť z nej sa túžila tejto prosbe podriadiť. Keby on... ale zároveň aj... chcel jej predsa ublížiť, keby ho nezastavila... mráz jej prešiel po chrbte, keď si uvedomila, čo všetko mohli vtedy obaja stratiť, ako veľmi by ho nenávidela, keby jej ublížil týmto spôsobom...
„Ako si želáte, veliteľ Ren...“ povedala mu, to čo chcel počuť, neznepokojovala ho svojimi obavami ani tým, čo bude nasledovať, keď sa vrátil, lebo to bude niečo, čo sa mu ani vo sne...
Vlastne, keď sa vrátia obaja, až vtedy uvidí, s kým má tú česť.
Stále nevedel, že ide aj ona a jej to tak vyhovovalo. Jej misia sa ho aj tak netýkala.
Bola to len jej a Snokova záležitosť, na čo ju ešte raz dôrazne upozornil, aj keď mala dovolené vziať si svojich trooperov, aby ju kryli... čo by však nemal byť problém, v celom tom rozruchu sa aj tak stratia.
„Isteže, ale čo potom, keď sa vrátiš?“ nedala mu len tak ľahko pokoj, nemala v úmysle mu pripomínať jeho plány, vedela, že potom by už zrejme úplne stratila trpezlivosť...
„Neviem, Lia... na to ti práve teraz nemôžem dať jednoznačnú odpoveď...“ niečo v jeho sile, akoby sa menilo, keď to povedal, niečo z tej bolesti, ktorú potom cítila posilnilo jej odhodlanie.
Ako inak.
Čo iné mohol povedať, keď dúfal len... nútila sa k ovládaniu, musí sa ovládať a musí byť pripravená na...
Nevie o čo prichádza. Dala by mu všetko, keby... To čo naposledy povedala, ani ona sama nebrala úplne vážne, mala udretú hlavu, túžila len potom, mať pri sebe svojho bojovníka sily... chcela, aby skutočne patril k nej, ale on... Majster jej sprístupnil pár poznámok urobil to, dostala od neho aj iné veci, svoj meč, ktorý spolu robili, ten nový, nebezpečnejší než jej predošlý, no ešte ho neotvorila, lebo to, že jej ho poslal, že jej dal všetko do rúk, znamenalo, že sa spojil so silou, nestratila to, vedela to, cítila to, keď ten okamih prišiel, vedela, že by nemala smútiť, že tak je to správne a on sám už bol na tú možnosť pripravený, no aj tak sa kvôli tomu cítila sama, aj tak kvôli tomu zbierala sily, aby prijala to, čo bolo zakódované v tých poznámkach, aby sa zmierila aj s možnou stratou, ďalšej osoby, ktorá mohla byť pre ňu dôležitá, no zrejme nikdy nebude.
Vybral si inak a s tým nemohla nič urobiť, len aspoň čiastočne utlmiť tú bolesť a dúfať, že...
„Ale aj tak mi dokážeš hovoriť také veci... aj tak to urobíš a potom si myslíš, že...“ nemala v úmysle sa s ním hádať, ale... „Ani druhá strana to neocení, ak nebudeš vedieť, čo chceš, Ren...“
To bolo všetko, čo mu povedala, predtým než si vzal svoj meč a bolo viac než jasné, že on bude tou osobou, ktorá odíde ako prvá.
Odíde, aj keď...
No oni sú stále jeho rodina, stále sú súčasťou tých pút, ktoré nemôže úplne zničiť, ani ona nezabudla na tú svoju aj keď ňou nebola prijatá. Možno stále nad ním majú moc... väčšiu než by kedy mohla mať ona...
„Ja viem čo chcem, Lia... veľmi dobre to viem...“
Ešte raz sa k nemu obrátila. Opäť ovládaná nepokojom, že sa niečo stane, niečo nad čím nebude mať kontrolu a on možno...
Pochopila, že on nie je jej bojovníkom sily, keď jej niečo také povedal a pritom...
Ona možno nemôže úplne zmierniť jeho rozpoltenosť, nemala to ešte všetko prečítané, bolo to písané vo veršoch v starom dialekte, žiadalo si to čas a trpezlivosť, ktorú nemala...
Túžila mu povedať niečo iné než predtým, chcela mu povedať, aby si dával pozor, aby ho Rey nezabila.... Aby jej nedovolil vyhrať... A nepodliehal slabostiam, ktoré by...
No nemohla, svoje slová vziať späť nemienila, tak ako on nevzal späť tie svoje.
Ak sa vráti tak či tak bude jej nepriateľom. Tak či tak bude proti nemu sama, no možno nie... Aj ona je predsa v ohrození a nevie  čo sa môže stať, no tento druh ohrozenia ju vzrušuje.
Ešte raz sa vrátila späť do jeho náručia, pobozkala ho, ako svojho, akoby bol jej aj keď vedela, že...
A potom ho nechala nasadiť si masku. Cítila ako sa jeho tvár pred ňou aj pred všetkými uzavrela.
Majster, teraz si vezmem váš meč, uvidíme, či bude lepší, ako ten, ktorý Ren dokázal poraziť. Sľúbili ste mi, že bude... a ja tomu verím...
Vzala do rúk rúčku a snažila sa nemyslieť na to, ako sa raz s jednou podobnou hrala, keď pocítila isté túžby a ako ju majster upozornil na to, aby radšej použila ruky, že to bude pre ňu bezpečnejšie a on aspoň nebude musieť...
Teraz jej to pripadalo smiešne, aká bola vtedy zahanbená, ako sa vtedy bála pred neho predstúpiť, no on čakal, on ju postupne volal späť k sebe, pochopila, že mal pravdu, používala rúčku už len na to, k čomu bola určená...
Otvorila meč, sledovala ako sa rozvinul, ako ten posledný dar, ktorý, cítila jeho ľahkosť, jej ruka, akoby k nemu patrila už od začiatku, akoby zanechávala za sebou to staré a definitívne si vzala to nové, ten kameň bol nestabilný... cítila to, keď ho vzala do rúk a chvíľu si vtedy aj myslela, že nebude možné ho použiť, ale neskôr...
Cítila sa úžasne, keď ho sledovala, keď sa dívala na ich posledné spoločné dielo, bola v ňom časť jej duše aj časť toho, čo jej chcel majster naposledy odovzdať.
Opäť si verila, tak ako veril on jej, keď sa stala dedičkou jeho tajomstiev a nebola povinná ich všetky odovzdať Prvému rádu. Ona mohla rozhodnúť o tom, ktoré sa stanú súčasťou ich systému a ktoré budú navždy patriť len a len jej.
Chvíľu sa jej zdalo, akoby opäť stál za ňou, akoby jeho vysoká postava opäť sprevádzala jej kroky, opäť do nej vlievala novú energiu. Cítila tú silu, to svetlo aj temnotu, lebo aj jej majster bol bojovníkom sily, z väčšej časti Sith, no čiastočne cítil aj svetlo, ako niečo čo...
Ďakujem majster Yadis, nikdy nezabudnem na všetko, čo ste pre mňa urobili. Nikdy vás nesklamem. Vaša dcéra na vás nezabudne, no dovolí vám odpočívať v sile.
Cítila ako sa jej tá energia dotkla, bolo to ako pohladenie, to najnežnejšie aké kedy od neho poznala, ako istota, že už raz bola pre niekoho dôležitá a bude ňou znovu.
***

To meno bolo ako nádej.
Z toho mena sa jej krútila hlava a bola viac než pripravená, keď ich loď pristála s menším oneskorením, ako tie patriace k veliteľovmu útoku, neďaleko povstaleckej základne.
Jej trooperi prešli do formácie, ktorú si pre nich vytvorila, už spolu párkrát bojovali pri menších úlohách, preto o nej nepochybovali.
Jej trooperi prešli do formácie, ktorú si pre nich vytvorila, už spolu párkrát bojovali pri menších úlohách, preto o nej nepochybovali.
„Je vám všetko jasné? Hláste sa podľa potreby a postupujte... Buďte pripravení na všetky alternatívy...“
„Rozkaz, generálka...“
Zaznelo zo všetkých strán, skôr než sa dvere otvorili a potom prišiel čas stretnúť sa s nepriateľmi.
Nechávala všetko za sebou, svoju silu ukrývala, postupovala v tieňoch, ovládala formáciu, nechávala ich preskupovať sa, no zatiaľ sa nepliesť do cesty predvoju.
Ich úloha bola iná.
Cítila silu Kyla Rena, no snažila sa k nej nepribližovať ani myšlienkami ani nijako inak.
Aj tú druhú.
Tú, ktorá znamenala, že by mohla prehrať, no nepripúšťala si tú možnosť, nemala sa s ňou teraz stretnúť, Snoke jej dal jasnú úlohu, žiadne strácanie času s nepodstatnými bytosťami.
Ona mala len jediný cieľ, jediný cieľ, ktorému podriadila všetko ostatné.
***
Jeden úder.
Čistý, takmer až bezbolestný, väzeň padol tvárou k zemi a ona sa ponáhľala von.
Také boli rozkazy, nikam sa nedívať, žiadne improvizácie, len únik sily, ktorý cítila kdesi pod svojimi nohami.
Trooperi si viedli dobre, vyčistili jej vzduch, ona postupovala, oni tiež...
A takisto aj oheň.
Samodeštrukcia základne sa začala odpočítavať, mala málo času, bežala, cítila len ...
Musela skočiť, vyliezť a zrazu bola vonku. Zrazu cítila na tvári ten ostrý dotyk temnoty.

poznámka: ďakujem za hviezdičku, teším sa z nej samozrejme opäť, človek sa teší, keď niečo také sa objaví, stačí aj jedna hviezda na nebi a autor je hneď happy, aspoň ja. Inak by som písala krvavejšiu akciu, ale nemôžem... mám isté zábrany, tak len takto...